Bratia Karamazovovci - Analýza

recenze

Bratia Karamazovovci (2009) / MikO_NR_1909
Bratia Karamazovovci - Analýza
ÚVOD A ŠTÝL

Vôbec pokúsiť sa o akúsi uchopiteľnejšiu analýzu jedného z najslávnejších, najkomplexnejších a myšlienkovo najbohatších románov všetkých čias (Братья Карамазовы) je pekelnou záťažou a obrovskou výzvou k tomu. Náročnosťou, dĺžkovou a obsahovou zložitosťou skutočne možno tvrdiť, že snáď iba každý šiesty čitateľ, ktorý sa ku Karamazovovcom aktívne podujme, ich aj dočíta. Temer tisíc strán zložitého, rozvetveného a hybridného deja, ucelené predstavy o svete, široká spleť mozaikovitej hierarchie, mnohotvárne koncepcie spoločnosti… a spôsob, akým sa dá skrz viacerých súrodencov analogicky a súvzťažne koncipovať jedna osoba a psychologicky ju do hĺbky duše premietnuť cez epický a kolektívny nástroj rozprávania celej krajiny a podstaty ľudstva, kde sa miesi toľko nezlúčiteľných fragmentov a súčiastok, ktoré formujú celok a snahu k nim dospieť, je neuveriteľné… Ale poďme pekne po poriadku…

Fiodor Michajlovič Dostojevskij pôvodne úlomky zo svojho prevratného epitafu nechával vydávať v časopise Ruský vestník a dopísal ho niekedy koncom roka 1880. 4 mesiace nato zomrel. Keď sa túto informáciu dozvedel Tolstoj, vraj plakal. Fakt, že stihol dopísať syntézu jeho predošlých diel a rozvinúť svoje myšlienkovo-filozofické prúdy a dodnes patriť (v zmysle diela) medzi najväčšie a najvybrúsenejšie klenoty svetovej literatúry je viac než pochybné. Podobne ako Anna Karenina, Vojna a mier či Zločin a trest, aj Bratia Karamazovovci tvoria epochálny koncipient nezaujatého rozprávača (ktorý na dej dohliada), rozsiahle popisné pasáže, bohaté vyjadrovacie prostriedky, vycibrená a viac uhlová anamnéza duševných sond a naratívnych terminológií vesmírne fyziognomického sveta v konfrontácii a v rozpínavosti toho biologického, sociálneho a psychologického. Obtiažnosťou, ku ktorej ostatní spisovatelia nedokážu zájsť, Dostojevského intelekt dokázal konkluzívne participovať práve na onej, ťažkosiahlej uchopiteľnosti univerza a duchovného sveta. Jeho postavy čisto z fyzického sveta sťa kosť nepôsobia čírym realizmom, jednajú často v afekte a emócie dávajú najavo skôr expresívne. Týmto archetypom si postrážil realizmus výkonný, s nadhľadom a ten, čo vypovedá a skôr ho tvorí, ako zobrazuje. Stojí si za tým, že vo svete vnútornom prebiehajú príbehy, ktoré nás dusia a tie sa polyfonicky rozvíjajú.

Motívy „dobra“ a „zla“ sú v jeho ponímaní akési ekvivalenty toho, čím nepoddajný ruský východný človek disponuje, čo sa naučil, ale čo i zatratil. Individualizmus síce nahradil kolektivizmom, ale snaží sa ním trhať, čo to znesie. Na to prehrýznutie mu má slúžiť viera, ku ktorej keď vzhliada a riadi sa jej poslaním, tkvie, zveľaďuje a obohacuje ducha, zatiaľ čo nevedomosť, chytrárčenie a protirečenie si poučiek a reálnych stanovísk jednotlivca voči nej považuje za podvedomú neresť.

Bez výnimky však všetci po čomsi túžia a sami sú otrokmi neskrotných vášní. Tie prebíjajú ostatné hodnotové bázy cností spomínaného východného človeka, duševné ústrojenstvá a limity vľúdnosti a charakterových čŕt, ktoré počas pôžitkárčenia ustupujú stranou. Dostojevskij tak nesmierne precítene a chápavo číta z postáv odmietnutie slúženia týmto zadeklarovaným a každodenným asertívnostiam. V danom momente sú však vytláčané mysľou k svedomiu a to je sťaté z vedomia von. Postavy sa tak naučia ignorovať jeho varovné svetielko – teda až na isté výnimky (Ivan).

