ANTIKRIST: Recenzia

recenze

Antikrist (2003) / JohnMiller (338 views)
ANTIKRIST: Recenzia
Friedrich Wilhelm Nietzsche (* 15.10. 1844 – † 25. august 1900) patrí bezpochyby k najkontroverznejším filozofom 19. Storočia. Bol takisto profesorom, filológom, básnikom a hudobným skladateľom, čo sa odrazilo aj na jeho publikáciach. Jeho filozofické diela, spisy a teórie ešte dneska vzbudzujú v spoločenských vedách istú dávku nejednotnosti názorov. Jedni ho považujú za najvýznamnejšieho filozofa 19. Storočia a iní zase za psychicky chorého, „pošahaného magora“ ktorého silne ovplyvnilo detstvo v čisto ženskej spoločnosti. Nietzsche je dneska kritizovaný za náročnosť jeho diel pretože, vyslovene, nejde o odborné čítanie v tom pravom slova zmysle. Čitatelia odbornej literatúry majú problém preniesť sa cez aforickú štylistiku diela. Vo svojej podstate je to písané formou umeleckou, kritiky sú veľmi osobité, priam ľudsky výbušné a celé to má nádych silných ale hlavne negatívnych emócií, čo mne teda rozhodne sadlo.

Pokiaľ preskočíme úvod písaní prekladateľmi (čo štandartne pri recenziách robím pretože v drvivej väčšine ide o omáčky) a rovno sa vrhneme do textu písaného samotným autorom, hneď na začiatku, v predslove, si môžeme všimnúť nesmierne zaujímavú metaforu ktorou nenápadne ale o to viac záludnejšie venuje, túto publikáciu aristokratickej vrstve, teda vyššie postaveným jedincom. Bežný ľud a masy rovno odpisuje a z textu je očividné, že síce nimi neopovrhuje ale rovnako nie je ani nadšený tým , že by takýto „jednoduchý“ ľudia čítali túto kritiku. Nietzsche nebol istú dobu verejnosťou známy ani uznávaný filozof, skôr bol iba filozof príležitostný a na voľnej nohe, Medzi rokmi 1878-88 vydával svoje publikácie v malých vydavateľstvách alebo na vlastné náklady a tie putovali po väčšinou spomínaním aristokratom teda jeho priateľom.

Hneď v úvode autor útočí na kresťanstvo agresívnou a nesmierne prozaickou formou kde svoju filozofiu života a model nadčloveka prezentuje ako jediný zdravý smer pre nasledujúce generácie. Tento, už z textu jasne do očí bijúci sociálny Darwinizmus aplikuje priamočiaro na najzraniteľnejšie miesta kresťanstva. Tvrdí, že človeka treba pestovať k vyšším a ušľachtilejším hodnotám a cirkev robila neustále, takmer po devätnástich storočiach, presne pravý opak. Masy si podmanila a pod nánosom strachu domestifikovala ako dobytok.

Vývoj, napredovanie a modernizácia sa integrujúco nevyvíja spolu s človekom ako bytosťou. Existujú samozrejme výnimky aj výnimočný ľudia ktorý sa považujú v porovnaní s celou populáciou za druh istého nadčloveka aj keď podľa Nietzscheho ide viacmenej o náhodu. Tuto síce takmer vôbec nekonkretizuje ale odvoláva sa na to, že kresťania obraňujú všetko slabé a ovládateľné. Proti týmto výnimočným ľudom viedli neustále vojny, spory a naschvál im hádzali, povedané metaforicky, polená pod nohy.

Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. Podľa Nietzscheho súcit pôsobí na spoločenstvo depresívne. Je to rozmnožovateľ biedy, spôsobuje utrpenie a je nákazlivé s čoho sa prirodzene vyvodzujú isté dôsledky. Za prvé: ide o stratu energie, ktorá nejako nezodpovedá kvantu príčiny. S tejto slabosti spravilo kresťanstvo najvyššiu cnosť autor zachádza tak ďaleko, že s tohoto úsutku cituje Arthura Schopenhauera, ktorý tvrdil, že súcit je popretie života. S čoho sa opäť vyvodzuje iba jediný výsledok: ide o prax nihilizmu. Svoju teóriu posilňuje aj Aristotelovými myšlienkami z Poetiky. Tento antický filozof iba potvrdzuje tieto teórie tým, že sám hovoril.... súcit je nebezpečný chorobný stav ktorý časom treba liečiť purgatívom ( tragédiou). Ide o prežitie istej katarzie k zvládnutiu takéhoto, pre spoločnosť, neblahého stavu.

