Dôverne verejné

recenze

Trinásť listov Jaroslavy Blažkovej adresovaných priateľke Eve Passerovej do Vancouveru spoločne tvorí „denník-nápadník“ či, dokonca, malý román v listoch. Vznikol z iniciatívy vydavateľstva a časopisu Aspekt ako príspevok do rubriky Osudy žien. Prerástol však svoj dokumentárny i terapeutický charakter – stal sa plnohodnotnou súčasťou sveta literárnej fikcie.
Hlavnou, hoci veľmi utiahnutou a nenápadnou postavou je autorkin i rozprávačkin manžel Dušan. Po mozgovej príhode sa v jej očiach zmenil z brilantného filozofa na štvorročné dieťa, Drobčeka, Ftáčinka, Dušičku. Stála pred ťažkými úlohami spojenými s trpezlivou opaterou a starostlivosťou o umierajúceho milovaného muža. Pridala si k nim ešte jednu – obzvlášť ťažkú. Napísať o týchto rokoch pozitívnu a veselú knižku. V nej sa osvedčila aj ako obdivuhodná hrdinka. Pozrime sa spolu, ako sa jej to podarilo.
Predovšetkým sa Jaroslava Blažková nevzdala humoru a – na naše pomery nezvyčajne výraznej – irónie. Rozprávačský talent desaťročiami dozrel. Malým, často banálnym a jednoduchým príhodám a príbehom svedčí fragmentárnosť a rozptýlenosť v pestrej mozaike. Tak, ako Bohumil Hrabal alebo Stanislav Rakús povýšili krčmové chlapské táranie na vysokú literatúru, podarilo sa našej autorke niečo podobné v žánri babských rečí. Minipríbehy sú radené na princípe asociácií. Napríklad v kapitole-liste Uvaríme si šodó píše o veľkých kanadských mrazoch, nadväzuje konkrétnou príhodou o strastiplnej ceste k holičovi. Zdôvodňuje ju manželovými dlhými sivými vlasmi, ktoré jej zasa privedú na um (ako slina na jazyk) potulného muzikanta z čias detstva. Pri tej príležitosti popisuje pouličné vystúpenia konzervatoristov v Toronte. Dozvieme sa, že tam už štyri roky nebola. Naposledy tam bola na pohrebe, na ktorom sa stalo to a to... A tak ďalej.
Zrelé písanie proti času, smrti a ľudskej hlúposti je založené najmä na konfrontácii minulosti a prítomnosti, slovenského a kanadského – priveľmi tolerantného – sveta, slovenčiny a angličtiny, rozprávačky so susedmi. Buďme presní, so susedkami – bizarnými tragikomickými postavičkami; na ich účet si brúsi svoj ostrovtip: „V domci oproti naľavo bývajú Holanďania, on bývalý školník, ona veľká semetrika, diriguje to tam ráznou rukou. Obom ťahá na osemdesiatku, školník má leukémiu. Počúvam naňho veľké sťažnosti. Buď spí, alebo si v suteréne leští topánky do krematória. Už sa nevie dočkať a baba zúri. (...) Odmieta s ňou lietať po kresťanských spolkoch a roznášať po domoch zbožné pamflety o potrebe lásky k blížnemu.“
Expresívny jazyk, čierny humor a groteska sa osvedčujú aj pri takých vážnych témach, ako sú posledné veci človeka: „P.S.: Uvedomila si si, že smrtka je v angličtine mužského rodu? Beda nám feministkám!“ Ďalšou šťastnou voľbou je prístup k spomienkam a nostalgii. Tie dostatočne ospravedlňujú mierne antikvárny jazyk. (Treba pochváliť redaktorku, ktorá knihe venovala veľkú pozornosť a starostlivosť. Škoda len, že jej meno v tiráži nenájdeme.) Ba práve staromódnosť – v dobrom slova zmysle – je zvláštnou pridanou hodnotou písania spisovateľky, ktorá mohla na Slovensko desaťročia cestovať len v spomienkach a predstavách a s modernou slovenčinou bola v „diaľkovom kontakte“. Na mnohých čitateľov môže anachronicky pôsobiť už len forma klasického listu (mailu bez predpony e-), pomalej a vytrvalej korešpondencie, ktorej rýchlosť a rytmus spoluurčuje poštová služba, vlaky či lietadlá. Motív starej módy a zvykov sa sem-tam objavuje v listoch v nečakanej podobe: „Ináč, Dušička je v navrátenom detstve veľmi milé a sladké bábo. Stále mi bozkáva ruky a, neverila by si, aj lem sukne. Ako za čias trubadúrov, neviem odkiaľ sa to v ňom berie.“
Na čitateľskú poznámku o staromódnosti raz autorka vtipne zareagovala: „Prechádzam sa s vejárom v ruke, no a vy si myslíte, že ho nepotrebujete.“ Písanie Jaroslavy Blažkovej je založené na zúročení bystrých postrehov. Vie z nich vybrúsiť vetu-klenot, často ho však len nájde ležať na ulici po tom, čo sme všetci prešli nevšímavo okolo, zodvihne a opráši: „Cigánka tam predávala voňavé huby špičky a zaúčala mladú: ,Nehádž! Nehádž! Pomaly syp, nech panyčky viďá, jak váha pracuje!´ (...) Aj tú vetu som si odviezla cez oceán ako šperk.“
Kráľovná epištolárneho žánru – podľa La Bruyéra jediného, v ktorom ženy jednoznačne prekonali mužov – madam de Sévigné v liste z roku 1675 uvádza: „Nepíšem už preto, aby som Vám oznámila novinky, ale aby som sa s Vami pozhovárala.“ Táto osvietená žena písala listy v pravom slova zmysle súkromné a nechcela, aby ich považovali za literatúru a dávali čítať niekomu cudziemu. Pani Blažková nezverejnila súkromné listy, tie stáli len na začiatku ako východisko väčšieho a premyslene komponovaného celku. Oprávnene preto chce, aby sme Happyendy považovali za literatúru. Môj čitateľský zážitok jej dáva za pravdu.

Viktor Suchý (vyšlo 30. 12. 2006 v denníku Pravda)

Komentáře (0)