Tato recenze byla smazána.
Bilancia, ešte nie uzávierka
recenze
Marián Varga - O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2004)
/ Koka
Rozhovor
so známym umelcom môže mať podobu známu zo spoločenských časopisov - dozvieme sa o koníčkoch a obľúbených receptoch
slávnej osobnosti. Prípadne z novinársky profesionálne spracovanej monografie
získame širší a hlbší portrét. No predstaviť žijúcu legendu sa dá aj inak,
napríklad knihou, ktorá sa obsahom i formou výrazne vymyká bežnému štandardu. Až tak, že veľmi. A to
hlavne preto, že bežnému štandardu sa vymyká protagonista.
Skúšobná komisia na
rekvalifikačných skúškach za „socíku“
mi raz
položila záludnú otázku:
„Viete, súdruh, kde momentálne prebiehajú vo
svete
nejaké nepokoje?“
„V mojej duši“, odpovedal som.
Kniha – rozhovor
Petra Uličného s hudobným skladateľom Mariánom Vargom O cestách, ktoré nevedú do
Ríma / O cestách, které nevedou do Říma (súčasne, v slovenčine i v češtine, vydal SLOVART, 2004) čímsi
pripomína slávne Rozhovory s Craftom Igora Stravinského. Navyše, práve
Stravinského meno patrí v texte k najfrekventovanejším, no asociácií
sa tu ponúka viac. Kľúčový, ťažiskový zjav, fenomén, legenda – to je len
niekoľko prívlastkov charakterizujúcich Vargu. Uličný nezastiera, že
k dialógu pristupuje z pozície obdivu voči „spovedanému“, čo mu však
nebráni dotknúť sa i bolestivých a problematických tém. „V každej generácii sa nájdu jedinci, ktorým
zo všetkých návodov na život neomylne konvenujú tie najmenej použiteľné“,
píše v úvode a výstižne tým pomenúva Vargovu osobnosť. Detstvo
problémového chlapca, neúspešné pokusy o systematické školské hudobné vzdelanie,
alkoholizmus, depresie. A súčasne nevšedný talent, kompozičný
a názorový samorast, invenčný, originálny tvorca a interpret. Vargovo
meno v československej hudobnej kultúre už navždy zostáva späté
s názvami Prúdy a Collegium Musicum, hoci, ako sa pri čítaní
dozvedáme, bola existencia týchto skupín vlastne iba krátkodobou epizódou. Obe
kapely sa opakovane skladali a rozpadali, menili obsadenie, hľadali
svoj výraz. Aktérom zmien a súčasne pevnou konštantou týchto
metamorfóz bol vždy Marián Varga.
Petra Uličného s hudobným skladateľom Mariánom Vargom O cestách, ktoré nevedú do
Ríma / O cestách, které nevedou do Říma (súčasne, v slovenčine i v češtine, vydal SLOVART, 2004) čímsi
pripomína slávne Rozhovory s Craftom Igora Stravinského. Navyše, práve
Stravinského meno patrí v texte k najfrekventovanejším, no asociácií
sa tu ponúka viac. Kľúčový, ťažiskový zjav, fenomén, legenda – to je len
niekoľko prívlastkov charakterizujúcich Vargu. Uličný nezastiera, že
k dialógu pristupuje z pozície obdivu voči „spovedanému“, čo mu však
nebráni dotknúť sa i bolestivých a problematických tém. „V každej generácii sa nájdu jedinci, ktorým
zo všetkých návodov na život neomylne konvenujú tie najmenej použiteľné“,
píše v úvode a výstižne tým pomenúva Vargovu osobnosť. Detstvo
problémového chlapca, neúspešné pokusy o systematické školské hudobné vzdelanie,
alkoholizmus, depresie. A súčasne nevšedný talent, kompozičný
a názorový samorast, invenčný, originálny tvorca a interpret. Vargovo
meno v československej hudobnej kultúre už navždy zostáva späté
s názvami Prúdy a Collegium Musicum, hoci, ako sa pri čítaní
dozvedáme, bola existencia týchto skupín vlastne iba krátkodobou epizódou. Obe
kapely sa opakovane skladali a rozpadali, menili obsadenie, hľadali
svoj výraz. Aktérom zmien a súčasne pevnou konštantou týchto
metamorfóz bol vždy Marián Varga.
Stal sa
z neho žijúci klasik, žiaľ - bez akýchkoľvek nasledovníkov. Ako klávesový
hráč reinterpretáciami klasikov (Haydna, Bacha, Stravinského) priviedol na
pop-scénu hudbu „z druhého brehu“, no vo vlastnej kompozičnej tvorbe si zvolil
rolu osamelého bežca. Jeho prvé
gramoplatne sú predmetom zberateľského záujmu, jeho autorstvo scénickej či
filmovej hudby je zárukou značkovej kvality. A hoci legenda (či klebeta)
ho považuje za solitéra žijúceho mimo praktického sveta, v knihe nájdeme
i jeho názory na veci verejné. Vtipne a vlastným jazykom sa vyslovuje
napríklad i k téme výsostne politickej: „Rozpad štátu vnímam podobne, ako keby mi na stereosúprave odišiel
jeden reprák.“.
V knihe sa
vyznáva zo svojej vášni ku knihám, o ktorej by bratislavskí kníhkupci
vedeli dlho rozprávať! Epické
a filozofické diela vždy tvorili myšlienkové pozadie, z ktorého
vyrastala jeho hudobná kreativita a názorová konzistencia; jeho vnímanie
literatúry vychádza z názoru, že
„celý svet sám neobsiahneš, ale ak som osobnosť, nebojím sa vplyvov“.
Rozsah
a hĺbka Vargových názorov sú najviac zjavné z prídavkov na konci
knihy: v dialógoch, ktoré s ním viedol jeho blízky priateľ, hudobný
skladateľ Vlado Godár, a v doslove – eseji, v ktorej Godár
zasadzuje Vargovu tvorbu do historického a filozofického kontextu. Záver knihy
tvorí diskografia a zoznam Vargovej scénickej a filmovej hudby.
S nekonvenčným obsahom knihy
harmonizuje i jej ilustračná zložka a grafická úprava. Grafický dizajn Petra
Horvátha urobil z tejto knihy bibliofíliu. Štvorcový rozmer blížiaci sa
veľkosti obalu klasickej LP platne, stránky s otvorom uprostred – len ich
nasadiť na kotúč gramofónu., desiatky fotografií,
dobové novinové články a propriety v retro štýle. Skrátka originál,
aký patrí k originálnemu Vargovi.
harmonizuje i jej ilustračná zložka a grafická úprava. Grafický dizajn Petra
Horvátha urobil z tejto knihy bibliofíliu. Štvorcový rozmer blížiaci sa
veľkosti obalu klasickej LP platne, stránky s otvorom uprostred – len ich
nasadiť na kotúč gramofónu., desiatky fotografií,
dobové novinové články a propriety v retro štýle. Skrátka originál,
aký patrí k originálnemu Vargovi.
***
rokov od chvíle, kedy sa táto kniha rodila, no zatiaľ ju v mojej zbierke
kníh o slávnych hudobníkoch a skladateľoch nič neprekonalo.
Koka
Veľmi pekne napísané.
AD: tyzik.cejka
To aby som ťa lepšie videla.
(Červená čiapočka alias Karkulka)