Henryk Skolimowski – ekologická filozofia a ekoetika

recenze

Živá filozofia: Ekofilozofia ako strom života (1999) / lubov3525.
Henryk Skolimowski – ekologická filozofia a ekoetika
Vedecký záujem H. Skolimowskeho sa sústreďuje na problematiku historicko-kultúrnych zdrojov civilizačnej krízy a civilizačnej erózie podmienok ľudského života v planetárnych súvislostiach. Ako sám priznáva, inšpiračným žriedlom jeho ekokozmológie je dielo P. Teilharda de Chardina a Herakleita. V jeho ekoetike je evidentná inšpiratívna prítomnosť etiky úcty k životu A. Schweitzera a odkaz sv. Františka z Assisi.
Zastavme sa na chvíľu pri učení P. Teilharda de Chardina. Sústredením na kozmický zmysel P. Teilhard de Chardin „modeloval“ celý rad koncepcií ekologických etikov a filozofov tak, ako priam mysticko-persuazívne pôsobil na svojich študentov a priaznivcov. P. Teilhard de Chardin spinozovsky nenachádza žiaden protiklad medzi duchom, kultúrou a racionalitou na jednej strane a telom, hmotou, prírodou, inštinktom na druhej strane. Rozlišuje tri etapy cesty ľudstva k vede: 1. etapa ezoterizmu (staré kultúry, mágia); 2. etapa estetizmu (antické Grécko, helénska perspektíva); 3. etapa zvedavosti (započatá renesanciou, pokračuje otváraním sa skúsenosti...). Otvorením sa etape zvedavosti a vedeckej racionality noosféra smeruje k bodu dozrievania tak v rovine individuálnej, ako aj v rovine kolektívnej a kozmickej. P. Teilhard de Chardin považuje za nesprávne, ale aj márne brániť sa procesu technizácie, pretože práve zavádzanie strojov odbremeňuje človeka od starostí „metabolizmu tela“. Vedecký výskum a technizácia je legitímnou a významnou cestou k poľudšťovaniu: „...stále úplnejšia industrializácia sveta nepredstavuje nič iné, než kolektívnu ľudskú formu všeobecného procesu oživovania...znamená aj tu len zvnútorňovanie a oslobodzovanie – avšak len keď sa dokážeme správne orientovať“ . Vedecké poznanie a následná technizácia je podľa mysliteľa vrodenou a prírodnou, tzn. biologicky danou formou, ktorou sa ľudstvo prezentuje v „okamžiku oslobodenia“, a zľudštená Zem v zjednocovaní vytvára atmosféru tvorivého úsilia, kde „všetko mieri tým istým, stále tým istým smerom – k ďalšej cerebralizácii“, ktorej úplne prirodzeným produktom je veda a zdokonalená technika. Pričinením technologického racionalizmu sa všetky (iné) možnosti ľudského vývoja redukujú – čomu však P. Teilhard de Chardin nevenuje zodpovedajúcu pozornosť – a ako už v roku 1934 varuje L. Mumford, technika tak všetko zabsorbuje alebo potlačí do univerzálnej a všemohúcej vrstvy mysle. Človek tzv. stlačujúcou socializáciou dospieva jednak k dynamickému nárastu vedy a techniky, ale aj k istej forme zovšeobecnenej ultrazodpovednosti spätej so solidaritou – nevyhnutným produktom kozmológie. Ultrazodpovednosť už nebude mať právny alebo morálny základ, ktorý možno porušiť alebo obísť, ale ako vizionársky predpokladá a logicky zo svojich konštrukcií kozmogenézy odvodzuje P. Teilhard de Chardin, bude to organický zákon (zdá sa že inšpiroval J. Ellula pri konštruovaní modelu biokracie), ktorý „...ak je porušený, neodpúšťa nikomu“ . Len niekoľko rokov po uverejnení týchto myšlienok sa objavili pochybnosti o vízii ultrahominizácie ako tzv. dospelejšej formy, ktorou ľudstvo presahuje samo seba. Tieto pochybnosti vyplynuli z nedostatočnej miery technickej sebareflexie a s ňou spojenej zodpovednosti človeka, čo neumožňovalo (a neumožňuje) dôverovať vedeckej racionalite do takej miery, aby bolo možné prijímať bez obáv teilhardovskú „nepotlačiteľnú zvedavosť“, odhaľujúcu a zosúlaďujúcu psychickú a technickú energiu človeka do tzv. konvergentného postupu. Pochybnosti v tomto smere tlmočil aj H. Skolimowski.
