MACH, Alexander. Z ďalekých ciest. Fragmenty z memoárov.
recenze
Z ďalekých ciest (2008) / morell
Na začiatku autor diela cituje: „Vrátil som sa z ďalekých ciest. Niektoré z nich mali byť posledné. Prešiel som ich celé po samé hranice a ešte nejaký krok za ne. Myslím, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane.“
„Šaňo“ Mach je jedna z najzaujímavejších a najkontroverznejších postáv slovenskej histórie. Kniha Z ďalekých ciest sú memoáre novinára, politika i väzňa, ktoré väčšinou skoncipoval po prepustení z väzenia, v ktorom strávil 23 rokov. Písal ich jednak z vnútornej potreby, ale aj ako odpoveď na výzvu priateľov a príbuzných a na ich naliehanie. Sú napísané vycibreným štýlom novinára a textu nechýba napätie. Keby to nebola časť našich dejín, dejín Slovenska, ale fantázia, dalo by sa povedať, že je to vynikajúci politický triler.
Alexander Mach rekapituluje zážitky, skúsenosti a postrehy zo svojho dramatického života. Ide zväčša o písomnosti, ktoré mu ukradla ŠtB (tvrdila že ich spálila) a ktoré boli uložené na Federálnom ministerstve vnútra ČSFR, neskôr prevedené na Ministerstvo vnútra ČR v Prahe, ktoré ich predisponovalo tam kam patria, na Slovensko. Po ich sprístupnení boli roztriedené, skompletizované a obohatené fotodokumentáciou. Spomienky sú cenným príspevkom k hlbšiemu poznaniu slovenskej politiky v prvej polovici 20. storočia.
Alexander Mach, pseudonym Alexander Mach Mederský (*11.11.1902 Slovenský Meder (dnes Palárikovo) – † 15.10.1980 Bratislava) bol slovenský ľudácky politik a novinár. Vyštudoval teológiu v Ostrihome a Trnave, ale kňazom sa nestal. Od roku 1922 bol funkcionárom Slovenskej ľudovej strany (neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany) a vedúcim predstaviteľom jej radikálneho krídla, v rokoch 1926 – 1939 šéfredaktorom Slováka. Po zriadení Úradu propagandy v roku 1938 sa stal jeho šéfom. Počas Homolovho puču v marci 1939 bol aj s Krajinskou vládou zatknutý a prevezený do Čiech. Zakrátko, pod tlakom vývoja udalostí, bol prepustený. Dňa 14. marca 1939 v rozhlase oznámil výsledok hlasovania snemu o vyhlásení samostatnosti Slovenského štátu (od prijatia Ústavy 21.7.1939 oficiálny názov Slovenská republika). V rokoch 1939 – 1944 bol hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, 1940 – 1945 ministrom vnútra a 1940 – 1944 aj podpredsedom vlády Slovenskej republiky. V marci 1945 emigroval do Rakúska, avšak neskôr bol Američanmi vydaný do ČSR. V roku 1947 bol súdený Národným súdom v Bratislave spoločne s Dr. J. Tisom a F. Ďurčanským a bol odsúdený na 30 rokov väzenia (neskôr mu bol trest „zmiernený“ na 25 rokov) a počas Pražskej jari bol 9.5.1968 amnestovaný a z Leopoldova prepustený na slobodu. Žil v Bratislave a písal pamäti, stretával sa s bývalým poslancom Snemu Slovenskej republiky Pavlom Čarnogurským, so spisovateľom Milom Urbanom a inými predstaviteľmi bývalej Slovenskej republiky. Dožil sa 78 rokov a je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.
Obsah knihy tvorí: Úvod, I. Návrat z mŕtveho domu, II. Odvalený kameň, III. Cesta k štátnosti, IV. Spomienky garmondom, V. Spomienky kurzívou, VI. Úprimne a rozvážne, VII. Z posledných síl, O profesorovi Tukovi, Posledný rozhovor, Doslov a Index mien.
Úvod, doslov a bohatý poznámkový aparát zostavil historik František Vnuk. Dielo je doplnené 37 fotografiami zaradenými na konci knihy.