Nasrdil aj vás?

recenze

Možnost ostrova (2007) / freejazz
Nasrdil aj vás?
Už názvy Houellebecquových kníh vedia človeka vytočiť. Nikdy sa z nich nedozviete, o čo pôjde. A o čo ide, začnete chápať tak približne medzi stranami 110 – 165, kým sa prehryziete k záveru, teda približne ku strane 300 + oveľa múdrejší nie ste.
A ako je to s tým nasrdievaním?
Houellebecq nie je politicky korektný. Predpokladám, že jeho knihy je možné nájsť na indexe v socialistickej superkorektnej Kanade. Prípadne v niektorej z tých zhovadených pseudodemokracií šmrncnutých totalitou, kde je každý debil mentally challenge person, teda potenciálny predseda vlády či prezident, uprieť pohľad na iného človeka sa hodnotí ako harassment a voľba pohlavia sa pokladá za základné ľudské právo.

Aby som sa vrátil ku knihe. Porazené bude nielen kresťanstvo, ale aj islam, svet ovládne iná viera, viera v nesmrteľnosť človeka na Zemi. Ani už nie človeka, skôr akéhosi postčloveka, nekonečnú repliku pôvodného darcu DNA. Zdokonaleného tvora, zbaveného emócií, oslobodeného od sexuality, netvoriaceho odpad a živiaceho sa fotosyntézou, žijúceho izolovane v sterilne čistých „oázach“. Svet sa za tých 3000 rokov „nového veku“ takmer prepadol do záhuby, nevyhli sme sa jadrovým ani klimatickým katastrofám. Ale popri „novom človeku“, napriek všetkým predpokladom, prežíva aj relikt predchádzajúcej éry – zdegenerovaný a oslabený tvor, intelektuálne i mentálne retardovaný jedinec – človek starého veku…
Neustále prechody z novej éry do praveku, teda do začiatku 21. storočia si vybral Houellebecq určite preto, aby mohol nastavovať krivé zrkadlo súčasnosti. Často nevyberavými spôsobmi demonštruje čitateľovi hlúposť civilizácie v tejto pomýlenej dobe, v ktorej sa ľudské rozmary vydávajú za ľudské práva, civilizácie, ktorá celý tento cirkus spôsobila a úspešne ho vedie – od porážky k porážke.

Ak si zvykneme na svojrázny Houellebecquov štýl, odkryjeme veľmi silný a hlboký obsah jeho odkazu. Kniha je veľmi vážne zdvihnutý varovný prst, hoci samotné varovanie nikde v nej nezaznie. Prirovnal by som to k povestnému Milllerovmu Obratníku raka, ktorý sme ako pubertiaci čítali len kvôli vypätej sexualite. Keď som sa však k tej knihe vrátil po 30 rokoch, padal som na zadok, aká je silná a čo všetko autor povedal – stačilo odkryť ten prvoplánový pornonáter.
V jednej chvíli som mal pocit deja vu, akoby som sa ocitol na Planéte opíc. A možno, keby sa mi veľmi chcelo, by som tu našiel aj nejaké odkazy na Prekrásny nový svet Aldousa Huxleya. A možno aj na iné knihy.

Houellbecq vyzerá na prvý pohľad ako troska. Depkami trpiaci alkoholik a feťák, ktorý sa možno celé týždne neumýva. Myslím si, že je to súčasť jeho image. Pochopil, že táto neskutočne hlúpa, do seba zahľadená „pidlivizace“ (© Srdečný pozdrav ze zeměkoule, 1982), ktorá si pospevuje najnovší sezónny obal na pepsi a píli si pritom konár, na ktorom sedí, už na nič jemnejšie nereaguje.
Otázkou však zostáva, či táto degenerovaná tlupa, vyznávajúca zlaté teľa konzumizmu, dokáže pochopiť, o čom sa snaží Houellebecq hovoriť.

Komentáře (0)

kniha Možnost ostrova recenze