Motto: Márnosť nad márnosť je nechať dušu zarásť básňami.

recenze

Havran v kávomate (2018) / Gudrun
Havran v kávomate

Stefan Ziegler ( spisovateľ, prekladateľ)

Vedel som, že napísať recenziu na zbierku básní „Havran v kávomate“ od Ráchel Noa, nebude ľahká úloha. To som ale netušil, aké náročné bude zbierku básní prečítať, pochopiť a hlavne precítiť.
Nie. Nečakajte analýzu poetiky autorky, či jej zaradenie do kontextu súčasnej slovenskej poézie. Význam takejto analýzy zbledol po prečítaní prvých dvoch, aby som nepreháňal, troch básni.
Náročnosť zvládnutia, rozumej pochopenia tohto diela v plnosti, spočíva v tom, že formou je to zbierka básní, v skutočnosti je to ucelený epický príbeh, ktorý síce nie je bežný, ale ani výnimočný. Výnimočné je ale jeho myšlienkové a obrazové bohatstvo. Poézia, ktorá rozpráva príbeh. Aj vďaka tomu, že sa tu spája realistický opis s fantazijným prvkom – niekedy až dadaistickým obrazom - za ktorým nasleduje záver s kladivom po hlave. Po hlave čitateľa. Aby sa nezabudol aj zamyslieť.
Ráchel nás prevádza svojim myšlienkovým životom, nie v časovom rade, ale postupným odkrývaním svojich, bolestí, strát, nerestí, životnej situácie, choroby a vzťahu k Bohu. Pomaly sa odkrýva žena, o ktorej zisťujete, kde bola, kde pila kávu, kto jej ublížil, ako to znáša, ako sa obracia na Boha, ako sa od neho odvracia, kladie otázky (čitateľ nech si na ne sám odpovie). Odhadzuje svoje šaty, a zrazu stojí pred nami odetá do sĺz a havranieho peria. Nie je to optimistická kniha. Hlavne preto, že je plná túžby, strát, nenaplnenosti a lásky. O šťastných dňoch sa píše málo básní. Sú tu faktory nezlúčiteľné s radostným pocitom života, ale prepojené do tvorivej vášne.
Kniha je síce rozdelená do troch kapitol, ktoré sú tematicky vymedzené, ale nemá zmysel popisovať jej jednotlivé časti, dokonca ani uvádzať jednotlivé básne, pretože tvoria prúd jednej rieky. (Hoci väčšina z básni poskytuje dostatok priestoru pre osobitnú recenziu). Jedna vlna sa privalí a v ďalšom okamihu sa stráca, presne tak ako plynie život. Ani v ňom nemáme vymedzený priestor na prestávku. V zbierke sa jednotlivé témy vracajú, zdanlivo tie isté, ako tie vlny, a predsa premenlivé v čase. Aj voda v rieke hučí inak v širokom koryte a inak vo vodopáde. Ale voda zostáva tá istá. Ráchel neustále bojuje s témami – láska, zrada, havran a káva. A so smrťou - havranom. Smrťou zrkadliacou sa v živote. Smrť sa premieta v živote a život v smrti. Hlavne u človeka, ktorý bojuje o svoje zdravie v jednom kroku s volaním po láske. Havran je smrť a kávomat nástroj na pokoj a duševnú vyrovnanosť.
Ešte jedna dôležitá rada. Každú báseň si prečítajte dvakrát. Najprv aby ste nasali jej atmosféru, a potom aby ste sa pohrali s jej časťami. A nečítajte veľa naraz. Nie preto, že by ste sa unavili a básne boli ťažké či náročné na pochopenie. Ak ťažké, tak na prežívanie. Ale aby ste si mohli pri druhom čítaní vychutnať drobné odtiene, ktoré nemusíte na prvý raz postrehnúť. Väčšina básní obsahuje mnoho obrazov a zamyslení, vo farebných odtieňoch. Takto vnímaný výber z poézie Ráchel Noa je obohacujúci pre každého, kto vníma každodennosť v náruči bolesti.
Bolo by nespravodlivé, ak by som zabudol vyzdvihnúť grafickú úpravu knihy. Obal a ilustrácie od Ladislava Mária Wagnera sú jednoducho krásne a tvoria ucelený súbor, celok, ktorý ako upokojujúci prvok nemalou mierou prispieva k výslednému dojmu z tejto knihy.
Poznámka: Medzi dvomi básňami je vhodné si dať dva dúšky dobrej kávy.

Komentáře (0)