Navyše, často vnímajú a pociťujú (postavy) oprávnený hnev a krivdy, ktoré sú dozaista akceptovateľné (správanie otca k synom, Dmitrij vo fáze beznádeje atď.), avšak sami sú strojcami ich prachprostej príčinnosti. Sami robia len veľmi málo preto, aby ruská duša vzplanula a zapožičala si z ich neoblomnej vôli, kedy sa pre hodnotovo spoločné ciele usilovali bojovať a hľadať cesty. Niekedy sú i okolnosti a náhle zmeny pre osud človeka smrteľne dôležité a preto takýto hybrid nemožno všemožne bagatelizovať.

„Hlúposť je stručná a nie ľstivá, ale rozum prekrúca a skrýva sa. Rozum je podliak, ale hlúposť je priama a statočná.“

Synopsia knihy je rozčlenená na nasledovné kapitoly: Prvá kniha – Dejiny jednej rodinky, Druhá kniha – Nemiestne zhromaždenie, Tretia kniha – Chlípnici, Štvrtá kniha – Trýzne, Piata kniha – Za a proti, Šiesta kniha – Ruský rehoľník, Siedma kniha – Aľoša, Ôsma kniha – Miťa, Deviata kniha – Predbežné vyšetrovanie, Desiata kniha – Chlapci, Jedenásta kniha – Brat Ivan Fiorodovič, Dvanásta kniha – Justičný omyl. Tým sa končí i pesimistickými vyhliadkami nápravy vnímania širokého okolia na reflexiu do vlastných radov a mravného posunu vpred. Samozrejme, knihy sú členené do dvoch hlavných častí a samotné kapitoly majú podkapitoly, ktoré veľmi intímne rozoberajú tú najkľúčovejšiu oblasť, o ktorej jej názov vypovedá. Epilógom autor vyhodnotí a skôr nabáda k nekonečnému množstvu otázok bez toho, aby dával čitateľovi jasné odpovede. Indície a tichučké hlasy naslúchania, to je iné. Nabudúce sa pozrieme bližšie k dejovému výkladu a analytických interpretácií rozborov psychiky a mentálnej motivácie našich postáv a v tretej časti na teologické koncepcie a otázky Boha, ktoré ich v živote formovali a utvrdzovali.

NARATOLÓGIA
„Dostojevského postavy sú apoštolmi túžby, rozposlanými na všetky strany; sú to filozofi, ateisti, mnísi, zvrhlíci, do ktorých Dostojevskij vlial ako demiurg neriedenú energiu duše a srdca. Všetci sú príbuznými, nielen bratia Karamazovovci, podobní a iní…“

V ďalšej časti sa pokúsime o veľmi zostručnený naratívny a obsahový výklad Karamazovovcov, ktorých Dostojevskij zasadil do prostredia ruskej spoločnosti druhej polovici 19-teho storočia a ktorých subtílne paralelné prvky v kontraste väčšinového človeka ich aj metaforicky a výstižne odzrkadľujú. Dej začína dospievaním Fiodora Pavloviča Karamazovova, ktorý bol despotickým statkárom s neúplnou výchovou, čo malo na jeho charakterových a morálnych črtách pri formovaní správania s okolitým svetom zásadný vplyv.

Fjodorovi synovia sa vo svete, ktorý im otec doprial, museli vysporiadavať a potĺkať sami. Najstarším bol Dmitrij (ktorého prezývali Miťa) predstavujúc nerozvážneho mladého a silného muža inklinujúceho k senzuálnej zraniteľnosti a človeka nedomýšľavého si následky svojich neuvážených činov. Jeho mladší brat Ivan bol naopak racionalistom a cynikom, ktorý si svet a ľudí v ňom vyhodnocoval skazonosne a s nevyhnutným pesimizmom. Aľoša (menom Alexej) je z nich najviac zasvätený náboženskou morálkou a s veľkým odstupom toleruje hriechy a expresívne nerozvážnosti časti rodiny (i širokej ruskej spoločnosti).

