Minulosť nikdy nespí

recenze

Prázdne duše (2020) / marcoz
Minulosť nikdy nespí
Ivana Ondriová sa u mňa už dávno zapísala ako autorka, ktorá si nevyberá prvoplánovo ľahké témy a každý jej román je čímsi odlišný a ľahko pamätateľný. Inak to nebude ani s jej novinkou Prázdne duše. Napriek názvu je kniha plná - plná tajomstiev, nekončiacich odhalení a vášho neutíchajúceho záujmu dozvedieť sa, čo všetko sa udialo v jednej rozvrátenej rodine. Už podľa obálky môžete očakávať temný príbeh, romantici by sa teda mali mať na pozore. Láska má síce mnoho podôb, ale jej odvrátená strana môže človeka dohnať až k hraniciam zdravého rozumu. Svoje o tom vedia aj hrdinovia románu, zmietajúci sa v neistote a hlavne nespoľahlivosti vlastných spomienok. Minulosť má totiž jednu nepeknú vlastnosť - s odstupom času sa nám môžu udalosti javiť inak...

"Vtom otec zaručal ako divoké zviera... Izbou sa rozľahol jeho priškrtený výkrik, za ktorým nasledovali ďalšie a ešte hrôzostrašnejšie a tiež prudké mykanie paplónom, ktorý zo seba strhával, akoby ho pálil. Prezradil sa, klamár hnusný! Metal sa na posteli sťaby v delíriu a vyrážal zo seba neidentifikovateľné zvuky, ktoré nepatrili do úst dospelého človeka. Vystrašil ma? Šokoval? Paralyzoval? Nie. On už nedokázal nič z toho. Bol to len starý, chorý, odporný chlap, ktorý to mal spočítané. Nezaslúžil si moju ľútosť, ani preto nie, lebo mi bol otcom!" (str. 39)

Rozprávačkou príbehu je tridsiatnička Lucia, ktorú partner prekvapí správou o renovácii jej rodného domu. Žiaľ, nie príjemne, pretože sa jej s ním spájajú tragické a traumatické udalosti, o ktorých však Peter nemá ani tušenia. Vplyvom okolností sa jej začínajú opätovne vynárať spomienky na neradostné detstvo, poznačené maminou chorobou a vstupom strýka Johnyho do života dysfunkčnej rodiny. Príbeh sa teda odvíja v dvoch líniách, čo je nielen funkčné, ale aj kompozične vhodné - text je dynamický a striedanie jednotlivých rovín zvyšuje napätie a čitateľovu zvedavosť. Prázdne duše nie sú ľahkým čítaním, autorka si tentoraz zvolila naozaj náročnú tému. Preto nemusí sadnúť každému, Ivanka Ondriová však pristupuje k zobrazeným situáciám citlivo. Svoje postavy nešetrí, no zároveň im dáva možnosť využiť akúkoľvek kvapku nádeje. Či po nej siahnu, alebo sa potopia v mori bezmocnosti, je už na ich rozhodnutí, a tak ani vy ako čitatelia netušíte, kam vás príbeh zavedie. Zaujímavé je, že ani samotná Lucia nemá v pamäti vyplnené všetky miesta. Po opätovnom príchode na dobre známe miesta spojené s jej detstvom zisťuje, že určité stopy a pozostatky minulosti je predsa len nutné znova oživiť, aby si zodpovedala naliehavé otázky. S pribúdajúcimi stranami stúpajú nielen jej pochybnosti, ale aj vaše nedôvera voči spoľahlivosti Luciinho rozprávania, čo robí z čítania ešte silnejší zážitok. Dôvera je nedostatkovým tovarom, preto nečudo, že ňou neplytvá ani "hrdinka" románu. Pýtate sa, prečo je slovo hrdinka v úvodzovkách? Na to vám neodpoviem, musíte to zistiť sami ????.

"Ustrniem. Bez pohybu, bez nádychu, v hlave mám zmätok a obraz polomŕtvej Anny v posteli. A potom Johnyho. Kráča ku mne s prehnane milým úsmevom na mäsitých perách a končekom jazyka si po nich kĺže v očakávajúcej slasti. A v ruke nedrží peknú jemnú košieľku, ale odporný kus lacnej červenej bielizne, ktorú si na seba obliekajú dospelé ženy stojace pri krajnici cesty noc čo noc. Videla som ich v telke!" (str. 230)

Prázdne duše sú zručne napísanou kombináciou rodinnej drámy a psychotrileru, ktorá disponuje silnými motívmi a nepredvídateľným dejom. Priaznivci Ivany Ondriovej budú určite spokojní s jej novým titulom zároveň môže slúžiť ako exemplárny príklad jej tvorby, ak sa s ňou niekto ešte len chystá zoznámiť. Jej štýl zreje ako víno... aj keď s ohľadom na pivničku figurujúcu v príbehu to možno nie je celkom vhodné prirovnanie. Každopádne vám túto knihu odporúčam, vyvolá vám zimomriavky i podnieti k zamysleniu nad tým, čo všetko sa môže ukrývať pred očami verejnosti.

Komentáře (0)

kniha Prázdne duše recenze