Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

recenze

Všetko je tak, ako má byť (2019) / marcoz
Oslobodzujúce postavenie sa minulosti
Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam.

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše.

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku. V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Komentáře (0)

kniha Všetko je tak, ako má byť recenze