Dostojevskij svoju monumentálnu syntézu komplexov religióznych ideálov a ruského realizmu prirovnáva k rôznych historickým paralelám a nesmierne hĺbavo sa k vnútru postáv dopracováva. Od zdvorilostnej asertivity, rozumovému vyhodnocovania pre a proti, pudových riešení vecí, až po dôsledky živočíšnosti ich činov, ktoré sa vyvíjajú podľa nálady a splniteľnosti predom zaumienených cieľov. Je k neuvereniu, v akých širokých súvislostiach opisuje udalosti a akým viskóznym tónom odbáča a tvaruje úvahy a filozofické koncepcie s citom rozprávačského maestra, ktorým aj samotnú dejovú líniu neustále obohacuje (a robí ju tak nesmierne náročnou pre bežného čitateľa).

Fiodor Michajlovič tak zosnoval svoje postavy na akýchsi aktoch výnimočnosti. Nik nie je všedne nudný a poctivý, pre svoju roztopašnosť sú všetci akosi zapálení a prepiati k upriamenej vitálnosti. Túžby obracajú k výsostným prioritám a niečomu, čo nemá konca. Tam prichádza zásadný prelom, keďže rozdielnosť a explicitnosť vyviera pri konfrontačnom strete neraz tragicky a nedokáže eliminovať všeobecnú etiku, ktorou sa typizujúce postavy proporciálne rozvíjajú. Všetky vášne a city demaskuje ako čosi nečisté, egoistické, pomýlené, ale pracuje s ich dynamikou a relativizuje ich v kontexte alibisticky obhajujúcimi si ich grobianske neduhy, pretože za každým výstredným a emočným je aj určitý základ rátia.

Pre Aľošu je vrcholným zdrojom inšpirácie a teologického humanizmu starec Zosima, (ktorého smrťou sa končí epochálna predzvesť následkov tragických a nevyhnutných) a zlo vidí a toleruje ho, pretože sa premnožuje vo všetkých aspektoch života a medzi všetkými obyčajnými ľuďmi v ňom. Dmitrij je zas zápalisto zamilovaný do rovnako zbehlej a egocentricky vášnivej Grušenky, čím trpela Katerina Ivanovna a výrazný odpor (ešte výraznejší, než u bratov) badá v otcovi, ktorého pre opilectvo a arogantné charakterové spôsoby egoizmu nenávidí. Táto relatívne indiferentná symbióza je v rozprávaní príbehu základným rozkolom, predstavuje intelektuálnu symfóniu epizód a úvah, ktoré vyúsťujú a interpretačne aj korelujú s jestvujúcou fyzickosťou a koherentnosťou ľudstva a jeho osudov.

Prieč dejinami a zovšeobecňujúcim kritériám gnozeológie priemernosti jedinca, ktorému postupne sa ochabujúci a vyprchávajúci zmysel pre niekdajšiu duchovnú silu, ktorou býval povestný, možno chápať ako tú skutočne mrazivú a nezvrátiteľnú sebareflexiu vlastného ja. Pretože ono docieľuje funkčnosť ja a to zase determinuje nadjá. A tým sa jednotlivec formuje v prospech skupiny a okolia, čím sa vrodené a pestované zlo geneticky živý a predlžuje. Lenže Dostojevskij podstatu zla chápe ako súčasť dobra a nádeje, ktoré každému patrí a dá sa na ňom stavať. Keď Miťa zobral do rúk obraty a pokúsil sa zabiť svojho otca (z rôznych príčin), morálnu skazu svojho činu pociťoval v čomsi inom. V kolízii, ktorá do jeho plánu nepatrila. K peniazom, ktoré si zaopatril a v strohé vlastníctvo svojej lásky, ktorým sa snažil ich puto umelo docieliť a nie nenásilne a osudovo.

„Traja bratia Karamazovovci majú čosi spoločné a navzájom sa líšia, a dokopy reprezentujú ani nie tak ľudské typy, ako rôzne osoby v jedinom človeku, rôzne hlasy ozývajúce sa v každom z nás. Po otcovi si nesú akúsi hriešnosť, vnútorné dedičstvo, a každý navyše odráža inú tendenciu duše.“

Na túto úroveň používa rozprávačský mikrokozmos, ktorým sa psychologicky a s nadhľadom uzatvára do onej intelektuálnej škatuľky a vytrháva čitateľa z tohto sveta razom preč, aby ho videl aj akousi optikou dvojakosti. Motivácie a spôsoby žičenia si plodov pôžitkárstva a priorít je pre samotnú podstatu rajského šťastia (a kam sa jedinec dopracováva) a pre ruského človeka darom spásonosným, a nepodvolí jeho úsiliu, cez ktorého periférne prieniky je ochotný porušovať aj parciálne jadro etiky.

