Alt-right fest

recenze

Posledná časť trilógie Vzpoura mozků nevychádza – na rozdiel od predošlých častí – z existujúceho komiksu, ale vyšla zhruba 3 roky pred rovnomenným komiksom. Na rozdiel od Galaxie (2014) – ktorá nasleduje s určitým časovým odstupom od prvého dielu Vzpoura mozků (2013) – Odysseus (2015) priamo naväzuje na dianie, ukončujúce príbeh druhého dielu. Kniha ani inak nenecháva nikoho na pochybách, že ide o pokračovanie obidvoch predošlých dielov – ako rozsiahlym aparátom poznámok pod čiarou, obsahujúcim odkazy na predchádzajúce dianie, tak aj prapodivnými zvýrazňovacími postupmi pomocou kurzívy a kapitálok. Že ide o manieru bez logiky, je vidno už z toho, že meno lode Galaxia býva zvýrazňované obidvomi spôsobmi.
Za (opäť) rok od vydania Galaxie sa autor (opäť) nesnažil dovzdelať vo svojich slabých oblastiach a tak sa stretávame s nesmiernym množstvom alternatívnych faktov. AI sa stále správa iracionálne a vrcholným kúskom počítača (ktorý autor stále nazýva robotom) je psychické zrútenie. Vyhľadávanie informácií v počítači prebieha postupom pripomínajúcim písanie databázových dotazov namiesto užívateľsky priateľského rozhrania – pozná autor vôbec Google? V rámci alternatívnej astronómie sa opäť stretávame s pásmom asteroidov ako oblasťou, kde musíte kľučkovať medzi natesno usporiadanými šutrami a v ktorej treba nejakým spôsobom udržiavať koridory, o možnosti voľným okom vidieť vlastne z okna naraz niekoľko planét slnečnej sústavy alebo detaily vzdialených objektov nehovoriac. Alternatívna navigácia má v knihe množstvo podôb: hmlovinu o rozmere zhruba 0,15 svetelného roku prejdú podsvetelnou rýchlosťou v priebehu… predpokladám hodín (autor zjavne netuší, aká vzdialenosť je 1 parsek) a v tomto kontexte silne preceňuje možnosti diaľkového prieskumu – žiadny signál (napr. radarový impulz) by sa spoza takejto hmloviny, pochopiteľne, nemohol vrátiť skôr ako za 0,3 roka. Táto jeho tendencia je zjavná pri popise, ako vidieť voľným okom orbitálne stanice či Odyssea na tisíce či milióny km. Pri pristávaní na Zemi použil autor síce správne pojem nízka obežná dráha (LEO), ale jedným dychom spomenul možnosť zvoliť si v rámci LEO aj geostacionárnu dráhu. Tá sa však nachádza vo výške 36 000 km a povedané slovami klasika, LEO vyzerá inak. Z neznámych príčin cesta zo stredu Galaxie prebieha nie priamym skokom k slnečnej sústave, ale skokom „za Mliečnu dráhu“ (je si autor vedomý, že Mliečna dráha je synonymum pre našu galaxiu?), teda do väčšej vzdialenosti, ako treba, a následným skokom k Slnku. Alternatívna environmentalistika stále trvá na tom, že je ekonomicky a environmentálne priechodné ťažiť a vyrábať mimo Zem, ako keby kozmická doprava nemala enormné energetické nároky a nezanedbateľnú environmentálnu stopu. Podobne nezmyselnou je vízia Zeme ako akejsi „zelenej záhrady“ bez klimatických rozdielov – autorovi zjavne nedochádza, že by to bolo za cenu likvidácie väčšiny ekosystémov a na ne naviazaných druhov (pripomeňme si, že podobná situácia – masový súhlas, a to vraj aj vedcov, so zriadením robotieho „energetického poľa“ okolo Zeme v prvej časti Vzpoury mozků, tiež vznikla na základe toho, že pozemšťanom prišla neexistencia klimatických zón ako „dobrý nápad“). Stretneme sa aj s alternatívnou lingvistikou – v priebehu návratu na Jiř vysiela Ma správu v „jej jazyku“, ktorý sa „napodiv“ (ja sa už nečudujem ničomu) vôbec nepodobá na jazyk obsahujúci kratučké mená (Ma, Ru, An, Al, …), druhové mená (mongo, …) a už vôbec nie názov planéty Jiř. Takú prkotinu, že Ma zrazu hovorí… česky? … po nejakých … dvoch? … dňoch spoločného letu už len spomeniem do počtu.