H. Jonas razantne vyjadril skepsu vo vzťahu k vede, vedeckej racionalite. Napriek tomu prognózoval konečné víťazstvo technickej racionality nad človekom, pokiaľ bude pokračovať technický a organizačný rozklad prírody, človeka a jeho kultúrneho sveta. Na rozdiel od P. Teilharda de Chardina nie je H. Jonas naplnený optimizmom z tvorivého úsilia, ktorého je technika výsledkom, a žiada stanoviť tzv. maximalistické poňatie etiky, súvisiace s úsilím o obnovenie metafyziky. Hnacím motorom obnovenia metafyziky je predovšetkým ekologický stav sveta (pozri: 3. 6). Už v roku 1974 Skolimowski publikuje štúdiu Ekologický humanizmus. To bol začiatok jeho ekofilozofickej koncepcie. V roku 1981 prezentoval systematický výklad ekofilozofie v spise Ekofilozofia, návrh novej taktiky života (ako sám upozorňuje, publikuje ekofilozoficky zameraný koncept skôr, ako vychádza hlavné dielo deep ecology). Táto kniha bola preložená do 12 jazykov a rozpútala diskusie venované novému „čítaniu“ vzťahu človeka, prírody a kultúry. V roku 1992 vychádza Living Philosophy. Ecophilosophy As a Tree of Life, kde H. Skolimowski precízne sformuloval architektúru siedmich pilierov ekokozmológie – relevantnej súčasti najvýznamnejších ekofilozofických škôl súčasnej doby.
H. Skolimowski vychádza z predpokladu, že filozofia sa nasycuje poznatkami z kozmológie, kvantovej mechaniky, nerovnovážnej termodynamiky a synergetiky, ktoré prenikajú do všetkých oblastí kultúrnej tvorby, napríklad v podobe elektronických realít (na túto tému publikoval v r. 1970 úvahu Technológia – mýtus a skutočnosť). Objavujú sa nové súvislosti späté s niektorými problémami života a organizácie kultúrnych systémov. V tejto korelácii fyzikálnych, filozofických a etických predstáv nachádzajú predstavitelia ekofilozofie a ekoetiky „esencie“ korešpondujúce s ich predstavami a koncepciami. Aj H. Skolimowski konštruuje pozoruhodný ekokozmologický projekt, v ktorom s využitím najnovších poznatkov kozmológie buduje novú ekofilozofickú mapu ako kubernetés pre dobu, v ktorej, ako tvrdia kvantoví fyzici, s výnimkou neistoty nie je nič isté. H. Skolimowski predpokladá, že fundamentálne príčiny „početných kríz“ našej civilizácie sú zakotvené v „základnej matici nášho svetonázoru, v našej kozmológii“. Táto matica je konštruovaná mechanisticky v duchu galileovsko-newtonovského konceptu, a to aj napriek tomu, že dnešná fyzika túto etapu už prekonala. Skolimowski jasne prezentuje svoje oportunistické stanovisko ku galileovsko-newtonovskému konceptu, keď zdôrazňuje: svet je svätyňa, nie deterministické hodiny či iný mechanický stroj. Mechanistická kozmológia implikuje vesmír i prírodu ako chladné a ľahostajné objekty, čo vedie k atrofii zmyslu ľudskosti a triumfu kvantity v podobe narastajúceho chaosu nekontrolovateľnej technizácie a ireverzibilnému poškodzovaniu usporiadanosti kultúrnej a prírodnej evolúcie, domnieva sa H. Skolimowski. Architektonická stavba Skolimowského ekokozmológie kotví v siedmich pilieroch. Prvé štyri piliere sú budované kognitívnym spôsobom, teda načerpávajú svoj obsah z konkrétnych vied, z informácií o fyzikálnom vesmíre. Zostávajúce tri piliere sa týkajú etickej sféry ľudského vesmíru a jej „dotykových bodov“ s tzv. prirodzeným poriadkom. Prvým pilierom Skolimowského ekokozmológie je antropický princíp, explicitne sformulovaný britským kozmológom B. Carterom na mimoriadnom Koperníkovskom kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v roku 1973. Aj keď je tzv. silná verzia antropického princípu (fyzikálne parametre blízkeho vesmíru (slnečná sústava so Zemou), vzdialeného (Galaxia), ale i ďalekého vesmíru (Metagalaxia) sú nastavené