Ako vrah starého Fiodora sa napokon vyprofiloval z nemanželského syna a sluhu Smerďakova, ktorý Miťuškovu vôľu „uskutočniť to“ pretavil do konkrétnej podoby. Všetky indície otcovraždy však smerovali k Miťovi a pred súdom ich len ťažko mohol vyvrátiť. Najmä ak sa Smerďakov v nedomyslení škodoradostne chvastal pred Ivanom, čo vykonal a radšej sa dal obesiť, ako by sa bol nechal odsúdiť v pléne súdnej sieni. Tá v nemalej miere a metaforickom vyznení vyjadrovala pokryteckú alegóriu kazateľstva a expresívnych nálad vidieckeho okolia, kam sa po morálnu očistu nechodí zrovna dennodenne.

Dmitrij Karamazov tak pykal za svoje hriechy a neresti, čím sa nijak zásadne morálne krédo posunu vo vnímaní nástrah a prekážok pre východnú spoločnosť neposunulo vpred. Koniec, kedy sa oroduje za smrť mladého Iľušku, (ktorý tvoril jednu z vedľajších línií rozprávania) má už skôr taký symbolický význam, ktorým sa autor utvrdil vo svojich predstavách idealistického ponímania lepšieho a svedomím obráteného sveta. Sveta, ktorý sa dá meniť skrz sito vnútorných premien samého seba a nie na základe prejavov, ktoré determinujú vonkajšie vplyvy.

NÁBOŽENSKÉ MOTÍVY

V tretej a záverečnej časti jedného z najslávnejších románov všetkých čias sa pozrieme na úlohu filozofických koncepcií a myšlienkových referencií ruskej spoločnosti, ktorá dozrievala a prepadala vo svojej nepriazni osudu maniermi odplaty a revanšu ničiť jej cnosti. Dostojevskij v opisoch zoširoka rozvádza pestrú názorovú platformu človeka ako mechanizmu nesvojvôle prostredníctvom jedinečných metaforických prenesených významov.

Svoju výrokovú logiku stavia na cyklicky sa opakujúcich egoistických reakcií okolia, ktoré koná ako koná preto, lebo medzi sebou súperí a nepomáha si. Za každým pekným slovom vyviera hnev, za takmer každou uskutočnenej slasťou odpovedá budúcim rozvratom a za každým dobrým skutkom vyzvedá síce úctivá poklona, ale je prevažne nasiaknutá dávkou falošnosti…

„>Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom, ktorý oni vo svojej prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a ľakajú – lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda! Ale vidíš tamtie kamene v tejto holej rozpálenej púšti? Premeň ich na chleby a ľudstvo pobeží za tebou ako stádo, vďačné a poslušné, i keď večne zmietané strachom, že odtiahneš svoju ruku a oni stratia Tvoje chleby.< Ale Ty si nechcel obrať človeka o slobodu a odmietol si tento návrh, lebo – usúdil si – akáže je to sloboda, keď sa poslušnosť kupuje za chlieb? Namietol si, že nie samým chlebom bude človek žiť, ale či vieš, že práve v mene toho pozemského chleba povstane proti Tebe duch zeme, bude s tebou bojovať a porazí Ťa, a všetci pôjdu za ním volajúc: >Kto je podobný tejto šelme, ona nám dala oheň z nebies!< ? Či vieš, že prejdú stáročia a ľudstvo vyhlási ústami svojej múdrosti a vedy, že zločinu nieto, a teda nieto ani hriechu, sú len hladní ľudia. >Najprv ich nasýť a len potom od nich žiadaj cnosť!< napíšu na zástavu, ktorú pozdvihnú proti Tebe a ktorá spôsobí, že sa zrúti Tvoj chrám. Na mieste tvojho chrámu sa zdvihne nová budova, zdvihne sa nová strašná Babylonská veža, a hoci ani táto, rovnako ako pôvodná, nebude dostavaná, jednako by si sa mohol vyhnúť tejto novej veži a o tisíc rokov skrátiť utrpenie ľudí, lebo keď sa tisíc rokov natrápia so svojou vežou, predsa len prídu za nami! Nájdu nás potom znova pod zemou, skrývajúcich sa v katakombách (lebo zasa budeme prenasledovaní a mučení), nájdu nás a s nárekom zvolajú: >Nasýťte nás, lebo tí, čo nám sľubovali oheň z nebies, nám ho nedali. < “

