Analýza túžby a trvácneho citu

recenze

Daj mi tvoje meno (2018) / marcoz
Analýza túžby a trvácneho citu
André Aciman je Američan, hoci sa narodil a vyrastal v Egypte a dej jeho (momentálne) najznámejšieho románu sa odohráva v Taliansku. Multikultúrnosť sa neprejavuje teda len v jeho diele, ale i v živote. Kniha Daj mi tvoje meno vyšla už v roku 2007, no slávu dosiahla vďaka vlaňajšiemu filmovému spracovaniu, ktoré získalo Oskara za adaptovaný scenár (jeho autorom je James Ivory). Aj vďaka tomu sa dostáva k slovenskému čitateľovi, aby mal možnosť zamyslieť sa nad prvou láskou, spomínať na pohlcujúcu túžbu alebo sa len tak nechať unášať stredomorskou atmosférou. Kniha vyšla v Slovarte v edícií pre mladých dospelých, hoci sa v nej nestratia ani skôr narodení. Ide totiž o pomerne dospelý štýl písania, ktorý mi miestami pripomínal Jonathana Safrana Foera. I tu na vás číhajú rôzne úvahy a slovné hračky, čo vás prinútia pristaviť sa a vychutnať si ich význam. Veľký obdiv preto patrí aj prekladateľke Kataríne Varsíkovej.

"Existuje akýsi zákon, ktorý hovorí, že keď je človek načisto unesený z niekoho iného, musí to platiť aj opačne... Ako som ráno sedel nad prepismi pri okrúhlom stole, neželal som si jeho priateľstvo ani nič iné. Stačilo mi zdvihnúť oči a vidieť ho, natretého opaľovacím krémom, so slameným klobúkom, v červených plavkách, s limonádou. Zdvihnúť zrak a uvidieť ťa, Oliver. Lebo čoskoro nastane deň, keď zdvihnem oči a ty tam nebudeš." (s. 34)

Daj mi tvoje meno nie je klasický román s nečakanými zvratmi, prezentuje sa skôr ako psychologická sonda do vnútra rozpolteného sexuálnou túžbou. Sedemnásťročný Elio trávi leto s rodinou v ich prímorskom sídle, ktoré sa každoročne stáva domovom pre umelcov. Tým aktuálnym je dvadsaťštyriročný filozof Oliver, ku ktorému Elio zahorí spaľujúcim citom. Oliver sa stáva súčasťou jeho myšlienok, predstáv, nočného fantazírovania aj tichého sledovania. Elio sa zmieta v neistote, frustrácii a miestami aj v sebanenávisti. Síce medzi nimi napokon dôjde k zblíženiu, ale koniec leta sa nezadržateľne blíži... Ešte nikdy som sa nestretol s takou dôverne napísanou knihou. André Aciman odhodil zábrany a zobrazil každú skrytú pohnútku vášne. Pritom téma homosexuality vôbec nie je podstatná, dokonca ani primárna, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Vôbec nie, Elio i Oliver majú skúsenosti aj so ženami, autor poukazuje na túžbu a sexualitu ako takú, nájsť sa v riadkoch môže skutočne každý, kto aspoň raz bytostne túžil po inej osobe.

"Uprený pohľad už nepatril k rozhovoru ani k šaškovaniu okolo prekladu; presahoval ho, stal sa témou samou o sebe, akurát ani jeden z nás si netrúfol načať ju. A áno, v pohľade mal taký lesk, až som musel odvrátiť zrak, a keď som naňho znova pozrel, stále sa díval, sústredený na moju tvár, akoby hovoril Takže si odvrátil zrak a teraz sa na mňa zase dívaš, pozrieš sa o chvíľu znova inde? Tým ma prinútil znova sklopiť oči, akoby som bol ponorený do myšlienok, no zhľadúval, čo povedať, ako ryba v jazierku, ktoré vysychá v letnej páľave. Musel presne vedieť, čo cítim." (s. 150)

Text je rozdelený na štyri samostatné časti - Kedy, ak nie neskôr?, Monetov vŕšok, Syndróm svätého Klementa, Miesta duchov. Každý názov v sebe ukrýva symboliku, ktorú je pri čítaní radosť objavovať. Rôznych alegórií nájdete neúrekom, dokonca aj na samotnej obálke. Tá sa javí pomerne jednoducho, ale je veľmi trefná. Presne v danej póze zvykol Oliver ležať na okraji bazéna, keď ho Elio pozoroval. A vnímaví čitatelia iste vidia jeho plavky v červnej farbe :-) Apropo, plavky. Tie sú jedným z najvýraznejších symbolov - plávania, leta, príťažlivosti, ba dokonca fetišu, ako vás presvedčí pre mňa osobne asi najsugestívnejšia a najerotickejšia scéna, s akou som sa v knihe pre mladých stretol. Posledná - štvrtá časť - románu ukáže, ako sa vzťah medzi chlapcami vyvíjal, čaká nás niekoľko časových skokov, čím sa na jednej strane narúša nastolená plynulosť, ale zároveň príbeh získa na komplexnosti. A André Aciman vďaka tomu nádherne poukáže na Eliov emocionálny vývoj. Čo začalo ako nebadaný záujem, sa pretavilo do permanentnej závislosti. Daj mi tvoje meno je výborná kniha, i keď možno viac zapôsobí na tých, čo už majú za sebou aké-také skúsenosti. A tí ostatní sa snáď aspoň poučia a dozvedia niečo nové. Maličkú výčitku mám iba k tomu, že nie všetky talianske frázy boli preložené do slovenčiny, niekde tak trochu unikol význam výpovede. Našťastie takých prípadov bolo minimum a nijako to nenarúša konečný pozitívny dojem.

Komentáře (0)

kniha Daj mi tvoje meno recenze