Osudovými ženami Vojny ruží neboli iba kráľovné

recenze

Vévodkyně lucemburská (2012) / marcoz
Osudovými ženami Vojny ruží neboli iba kráľovné
Som rád, že vydavateľstvo Slovart prináša slovenským čitateľom preklady diel anglickej autorky (pôvodom z Kene) Philippy Gregory. Spolu s C. W. Gortnerom a Michelle Moran tvorí spisovateľský trojlístok, ktorý považujem za najlepší, čo sa historických románov týka. Nielen preto, že jej knihy sú nadmieru presné, čo sa zobrazovaných udalostí týka, ale aj pre vyzdvihovanie úlohy žien v dejinách. Prelom stredoveku a novoveku sa vyznačoval mnohými spoločenskými zmenami a Pani riek ich reflektuje z pohľadu Jacquetty Luxemburskej. Jej meno mi bolo známe len matne, no po spoznaní jej osudu na ňu určite nezabudnem. Stala sa svedkom i súčasťou mnohých významných situácií a svojou predtuchou predznamenala vývoj Vojny ruží.

"Richard, pomyslím si v duchu pre seba. My dvaja sme to určite nedotiahli tak ďaleko a neriskovali tak veľa len preto, aby Richarda chytil do pasce nejaký pochybný vidiečan, čo velí pozbieranej bande rebelov, a kdesi pri Sevenoaks ho zniesol zo sveta. Určite by som vycítila, keby bol ranený alebo mŕtvy. Určite by som predtým počula kvílivé vyspevovanie Meluzíny a cítila trúchlivý tanec nebeských sfér, ako ho oplakávajú, či nie? Muž, ktorého tak veľmi ľúbim celý svoj dospelý život a s takou vášňou, o akej som nemala ani potuchy, určite nemôže ležať mŕtvy kdesi v kentskej priekope bez toho, aby som o tom nedostala nijaké znamenie..." (str. 191)

Philippa Gregory je známa tým, že ako vyštudovaná historička dbá na presnosť svojich románov, no zároveň berie ohľad aj na čitateľský zážitok. Nečudo, popri dejinách sa venovala aj štúdiu anglickej literatúry. Lásku k búrlivým udalostiam vo svojej domovine rozhodne cítiť, sprostredkuje ju širokej verejnosti a z mien v učebniciach opätovne robí ľudí z mäsa a kostí. Keďže u nás vyšlo už niekoľko jej kníh, priebežne sledujem aj reakcie čitateľov. Autorkine diela tvoria svojím spôsobom nikdy nekončiacu sériu, jednotlivé postavy sa často vyskytujú aj v ďalších knihách, To je aj prípad Jacquetty. Aj ona sa už "mihla" aj inde a hoci patrila medzi vedľajšie postavy, dokázala zaujať. Mnohí teda očakávali, že sa ako hlavná hrdinka prejaví vo väčšej miere, že bude oslnivejšia, samostatnejšia, nie "iba" dvornou dámou kráľovnej. Čitatelia však dejiny prepísať nemôžu a ich očakávania preto môžu ľahko naraziť na hranice skutočnosti. Ja som medzi nich nepatril. Osobnosť vojvodkyne z Bedfordu som odhaľoval stranu za stranou a už od začiatku som sa naladil na autorkinu vlnu. Chvíľu potrvá, kým sa zo Jacquetty stane Pani riek, pretože sa s ňou zoznamujeme už od jej ranej mladosti. Zaujalo ma, že práve na hrade jej strýka bola väznená Jana z Arku. Panna Orleánska bola známa svojimi vnuknutiami, v čom badať isté prepojenie so Jacquettou. Aj ona totiž mala určité videnia, predtuchy, a pre ne padla do oka vojvodovi z Bedfordu, synovi kráľa Henricha IV. O pár rokov si ju vzal za manželku, aby mu mohla predpovedať významné udalosti. Jej jasnozrivosť je príjemným osviežením deja, nerobí z nej však žiadnu čarodejnicu, inak by to pravdepodobne nedotiahla tak ďaleko. Keď ovdovie, tajne sa vydá za svoju životnú lásku - Richarda Woodwilla, grófa z Rivers. Z dnešného pohľadu znie priam neuveriteľne, že mu porodila štrnásť detí, hoci v danej dobe mali i nespochybniteľný strategický význam. V prípade Woodwillovcov sa to potvrdzuje veľmi výrazne, keďže ich dcéra Alžbeta sa napokon stala anglickou kráľovnou... K tomu ale ešte vedie dlhá cesta a dej sa zameriava na vzťah medzi Jacquettou a Margarétou, manželkou Henricha IV. Stala sa totiž nielen jej dvornou dámou, ale aj blízkou priateľkou. A tak z prvej ruky sledujeme nielen vzťahy medzi najvyššie postavenými mocnármi, ale aj pomery vládnuce na kráľovskom dvore. Margaréta a Henrich boli nesúrodý pár s diametrálne odlišnými povahami a postojmi, no jedno mali spoločné - obklopovali sa radcami, ktorých názory prakticky ovplyvňovali chod krajiny.

"Kráľovná je zavretá vo Windsore, môj Richard uviazol v Calais a ja žijem ako jej dvorná dáma a jeho opustená manželka... A všetci čakáme. Margaréta každý deň navštevuje kráľa, ale on ju ani nevidí, ani nepočuje. Doktorom nariadila, aby sa k nemu správali pozorne a čo najjemnejšie, no niekedy ona sama stráca pri ňom nervy, hromží naňho a nadáva do jeho hluchých uší." (str. 306)

Vojna ruží je rozsiahla a komplikovaná udalosť, ale Philippa Gregory podáva všetky fakty zrozumiteľne. Dôvodom je jej rozprávačský štýl a občas pomalšie tempo. V iných žánroch mi to prekáža, no v rámci historických románov ho skôr vítam. Dôslednejšie vykreslenie doby a zložitých vzťahov je potrebné pre pochopenie deja a Philippiným knihám hrúbka pristane. Pani riek skvele dotvára celkový vzhľad ostatných knižných súrodencov a knihomoli sa tak môžu radovať už len z prostého držania románu v rukách. Pôsobí hrdo a vznešene, ako aj samotná hrdinka.

Komentáře (0)

kniha Vévodkyně lucemburská recenze