Rovnako pretrvávajú nedôslednosti v rozprávaní. Posádka stále vypúšťa užitočné látky (atmosféru, hibernačný plyn) mimo lode (hoci na konci Galaxie sa zdalo, že autor pochopil, že tudy cesta nevede). Počet zachránených planéťanov sa medzi Galaxiou a Odysseom zvýšil zázračne o 20. Mýli si podzvukovú rýchlosť (vo vákuu) s podsvetelnou. Palubný počítač Odyssea sa zrazu volá Oskar a nie Adam („partnerský“ počítač Evy z Petrovho Prométhea – Oskar bol hlavný počítač Galaxie zničený pri jej záhadnej nehode). Po prvom návrate do našej sústavy očakávajú colníkov, akoby nebola populácia planéty zredukovaná robotmi na jedno územie, zlomkový počet a pod právomoc jedinej celosvetovej vlády, čiže nejakí colníci stratili zmysel. Ako deus ex machina sa v závere kapitoly zjaví siahodlhá meditácia o tom, kto a či má užiť skokový stimulátor, preparát, ktorý má umožniť absolvovanie nadsvetelného skoku bez hibernácie. Problémov v tejto pasáži je hneď niekoľko: po prvé, vôbec sa nedozviete, prečo vlastne by niekto mal absolvovať skok v bdelom stave. Po druhé, za nesmierne prostriedky vycvičený lietajúci personál na lodi za ešte nesmiernejšie prostriedky je tak „dobre“ vyškolený (ale s tým sme sa už stretli na viacerých miestach), že ani nevedia, ako sa daný preparát volá a ako či kedy sa má použiť (pripomínam, že vybraní členovia posádok ISS majú napr. aj základný kurz zubariny v bezváhovom stave). Navyše sa nám autor snaží nahovoriť, že ide o akýsi nevyskúšaný preparát bez záruky funkčnosti a veleinteleguán Jan sa o ňom, ako správny dezolát, vyjadruje ako o „sajrajte“. A toto niekto vydá ako SCI-fi, hej? Niekomu sa nemusí páčiť, že aj relatívne detskú sci-fi posudzujem z hľadiska hard sci-fi, lenže neblahou skutočnosťou je, že pre mnohých ľudí predstavujú „moudra“ z tejto literatúry a komiksov jediné „vedecké poznatky“, s ktorými sa stretnú, kým niekedy v puberte vzdajú čítanie úplne – a po zvyšok života s nimi narábajú ako s realitou (alebo reálnou možnosťou). Že výber posádky bol dosť problematický sa opäť ukáže vo chvíli, kedy Jan nebude vedieť vysloviť počas prvého pristátia na Zemi ani názov Yersinia pestis (iróniou je, že v pôvodnom komikse bol Jan biológ). Napokon, zakiaľ v Galaxii v rámci prechodne objaveného startrekovského princípu nezasahovania Petr s Janom odhovárajú planéťanov od genocídy formidov (sranda, pre mongov a sangov sa originálne pomenovanie našlo, v mene formidov zaznieva neoriginálne latinské Formica) vzhľadom na ich evolvujúcu inteligenciu, v Odysseovi bez ďalšieho zdôvodnenia plánujú planéťania formidov, a vlastne celý ekosystém planéty, preorať – v rámci alternatívnej ekológie – použitím asteroidov vylietavajúcich z červej diery ako munície. Takáto planetárna genocída totiž autorovi pripadá lepšia, ako použitie akejsi „chémie“, napr. selektívnych insekticídov. Výskytom „ľudového“ konceptu „hnusná chémia“ versus akási mýtická „dobrá nechémia“ sa dostávame k založeniu žánru antisci-fi, teda antivedu propagujúcej spisby zasadenej pre väčšiu chrumkavosť do vesmírnych kulís.
