Hrozivý Frankenstein v krvavom Bagdade

recenze

„Mimoriadna kniha. Zničujúca, ale dôležitá," tvrdí Kevin Powers, autor vojnovej knihy Yellow Birds o novinke Franknestein v Bagdade.

Autor Ahmed Sádawí napísal šokujúci a strašidelný príbeh, ktorý je plný čierneho humoru a odkazov na spoločenskú situáciu. Približuje nám tamojšiu krajinu i kultúru a dozvedáme sa o každodennom živote v Bagdade. Je to príbeh, ktorý spája viaceré žánre – od napínavej detektívky, cez sci-fi, fantasy, horor až po politickú satiru.

Hlavnou postavou je bagdadský obchodník so starožitnosťami Hadí. Z častí tiel obetí bombových útokov vytvorí telo, ktorá nečakane ožíva a začína sa mstiť za každú obeť, z ktorej je vytvorené. Hadí so zdesením zisťuje, že sa mu monštrum vymklo spod kontroly.

Miestami až surrealisticky pôsobiaca satira popisuje deštruktívne stupňovanie násilia v Bagdade. Mesto po americkej invázii a páde krutého režimu Saddáma Husajna sužujú bombové útoky a občianska vojna.
„Keďže som poskladaný z ľudí rozličného pôvodu – rôznych národností, kmeňov, rás a spoločenských tried – som miešanec, aký doteraz ešte neexistoval. Myslím si, že som prvý skutočný iracký občan,“ hovorí o sebe Hadího výtvor.

Cítil zápach jeho tela. Povedal mu, že urobí všetko preto, aby mu pomohol. Ktotoje povedal, že potrebuje nahradiť tie časti tela, ktoré mu odpadávajú – potrebuje teda nové tkanivo od nových obetí. Hadí mu sľúbil, že sa mu zajtra pokúsi pomôcť, v skutočnosti však myslel na čosi iné. Napadlo mu, že by bolo dobre, keby sa telo tohto tvora čo najrýchlejšie rozpadlo; chcel, aby už bol koniec a aby sa skončil strach, ktorý priniesol.
Ktotoje sa obrátil na Hadího. „To nie je všetko,“ povedal. „Horšie je, že ľudia o mne hovoria v zlom. Obviňujú ma, že pácham zločiny, a nechápu, že práve ja som jediná spravodlivosť, ktorá v tejto krajine existuje.“

Román Frankenstein v Bagdade získal Medzinárodnú cenu pre arabskú prózu, zároveň sa dostal do užšej nominácie na International Booker Prize a Arthur C. Clarke Award.
Saadawi patrí aktuálne k najznámejším a najoceňovanejším irackým spisovateľom. V tejto knihe dokázal spojiť nespojiteľné a vytvoril možno najlepšiu knihu, ktorá dokázala vzísť z irackého konfliktu... Dokonale vystihuje tamojšie krviprelievanie a hrôzy, ktoré denne zažívajú bežní ľudia.

Krátky úryvok z kapitoly ŠIALENÁ ŽENA:
Explózia nastala dve minúty po tom, čo Elišva, stará žena známa aj ako Umm Dan-iel, teda Danielova matka, nastúpila do autobusu. Všetci cestujúci sa otočili, aby zistili, čo sa stalo. Keď uvideli, ako z davu ľudí na parkovisku neďaleko Námestia Tajaran v centre Bagdadu stúpa obrovský kúdoľ čierneho dymu, boli šokovaní. Mladí ľudia sa ponáhľali na miesto výbuchu a autá narážali jedno do druhého ale-bo do pásu zelene, ktorý oddeľoval jednotlivé pruhy vozovky. Vodiči boli vystrašení a zmätení: náhle na nich zo všetkých strán zaútočila kakofónia klaksónov a ľudských výkrikov.
Elišvini susedia z Uličky č. 7 neskôr hovorili, že odišla zo štvrte Batawín, lebo sa ako každú nedeľu chcela pomodliť v Kostole sv. Odišu neďaleko Technickej univerzity, a práve preto nastal výbuch – niektorí miestni obyvatelia boli presvedčení, že vďaka Elišviným schopnostiam sa nemohlo stať nič zlé, keď bola medzi nimi.
Elišva sedela v autobuse a nevšímala si okolie – akoby bola hluchá, alebo tam vôbec nebola. Nepočula preto výbuch nie viac ako dvesto metrov za ňou. Krehkým telom sa túlila k oknu a hľadela von bez toho, aby niečo videla; rozmýšľala o horkej pachuti, ktorá sa jej usadila v ústach, a o pocite smútku, ktorého sa v posledných dňoch nevedela zbaviť.
Nádejala sa, že horká pachuť zmizne po svätom prijímaní. V telefóne začuje hlasy svojich dcér a ich detí; odpočinie si od melanchólie a jej zastreté oči sa opäť rozžiaria. Otec Jošua väčšinou počkal na zvonenie telefónu, a potom jej povedal, že na linke je Matilda; ak Matilda včas nezavolala, Elišva počkala ešte hodinu a potom farára požiadala, aby sa s Matildou spojil. Takto sa to už najmenej dva roky opakovalo každú nedeľu. Elišvine dcéry predtým v nepravidelných intervaloch volali na pevnú linku v kostole. Keď však do Bagdadu vtrhli Američania, ich rakety zničili telefónnu ústredňu a linky dlhé mesiace nefungovali. Smrť sa po meste plazila ako mor. Elišvine dcéry svojej starnúcej matke volali každý týždeň, aby sa presvedčili, či je v poriadku. Najprv, po niekoľkých zložitých mesiacoch, sa rozprávali cez satelitný telefón značky Thuraya, ktorý mladému asýrskemu kňazovi odovzdala japonská charitatívna organizácia. Keď sa objavili bezdrôtové siete, otec Jošua si kúpil mobilný telefón, cez ktorý sa Elišva mohla s dcérami rozprávať. Členovia kongregácie po skončení omše stávali v rade a čakali, kedy začujú hlasy svojich synov a dcér rozutekaných po celom svete. Do kostola často chodili ľudia z celej štvrte Karadž al-Amana, ktorá kostol obklopovala – nielen kresťania iných vyznaní, ale aj moslimovia –, a rozprávali sa s príbuznými v zahraničí. Mobilné telefóny boli však čoraz rozšírenejšie, a tak dopyt po telefóne otca Jošuu klesal; Eliša však bola so svojím pravidelným nedeľným rituálom spokojná...

Komentáře (0)