tak, aby sa mohol vo vesmíre objaviť inteligentný život, t. j. mysliaca bytosť-človek) značne kontroverzná, Skolimowski ju považuje za východiskový bod svojej ekofilozofie a ekoetiky. Antropický princíp potvrdzuje vesmír ako domov človeka, implikuje ľudskú zodpovednosť za svoj osud a za osud prírody. Skolimowski nepripúšťa simplifikáciu, že antropický princíp je len ďalším potvrdením pyšného antropocentrizmu. Konštatuje, že antropický princíp potvrdzuje, že nie sme len vrtochom kozmických procesov, ale legitímnymi obyvateľmi a inteligentnými pozorovateľmi vesmíru. V súlade s antropickým princípom a s jeho hlbším rozvinutím je druhý pilier Skolimowského projektu ekokozmológie evolúcia ponímaná ako proces tvorivého vznikania (zdrojom je ponímanie evolúcie ako teleologickej konvergencie P. Teilharda de Chardina). Pre Skolimowského je evolúcia vyjadrením tvorivej sily v nových formách vedomia potvrdzujúceho život, v podobe sú-bytne odvíjajúceho sa procesu. Pri koncipovaní tretieho pilieru Skolimowski dopĺňa koncepciu participačného vesmíru J. A. Wheelera o tzv. noetickú podmienku – participačnú myseľ, tzn. o prítomnosť našej mysle vo všetkých formách poznania a chápania. „Vždy sa zúčastňujeme na tom, čo opisujeme“ . Týmto zúčastňovaním sa mení naša rola nezúčastneného pozorovateľa na pozorovateľa zahrnutého do svojich výpovedí. Ako píše I. Prigogine, „dôkazy nemožnosti alebo neexistencie (v teórii relativity, kvantovej mechanike alebo termodynamike) svedčia o tom, že prírodu nemožno opisovať zvonku, z pozície diváka (z pozície nazerajúceho). Opis prírody je živý dialóg, komunikácia, ktorá je podriadená tomu, že sme makroskopické bytosti, pohrúžené do reálneho fyzikálneho sveta“. Ako pozorovatelia sa sebanachádzame v prirodzenosti sveta, participujúc mysľou s prirodzeným svetom. Štvrtým pilierom ekokozmológie je implicitný poriadok (D. Bohm), prostredníctvom ktorého Skolimowski približuje základné charakteristiky vesmíru v jeho odvíjajúcom sa stave. Podľa D. Bohma sú elementárne častice v experimente s dvojitým štiepením nielen spojené, ale aj cez predpoklad určitej vnútornej jednotiacej sily „monadologicky“ uvedomujúce si vzájomnú existenciu spätú so svojím zrodom. Celý vesmír sa tak javí ako nedeliteľná, avšak pružná a meniaca sa jednotka, ako celistvosť všetkého existujúceho. Skolimowski na základe tohto princípu vyslovuje hypotézu o vesmírnom holizme, čo mu umožňuje uvažovať o prepojení všetkých sietí života a významnosti ktoréhokoľvek prvku, tvoriaceho súčasť tejto siete. V prípade narušenia jedného jej bodu je narušená celá sieť. Dnešný konflikt medzi prírodou a kultúrou je výsledkom dlhodobej historicky vzniknutej deformácie (predovšetkým v dôsledku redukcie skutočnosti na jej statický fyzikálny obraz) a axiologickej redukcie prírody na niečo, čo je nižšie vo vzťahu k hodnotovej úrovni kultúry. A nielen to. Tieto dva systémy sme prezentovali ako nezávislé a neprepojené, čo viedlo k nesprávnemu „čítaniu“ prírody a nedokonalej interakcii s ňou. Toto deformované čítanie je zdrojom problémov. Je nutné ho zmeniť obratom k holistickej a evolučnej interpretácii prírody, obratom k novej ekokozmológii. Skolimowski nevnucuje svoje chápanie vzťahu medzi ekologickým vedomím a ekokozmológiou, logom a formou praxe, skôr podnecuje k znovupremýšľaniu hodnôt, spájajúcich zmysluplné konanie s vedomím. Požiadavkou rekonštrukcie, revízie, reformulácie len „dotvrdzuje“ holistický pôdorys a koherentnosť nového svetonázoru a naň nadväzujúceho konania, lebo na ich horizonte je imperatív, ktorý vyžaduje „recyklovať naše mysle“ . Piliere týkajúce sa etického poriadku teológia nádeje, úcta k životu a ekoetika