Hrozné zistenia v dôsledku implikácie materializmu a prevrátených hodnôt razom pôsobia devastačne a ponuro. Účel niekdajších východných hodnôt súdržnosti, ktoré inšpirovali celý svet je rázom v troskách a ľudia sa tak vzdali spoločných cieľov a hľadia predovšetkým na tie svoje. Zasial ich démon závisti, ktorý navidomoči započal svoje kruté škvrny v dôsledku významnosti či bezvýznamnosti postavenia každého jedinca a asymetrie v sociálnej nerovnosti. Dostojevskij bol anatómom ľudskej duše, dotýkal sa nielen presnou chirurgickou čepeľou na podnety trýzniace spoločnosť, ale vedel aj čo ich spôsobuje a ako sa prejavia. Preto sa nikdy nevzdával tendencií náboženských ideálov, ktoré ju podľa jeho slov pretvoria a zharmonizujú. Veril, že človek sa môže zmeniť, ale nevie sa v záplave udalostí a primárnych potrieb dostať nad tú podradnú úroveň, kde je už každý známy medzi sebou ako brat a o problémoch sa hovorí ako o úsilí odstrániť ich spoločnými rukami a so spoločným zanietením.

Z hľadiska otázok viery pokúša postavy docieliť v ich jasnú víziu a presvedčenie. Je sokom hluchých a tvrdohlavých a priateľom toho, ktorý sa snaží načúvať hlas svojho srdca a primäť ho konať. Neponúka odpovede, ale zhromažďuje sito reakcií, ktoré o ľuďoch väčšmi vypovedajú. A pokiaľ dané osoby v tejto veci nemajú jasno, dopadnú podobne ako Ivan (v náplave snov a halucinácií): „Klameš. Tvojím cieľom je práve presvedčiť ma, že jestvuješ sám osebe, a nie ako môj mátožný sen, a teraz sám potvrdzuješ, že si sen.“ Máta ho vlastný prízrak a nekontrolovateľné depresívne neduhy, či ho pravdovravnosťou posial boží hlas?

Istejšie pre pokojnú myseľ je však jednostranné presvedčenie ohľadom otázok vierovyznania, ktoré vám aj zápal o hľadaní pravdy odsunú na vedľajšiu koľaj, avšak nebudete aspoň toľkoto zmordovaný. Zrieknutie sa realizmu je však veľmi relatívne. Akoby sa bol Koľa na konci tejto veľkej knihy spýtal Aľošku a chcel to príznačným slepým pudom všetko odčiniť: „naozaj je pravda, čo tvrdí náboženstvo, že všetci vstaneme z mŕtvych a ožijeme, že znova uvidíme každého, všetkých aj Iľušečku?“ Poslaním a nádejou teda nemusí byť racionálny pohľad a vychádzanie z exaktne merateľného, ale i slepá viera, ktorá môže nastaviť zrkadlo zo zlých vecí na tie lepšie. Ak je to jediný spôsob, ktorý to dokáže, tak sa raz a najedno rád zrieknem pre všeobecné dobro i niektorých svojich radikálnejších životných názorov. Pre blaho všetkých…

Komentáře (3)

kniha Bratia Karamazovovci recenze

MikO_NR_1909
07.06.2016

Haha vďaka, nečakal som jediný koment. Na stránke 9múz (www.9em.sk) sme to uverejnili na 3x, skrátka koho baví vážna literatúra, ten sa nechá inšpirovať ako ja, ako vy, ako my všetci :) Veľa zdaru!

Teckovana
26.05.2016

Zajímalo by mě, kolik lidí tuto literární studii přečte úplně celou. Asi jich mnoho nebude, ale i tak smekám. :-)

Wichita
25.05.2016

Neskutečná práce, moc děkuji!