Ostrej kritike sa nevyhol ani osvietenský filozof Immanuel Kant ktorého moralistický pohľad na pojem cnosť Nietzschemu akosi nesadol. Nechcel som rozoberať ešte na tomto mieste otrasné dodatky a vysvetlivky ale nedá mi to. Nietzsche kritizuje ostro, to je fakt ktorý sa vyvrátiť nedá avšak autorovi poznámok to akosi nestačilo, či čo, a kritizuje ho za jeho slabú kritiku. Pretože nepoužil proti Kantovi sexuálne narážky kvôli tomu, že žil v celibáte. Aký paradox. Autor vysvetliviek sa asi zahral na Nostradama keď tvrdil, že sa Nietzsche bál použiť niečo takéto. Extrémne čudné.

V nasledujúcich riadkoch autor dehonestuje prakticky celú kresťanskú metafyziku. Tvrdí, že morálka ani kresťanstvo nemajú nič spoločné s realitou. Ide o Imaginárne príčiny. (Boh, duša) imaginárne následky ( Hriech, vykúpenie, milosť) imaginárna psychológia a nakoniec styky medzi imaginárnimi bytosťami. Táto čistá fikcia je iba únikom z reality ktorá má však väčší a dopad na spoločnosť ako napríklad sny, pretože tie aspoň nie sú pretvárané klamstvami, uvádza aj príklad. Keď sa stala príroda protikladom Boha, tak sa muselo automaticky slovo prirodzený pretransformovať na synonymum hodné tohoto formátu. Nakoniec z toho vzišlo slovo „odsúdeniahodný“.

Rozhodne je na zamyslenie vhodné aj Nietzscheho prirovnanie kresťanstva k inému ako monoteistickému náboženstvu. A to konkrétne k Budhizmu. Podľa neho je Budhizmus stokrát realistickejšie náboženstvo ako kresťanstvo. Nehlása, pejoratívne, vojnu proti hriechu ale dávajúc za pravdu skutočnosť, vedie vojnu proti utrpeniu. Nezachádza do sebaklamov morálnych pojmov a snaží sa držať mimo dobra a zla. Najvyšší cieľ Budhizmu je mať dobrú náladu, ticho a neprítomnosť želaní. A to sa jej aj darí. Narozdiel od kresťanstva kde do popredia vystupujú hlavne inštinkty ovládaných a utláčaných. Modlidbou sa tam udržuje vášnivý afekt voči mocnej bytosti zvaný boh. Táto trojediná bytosť je nedosiahnuteľná, dokonalá, vyhýba sa kontaktu, skrýva sa, opovrhuje telom, zmyselnosťou a ľuďmi ktorý zmýšľajú inak a pokiaľ si ich chce získať musí ich oslabiť aby dostatočne ochabli na duchu a mohli byť nasledovne ovládaní. Kresťanstvo nebolo nikdy nacionálne, nebolo podmienené rasovo. Obracalo sa na všetkých vydedencov sveta.

Takisto pokladal Ježiša Krista za anarchistu a politického zločinca ktorý vyzval spodinu národa, teda židov, (Túto antisemitickú slovnú hračku som iba parafrázoval, nezdieľam voči týmto výrokom nejaké sympatie) aby sa vzbúrili proti panujúcemu hierarchickému poriadku. Sám si mohol za to, že ho zabili. Zomrel presne tak ako žil a učil a nie aby ukázal ako majú ľudia žiť. Kresťanstvo teoreticky neexistuje. Ide iba o fádne psychologické nedorozumenie evanjelia. Nietzsche nám tu predkladá pomerne náročnú teóriu v ktorej tvrdí, že viera bola iba nástrojom mocných ľudí. Bola to iba zámienka, plášť, opona za ktorou sa skrývali a svoje činy ospravedlňovali. Veriť znamená nechcieť vidieť.