sú pokračovaním zmysluplnosti ekokozmológie ako úsilia zameraného na budovanie nových fundamentov pre „zblúdenú“ západnú kultúru. Ekoetika H. Skolimowského je naplnená odkazmi A. Schweitzera, sv. Františka z Assisi a P. Teilharda de Chardina. Sám Skolimowski svoju víziu novej ekoetiky nazýva etika Kosmicsna - ako súčasť samého ponímania kozmu. Keďže kozmos je neredukovateľný a je pramatricou všetkého, niet teda ničoho v živote sensu largo a v živote človeka, čo nemá ukotvenie v kozme. Sme akoby kozmické istoty, lebo taká je naša ľudská genéza. Ekoetika nie je náhodnou, ale je konzekvenciou evolučného napredovania, v ktorom je účastný kozmos. Podstatou ekoetiky (etiky Kosmicsnej) je potvrdenie, že svet je svätyňa; čo je nota bene konzekvencia obrazu kozmu. Tu je fundament nášho konania vo vzťahu k svetu prírody i vo vzťahu k našim ľudským súputníkom. Tým fundamentom je veľká úcta k všetkým ľuďom a k celému stvoreniu. Lebo ako sa domnieva H. Skolimowski, každý z nás je svätyňou a žijeme vo svete, ktorý je svätyňou. Táto jednoduchá premisa implikuje hodnoty nevyhnutné pre život v tejto svätyni: pokoru, úctu, zodpovednosť, skromnosť a spravodlivosť pre všetkých. Predpokladom prijatia uvedených hodnôt je nutnosť odhaliť zdroj našich problémov, ktorý je v nás samých. Liečenie samých seba je súčasťou liečenia našej planéty. Nevyhnutnou terapiou tohto liečenia je recyklácia mysle.
Teória H. Skolimowského sa dotýka najfundamentálnejších otázok existencie, vrátane nových koncepcií zodpovednosti, etiky a samotného pojmu Boha. Niektoré aspekty tejto teórie sú teologicky kontroverzné. Tvrdí, že spiritualita a Boh ako inherentná súčasť spirituality sú nevyhnutne evolučné (evolúcia ako tvorivá sila, ako princíp tvorivého vznikania v duchu Teilhardovho konceptu teologickej konvergencie), keďže spiritualita je neoddeliteľnou súčasťou ľudského stavu. H. Skolimowski sa domnieva, že Biblia vytyčuje program deštrukcie, program, na základe ktorého si ľudstvo nárokuje nadvládu a moc nad všetkým, vrátane moci deštrukcie. Zároveň si uvedomuje kontradikciu, ktorá vyplýva z jeho názorov na tradičné náboženstvá a vieru, ale tvrdí, že jeho cieľom nie je vytvárať konflikt či spory. Tvrdí, že ekofilozofia nechce vylučovať žiadne náboženstvá, azda okrem náboženstva trhu, ktoré nadväzuje na postoj škótskeho ekonóma a filozofa A. Smitha, podľa ktorého je trh ľudským osudom. H. Skolimowski sa v tejto súvislosti domnieva, že Boh má lepšie možnosti, ako sa prejaviť.
V čoraz väčšmi materialistickej dobe, ktorej dominuje technika a efektívnosť, sa samozrejme natíska otázka: Kto sa bude zaujímať o spirituálne cesty, keď sa zdá, že dominantným cieľom života je čo najrýchlejšie nadobudnutie bohatstva? Na ľudí dnešnej doby neustále pôsobí negatívna persuázia. Ale keď sa stretávame s ľuďmi jednotlivo, alebo keď ich presvedčíme, aby sa navzájom stretávali, náhle niet nikoho, kto by sa chcel nechať manipulovať, kto by uprednostňoval život v stroji pred životom vo svätyni, tvrdí filozof a predpokladá, že princípy ekofilozofie, v ktorých si ľudstvo uvedomuje Zem a ctí ju ako svätyňu, sa musia prijať, pretože Stvorenie nepripustí alternatívu. Skolimowského ekokozmologický a ekoetický projekt je bezpochyby ďalším príspevkom relevantného mapovania situácie dnešného ľudstva, dnešnej kultúry a v neposlednom rade významu kontextuality (alebo konziliencie?) vied, filozofie a etiky.
viac pozri: Ľubov Vladyková: Etika o vzťahu človeka a Zeme. [Ethics about relantionship of Man and Earth]. druhé doplnené vydanie. 299s. ActaFacultatis. ISBN 978-80-8152-040-2

Komentáře (0)

kniha Živá filozofia: Ekofilozofia ako strom života recenze