Prvá návšteva Zeme nie je ani tak zaujímavá časovým posunom, ako tým, že sa počas nej zrodí jedna zo základných rozprávačských chýb. Ak umiestnim na scénu nejakú rekvizitu, tak ju mám v príbehu aj použiť – boys takto zachránia pred upálením miestne dievča obvinené zo zavinenia epidémie, len aby ju umiestnili do hibernačnej kóje a zabudli ju tam navždy (keď kniha skončí, baba je stále v hibernácii). O pár hodín palubného času po návrate za červiu dieru zistíme, že problém s pamäťou opäť navštívili aj autora, keď mongov premenuje na songov. Že posádka naozaj trpí Alzheimerom, zistíme pri druhom návrate na Zem: kým prvý raz si overili dátum pomocou postavenia hviezd, pri druhej návšteve ich to ani nenapadlo. Neuveriteľná je aj prechádzka v kožuchu navlečenom na ťažký skafander, pričom okoloidúcim docvakne, že niečo nie je s kostolným (doslova) poriadkom až po aktivácii ochrancu. Pokus čokoľvek vysvetľovať mníchovi zo 14. storočia všetkým rozprávačským chucpe už len nasadí korunu.
Po odchode zo Zeme napadá Petra pracovná hypotéza, že časový posun by mohol súvisieť s rozdielnou hmotnosťou sústavy, ktorá preletí červou dierou. Úvaha by to bola zaujímavá, ale je nekonzistentná – skúste si vypísať, k akému časovému posunu došlo pri ako veľkom zmenšení/zmenšení hmotnosti objektu, ktorý dierou prešiel. Vracajú sa na Jiř, kde uplynul dlhší čas (okolo 30 rokov) do pomerne dosť rozdielnej situácie, pričom si opäť uvedomíme, že práca s časovou linkou autorovi spôsobuje zjavné problémy. A to vcelku veselým spôsobom: v rámci Ruovho záchvatu abrahamického patriarchalizmu naštvaná Ma s Janom spáchali prvú medziplanetárnu súlož a po zhruba 2 dňoch (autor v knihe udáva časové údaje) palubného času už vedela, že je tehotná. Holt alternatívna gynekológia. Po tomto trochu problematickom intermezze sa vracajú červou dierou späť už s celým súlodím Galaxie a skoro okamžite nachádzajú strateného Odyssea – sesterskú loď Prométhea, ktorá mala preskúmať centrum galaxie, pričom sa stretávame s alternatívnou fyziológiou, keď Ma zbadá Odyssea obyčajným oknom na vzdialenosť státisícov km. Ak vezmeme do úvahy, že Galaxia mala 2 km a Odyssea napratali do nákladového priestoru, na otázku, či to je možné, si odpovie každý sám aj bez ďalšieho výpočtu. A tak sa posádka rozrastá o ďalších zhruba 100 ľuďov (pričom zobudia iba veliteľa Viktora). V tomto kontexte je opäť pozoruhodné, že ako malý Odysseus, tak obrovská Galaxia boli určené pre stočlennú posádku, na druhej strane Odysseus je zhruba rovnako veľký ako Prométheus, ktorý mal posádku iba 6 ľudí…
V šorelovkách zjavne platí, že na Zem sa nemáte pokúšať vracať. Čo príchod, to problém. Ocitáme sa v nešpecifikovanej budúcnosti, situácia sa však nápadne podobá na chvíle, keď sa k Zemi blížil Prométheus. Tentokrát však Zem ovládajú klony vraj jediného človeka, ktorými bolo v podstate 1:1 postupne nahrádzané ľudstvo, ktoré sa akosi… ehm… rozhodlo… vymrieť? V každom prípade, maličká prežívajúca kolónia ešte existuje, ale jej dni sú aj napriek starostlivosti „klonu“ viacmenej spočítané.
