Dramatické iskrenie na pozadí mrazivých odhalení

recenze

Pravda, nebo lež (2020) / marcoz
Dramatické iskrenie na pozadí mrazivých odhalení
Americká spisovateľka Colleen Hoover je dobre známa aj v našich končinách. Uviedla sa totiž ako autorka románov pre mladých dospelých, kde rozvíjala témy blízke cieľovej skupine - či už išlo o prvé lásky, problémy v rodine, alebo hľadanie si miesta vo svete. Rozporuplnosť ľudského vnútra je základným kameňom aj v jej novinke Verity. Čitatelia zvyknutí na jej štýl však môžu ostať prekvapení zmenou žánru. Colleen si totiž odskočila od svojich typických príbehov a vrhla sa do vôd psychotrileru. I keď musím hneď aj povedať, že Verity je skôr psycho než triler. Iste, máme tu nespochybniteľnú napínavú dejovú líniu, ale stojí a padá na postupnom odhaľovaní praktík antagonistky, podľa ktorej je pomenovaná i samotná kniha.

"V mysli sa stále vraciam k tomu rukopisu, lebo o mužovi, čo sedí pri stole oproti mne, viem síce máličko, ale mám pocit, akoby som ho poznala. Prinajmenšom tak, ako ho opísala Verity. Som zvedavá, aké manželstvo mali a prečo zakončila prvú kapitolu práve tou vetou: Až prišlo čosi, čo preňho znamenalo viac ako ja. Zlovestná veta. Vyzerá to, akoby sa v nasledujúcej kapitole chystala odhaliť o tomto mužovi niečo strašné, temné. A možno je to len autorská stratégia a povie, že bol svätec a že ich deti preňho znamenali viac než ona." (str. 80)

Mám veľmi rád romány, ktoré sa nejakým spôsobom či formou týkajú kníh, knižníc, kníhkupectiev a podobne. Verity ide priamo k zdroju a hlavná hrdinka preniká do tajov tvorby a života slávnej spisovateľky. Lowen Ashleighová prijíma ponuku dokončiť sériu slávnych románov, keďže ich autorka toho pre dôsledky tragickej autonehody nie je schopná. Lowen majú pri tom pomôcť jej zápisky a materiály, no keď natrafí aj na Veritine memoáre, jej cieľ odrazu získa úplne iný charakter. Čitateľ je s nimi zoznamovaný postupne, rovnako ako Lowen. Kapitoly striedajú rozprávačky a pred našimi očami sa odvíjajú dve paralelné línie. Jedna však vedie k druhej a napokon sa stretnú v nečakanom vyvrcholení. V tomto smere odviedla Colleen Hoover výbornú prácu. Nič nenecháva na náhodu, dej je premyslený a všetko v ňom má svoje pevné miesto. Najviac ma bavilo odhaľovať spolu s Lowen pravdu zakrytú pláštikom klamstiev, keď som spolu s ňou pochyboval o naoko zjavných faktoch. Verity spočiatku vzbudzuje ľútosť, neskôr ste z nej znechutení a nakoniec sa znovu mení váš postoj k nej. Takže hoci je v rámci hlavného deja pripútaná na lôžko, je to ona, kto si pre seba kradne väčšinu scén. Lowen je teda skôr akousi sprievodkyňou, vďaka ktorej sa dozvedáme o dráme jednej rodiny. Ale ani ona, samozrejme, nie je ukrátená o vlastnú líniu - týka sa predovšetkým jej vzťahu s Veritiným manželom Jeremym. Je to práve on, kto by mohol Lowen poskytnúť odpovede na mnohé otázky, čo jej nahlodávajú myseľ i dôveru, no čo ak má aj on svoju temnú stránku? Lowen je navyše zaslepená vzájomnou príťažlivosťou, zdravý úsudok si však predsa napokon musí nájsť cestu vpred... alebo nie? Prirodzene, že ostrieľaný čitateľ psychotrilerov mnohé veci odhalí aj skôr, prípadne mu môže občas pripadať dej málo dynamický, ale napriek tomu ide o knihu, ktorú bez obáv odporučím každému fanúšikovi tiesnivej atmosféry.

"Zavrela som oči, lebo od Harperinho jačania ma rozbolela hlava. Zmĺkni už, prekristapána! Stále ten plač, plač, plač! Chcem si vytvoriť puto so svojou maličkou! Niekoľko minút som to ignorovala, ale bála som sa, že to znepokojí Jeremyho. Uložila som teda Chastin do kolísky, prekvapená, že stále spí. Je to naozaj dobré dieťa. Prešla som k Harperinej kolíske a plná hnevu som sa na ňu zadívala. Ten sen som akosi prikladala za vinu jej. A možno som si ho zle vysvetlila. Možno to nebola predtucha. Možno to bolo varovanie. Ak neurobím niečo s Harper, kým nebude neskoro, Chastin zomrie." (str. 178)

Príbeh najviac zasiahne pravdepodobne čitateľky - matky, pretože motív krutého správania voči vlastnému dieťaťu, s akým Colleen Hoover pracuje, je náročný a málokto sa s ním dokáže stotožniť. Na druhej strane sa s ním stretávame veľmi sporadicky a autorke sa podarilo nielen vyplniť toto prázdne miesto, ale navyše to robí veľmi uveriteľne. Aj to je jeden z dôkazov jej rozprávačského talentu, hoci o ňom nepochybujem už od nášho prvého stretnutia v žánri new adult. Verity prekypuje knihami, tajomstvami, hnevom, erotickým iskrením a nečakaným rozuzlením. Hooverovej prechod k inému žánru sa vydaril, preto dúfam, že nejde o jednorazovú záležitosť, ale poteší svojich priaznivcov ďalším napínavým titulom.

Komentáře (0)

kniha Pravda, nebo lež recenze