Ozveny krvavej minulosti

recenze

Bohovia smrti (2021) 4 z 5 / marcoz
Bohovia smrti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva.

Komentáře (0)