V tomto bode si uvedomíte, že ak autorovi niečo celkom ide, je to vykrádanie iných autorov. Klonom obývajúcim Zem upiera individualitu, zato im priznáva telepatické schopnosti, jednotné vedomie a slepú poslušnosť otcovi Florovi. Navyše nepoužíva množné číslo klony, ale pomnožné klon. Som sám, komu z toho okato zaznieva We are Borg zo Star Treku? Samozrejme, podobnosť tým nekončí, ako o tom vypovedajú mená typu Seven of Nine. Ďalšou stopou Star Treku, parafrázujúc Rádža Kutrapálího, je aj to, že mimozemšťanky majú zaujímavé orgány na tých istých miestach ako pozemšťanky. Silná styčná plocha je tu aj s Margaret Atwoodovou a Príbehom služobníčky, akurát že autor, hnaný svojím svetonázorom, zastáva „umiernenú“ pozíciu protistrany. Konkrétne, že prvoradou úlohou ženy je rodiť veľa potomkov a jej „sloboda voľby“ spočíva v tom, že si môže vybrať, kto ju navalaší. Prvý raz sa s týmto pohľadom stretávame na planéte Jiř, kde sa pokúšajú donútiť Ma zostať za účelom množenia, potom sa prenáša aj na Zem, kde sa vraj ľudstvo „vyčerpalo“, „zdegenerovalo“ a prestalo sa rozmnožovať. A tým sa dostávame k návratu náboženských motívov (po tom, čo sa v Galaxii trochu – predpokladám, že na niečie odporúčanie – miernil) a alt-right ideológie. Autor nás nimi ovalí hneď na začiatku druhej kapitoly „filozofickou“ vložkou na úrovni dedinského farára vykladajúceho Genesis, za ktorou nasleduje troška tradičného abrahamického paternalizmu o „vydesenom dievčati“ ktoré „začína ľutovať svoje rozhodnutie“. Abrahamická mizogýnia vybuble pred našimi očami vo chvíli, kedy na palubu Galaxie vstúpi skupinka klonov vrátane „ženy“ (hoci vraj „klon“ je v skutočnosti bezpohlavný), ktorú popisuje ako „hunského bojovníka“ a asi nebudem sám, kto má pocit, že sa snaží evokovať predstavu „mužatka – feministka – lesba = bleee“. Naši kozmonauti sa namiesto kladenia normálnych otázok uchyľujú k rozhorčeným výtryskom typu „ten chlap snad šoustá sám se sebou“ a „co to může být za život, když už ženský nejsou k ničemu“ (ako vravím, už od Vzpoury mozků sú ženy len na rozmnožovanie) a chcú „urobiť poriadok“ v štýle stúpencov QAnonu, talibanu a kotlieb. Aké-také detaily sa dozvedia priamo od jedného zo zostávajúcich „normálnych“ ľudí, ako aj od samotného otca Flora (resp. jeho počítačovej inkarnácie). Long story short, so Zemou to vzdajú a vracajú sa za červiu dieru.
Smutné je, že kniha je plná nevyužitých príležitostí. Tému súvisu časových posunov so zmenami hmotnosti sústavy prelietajúcej červou dierou sme už spomenuli. Nebolo vynaložené vôbec žiadne úsilie objasniť havárie či Galaxie, alebo Odyssea. Namiesto abrahamického zhnusenia slobodným rozhodovaním jednotlivca o svojej reprodukcii sa dalo zaoberať populačnou dynamikou vo vzťahu k optimálnej populácii planéty. Namiesto vynucovania povinnosti rodiť veľa detí sa dal riešiť problém, ako obnoviť populáciu z malého vstupného genetického poolu (eliminácia rizík inbreedingu). To by ale autor musel vedieť, že klon je presná genetická kópia, možno by potom pochopil, že tým sa vylučuje vývoj v zmysle evolúcie a ak sa „klon“ „militarizoval“, ide o – div divúci – slobodné (akokoľvek nesprávne) rozhodovanie jeho jednotlivcov. Čo je tak trochu v rozpore s jednotným vedomím aj základnou logikou – „militarizácia“ zameraná na hŕstku vymierajúcich „normálnych“ ľudí? A načo, keď stačí proste počkať? Mimochodom, autor coby kresťan si neobťažoval naštudovať ani len to, ako sa napríklad katolícka teológia stavia napr. k problematike klonovania (ľudský klon je pre nich nie menejcenný „živý stroj“, ale ho, naopak, považujú za „plného človeka“, aj keď ide len o pár buniek – teda presne opačne, ako to svojím prostým pohľadom vidí autor!).
Vo všetkom tom chaose sa napokon posádka vracia na Jiř, a to – hoci s naloženým Odysseom sa musela významne zvýšiť hmotnosť sústavy – podľa všetkých príznakov do správneho času. No čo už, nie je to zďaleka jediná neuveriteľná vec v celej knihe…
Z celého cyklu Vzpoura mozků mi zabrala táto recenzia najviac času a znakov. Odysseus obsahoval najviac zaujímavého materiálu, ale autor ju dokázal zabiť na toľkých úrovniach, že napriek tomuto potenciálu ju musím hodnotiť najhoršie. A nie, kniha nie je vhodná pre pubertálne deti, ak z nich nechcete mať altrighťákov.

Komentáře (0)