Transcendentálna časť kresťanstva, ktorá sľubuje za poslušnosť a žitie bez hriechov, teda prirodzenosti, večný život v božom kráľovstve má takisto nesmierne negatívny dopad na spoločnosť. Pretože pokiaľ sa ťažisko života položí nie do tohoto reálneho sveta ale do onoho fiktívneho, teda do neexistujúceho, zbaví sa život samotného ťažiska a to z jednoduchého dôvodu. Viera robí šťastným: teda klame. Toto klamstvo za prísľub nesmrteľnosti umŕtvi, ako dávkou novokaínu, každú podstatu inštinktu. Všetko čo v inštinktoch pôsobí dobre, čo podporuje samotný život a tým aj zabezpečuje budúcnosť ďalších generácií upadá. A to z jediného prostého dôvodu... Zmyslom života sa stáva nezmysel žitia. Takisto sa narúša aj spoločné dobro pretože každý kope za svoj postup do božieho kráľovstva. Tuto Nietzsche trocha prestrelil svoje argumenty keďže o pár stránok spätne tvrdil, že cirkev, plná slabých a chudobných, silne drží pokope ale svoju myšlienku má aj táto egoistická téza.

A v tézach, tentoraz biblických príbehov, pokračuje ďalej. Logickými, ba povedal by som, že až silogickými rovnicami vyvodzuje celkom zaujímavé výsledky. Čisto metaforicky... Boh sa mýli a nenávidí vedu... A prečo? Boh sa prechádza svojou záhradkou a nudí sa. Tak sa rozhodne, že stvorí človeka, Adama. Človek je zábavný ale aj on sám sa začne nudiť a tak boh vynájde zvieratá. A to bol prvý chybný čin. Pre človeka nie sú zvieratá zaujímavé. A tak stvoril ženu. Nude bolo navždy koniec avšak aj inému. Žena je stelesnením zla kvôli nej bol človek vyhnaný z raja. Teda od nej pochádza veda... A prečo? Pretože, až prostredníctvom ženy sa človek naučil ochutnať ovocie stromu poznania.

Ďalej sa Nietzsche pokúša psychologicky analyzovať veriaceho človeka. Aj v predošlých myšlienkach sa už dotkol tejto témy ale až teraz išiel do hĺbky. Človek viery, „veriaci“ je nevyhnutne človek závislý. Ide o osobnosť ktorá si nemôže sama určiť svoj cieľ. Veriaci prakticky nepatrí sám sebe. A nakoľko nejde o násilné ani nejaké iné prinútenie, ide vlastne o vyšší stupeň otroctva. Po tejto ostrej kritike sa púšťa radikálne do ďalšej kontroverznej filozofickej témy. Tvrdí, že kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej kultúry.

Na konci už iba , ako sudca, razantne odsudzuje kresťanstvo, vznáša proti nej aforickú obžalobu. Kresťanstvo každú možnú realitu negovalo. Je to pre Nietzscheho najväčšia kliatba ľudstva. A na úplný záver, ako posledná útočná radikálna čerešnička na torte, udáva svoje vlastné Zákony proti kresťanstvu.

Viera hory prenáša, ale rovnako ich stavia tam kde neboli.

Voči skvelému Slovenskému prekladu nemám absolútne žiadne výhrady. Čítalo sa to skvele ako jedna báseň. Čo ma však iritovalo a vytáčalo do nepríčetna boli tie, po väčšinou, zbytočné komentáre a vysvetlivky, ktoré zaberali asi polovicu celej knihy. Niektoré vysvetlivky potrebné boli, asi každá dvadsiata, to priznávam. Pretože niektoré dobové metafory, ktoré chápe iba človek ktorý žil v tej dobe, už dneska ťažko rozlúšti alebo nejaké slovo potrebovalo neologizmus na dovysvetlenie. Toto čítanie textu veľmi uľahčovalo ale ako píšem, po väčšine to boli iba samoúčelné a zbytočné omáčky.


Recenzoval som knihu:
NIETZSCHE. F. 1888 ANTIKRIST. Bratislava: Nakladateľstvo IRIS ISBN-80-89108-46-7

Komentáře (0)

kniha Antikrist recenze