Dôvera iba na vlastné riziko

recenze

Posledná vec, čo mi povedal (2021) / marcoz
Dôvera iba na vlastné riziko
Vydavateľstvo Tatran pokračuje vo vydávaní úspešných svetových trilerov a mňa ako čitateľa si už vycvičilo natoľko, že je priam nemožné nesiahnuť po každom novom kúsku v danom žánri. Najmä keď sa na našich pultoch objaví kniha, ktorá vlani hviezdila aj v rebríčku Goodreads Choice Awards, čo vnímam ako memento kvality a širokej obľúbenosti. Laura Daveová je americká spisovateľka, oceňovaná čitateľmi aj kritikmi, keďže jej diela miešajú napätie s tajomnosťou a výsledkom sú príbehy plné temnej atmosféry. Samozrejme, ani to by nestačilo, nebyť aj nečakaných zvratov a nepredvídateľných koncov. Okrem psychotrilerov sa Laura venuje aj ľahším ľúbostným románom a prvok medziľudských/partnerských vzťahov je hnacím motorom aj v knihe Posledná vec, čo mi povedal.

"Owen by neutiekol, pretože je vinný. Neodišiel by, aby sa zachránil. Neodišiel by, aby sa vyhol väzeniu alebo aby sa mi nemusel pozrieť do očí a priznať, čo urobil. Neopustil by Bailey. Nikdy by neopustil dcéru, keby to nebolo absolútne nevyhnutné. Ako si tým môžem byť taká istá? Ako si môžem veriť, že si budem niečím istá, keď som očividne zaujatá a vidím len to, čo chcem? Čiastočne je to preto, že som celý život potrebovala vedieť. Celý život som si dávala neuveriteľný pozor. Keď navždy odišla moja matka, neočakávala som to. Uniklo mi to. Unikla mi definitívnosť toho odchodu. To sa nemalo stať." (str. 44)

Mám dojem, že sa čoraz viac vyskytujú trilery zamerané na osudy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť pokojne našimi susedmi či dobrými známymi. Odklon od pátrania po sériových vrahoch a zákulisia policajnej práce k domácemu prostrediu a "všednejším" charakterom poskytuje čitateľom lepšiu možnosť vcítiť sa do hrdinov a ich trápenia. Hannah Hallová je práve takouto protagonistkou. Jej život sa obráti o stoosemdesiat stupňov z ničoho nič, a ak sa nepodujme vziať veci do vlastných rúk, môže na to doplatiť jej najbližšia rodina. Hannah totiž obdrží odkaz od svojho novomanžela v znení "Ochráň ju!" Požiadavka dohliadnuť na nevlastnú dcéru Bailey však nie je jediná zvláštnosť, ktorej sa od milovaného Owena dočká. Odkaz jej totiž prišiel v čase, keď jeho šéfa vyšetruje polícia pre podvod, a tieň podozrenia sa vznáša aj nad Owenom. Hannah odrazu čelí pochybnostiam o manželovom charaktere, a nielen o ňom. Zdá sa, že svojho partnera vôbec nepoznala, no nemá veľa času či priestoru podliehať sebaľútosti. Na obzore sa črtajú ďalšie problémy a ona musí v prvom rade dozrieť na Bailey, čo nebude vôbec ľahké. Ich vzťah síce nie je ako vystrihnutý z rozprávky o zlej macoche, no nevlastná dcéra Hannah nedôveruje, neprijala ju a sotva by si od nej nechala čosi diktovať. Spoločná motivácia ich však napokon donúti spolupracovať a ako sa dá čakať, pomaly sa začnú zbližovať. Deje sa to, našťastie, zaujímavo a uveriteľne. Hlavne preto, že Hanna nekoná vždy podľa predpokladov čitateľa, no vždy má na zreteli iba Bailyino dobro, za čo jej patria plusové body. Čo sa Bailey týka, Laura Daveová ustriehla tenkú hranicu medzi tínedžerským vzdorom a otravnosťou. Správanie dospievajúceho dievčaťa je vzhľadom na otcovo zmiznutie a jeho záhadnú minulosť pochopiteľné a zvláda to napodiv ešte celkom dobre. Pátranie po Owenovej skutočnej identite a okolnostiach vedúcich k vzniknutému zmätku akoby prinášalo iba čoraz viac otázok, s obrátením poslednej strany však dôjde k ich uspokojivému uzavretiu. Hm, hoci... niektorí čitatelia môžu ostať na konci mierne rozčarovaní, ale mne sa takýto záver páčil. Nie je celkom zvyčajný, no je o to výraznejší.

"V hlave mi zaznievajú Jakeove slová. Owen Michaels neexistuje. Owen nie je Owen. Klamal mi o najdôležitejších detailoch svojho života. Svoju dcéru klamal o najdôležitejších detailoch jej života. Ako je to možné? Zdá sa mi to úplne absurdné, ak vezmeme do úvahy muža, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Poznám ho. Stále tomu verím, napriek dôkazom o opaku. A táto viera v neho (v nás) buď ukáže, že som verná partnerka, alebo úplná hlupaňa. Dúfam, že to nevyjde narovnako." (str. 129)

Triler Posledná vec, čo mi povedal patrí k tým, ktoré sa nikam neponáhľajú. Autorka má osobitý rozprávačský štýl, ktorý prepožičala i hlasu svojej hrdinky, a tak sa pripravte na konštantne plynúci dej bez náhlych zrýchlení. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí nemajú radi hektolitre krvi a dávajú prednosť napätiu pochádzajúcemu skôr z neistoty konca než z akčných scén. Laura Daveová ukazuje, že aj rodinná dráma môže mať strhujúcu atmosféru, čomu dopomáhajú kratšie kapitoly, striedanie časových línií a budovanie vzťahu hrdinky s nevlastnou dcérou, ktorý sa v kontexte deja javí napokon dôležitejšie než jej manželstvo... spolu s myšlienkou, že najlepšie miesto pre život je také, aké si vybudujeme sami, nie z popudu iných.

Komentáře (0)

kniha Posledná vec, čo mi povedal recenze