Ale akože všetko s mierou

recenze

Dva roky, osm měsíců a osmadvacet nocí (2016) / Muhibbis
Ale akože všetko s mierou
+++ SPOILER WARNING +++

A toto mám akože ohodnotiť, áno?! Jedno z najzábavnejších a najoriginálnejších fantasy, aké som kedy čítala?! Dielo autora s úžasnou predstavivosťou, ktorému sa u mňa vyrovná len C.S. Lewis?! S úžasnými postavami a dobre prekresleným svetom?! Ako chcete. Dám tomu tri hviezdičky, a tak ti treba, Rushdie, lebo ak si myslíš, že vieš napísať hlbokú meditáciu na tému náboženstvo, filozofia a racionalita, tak sa veľmi mýliš.

Ako hovorím, fantasy je to za štyri, možno za päť hviezdičiek. Nie, za štyri, lebo sa málo venoval Jimmymu Kapoorovi. Chcela by som prečítať knihu z perspektívy Jimmyho Kapoora. Ten chlapec spájal prístup k životu Holdena Caufielda so slovníkom Alexa z Mechanického pomaranča. V každom prípade, príbeh bol nesmierne vzrušujúci a ja by som aj zabudla, že to technicky nie je o džinoch, ale Rushdieho zlej filozofií, vďaka, že si mi to pripomenul, Salman, naozaj veľká vďaka. Tá kniha je dokonca aj perfektne napísaná, veď nie nadarmo jej autor vypustil do sveta aj Čarodejnicu z Florencie, ktorú som si nepokryte užívala a ktorú budem do konca svojich dní brániť ako žiarivý príklad autorského talentu. Ale Rushdie nevie za toho živého Boha napísať dobrý filozofický trakt, ba ani filozoficky podkreslenú knihu, a ku koncu sa už jeho idiotské závery nedajú vydržať, zvlášť nie spôsobom, akým boli podané.

V prvom rade by som sa rada vyjadrila k filozofií tejto knihy. Ja viem, že chudák Salman bol terčom moslimských fanatikov a že má právo byť na veriacich ako celok (i na moslimov špecificky, ale tu sa to tak nejako extra neprejavuje) naštvaný, ale Bože môj je to príšerný filozof, keď ide o náboženstvo. Spočiatku bol na dobrej ceste, keď spojil filozofiu Gazzalího s náboženským fanatizmom a ten zase so základnými ľudskými cnosťami i necnosťami. Ďalej sa ale nedostal, a miesto toho sa rozhodol ísť priamo Dawkins road. Dawkins mi môže pobozkať moju obrovskú prdel, tiež je mizerný filozof, ale aspoň je k svojim čitateľom úprimný. Keď chce Dawkins niečo povedať, napíše knihu priamo o tom a nezaobalí to v skvelej fantasy. Navyše Rushdie k tomu pridal kopec minifailov, napríklad identifikovaním priameho spojenia medzi sexuálnou frustráciou a náboženským fanatizmom (ja viem, že mnoho dementov v toto spojenie verí, ale títo ľudia o ňom často píšu akurát tak komentáre na facebooku). Ako ľudia. Stačí si prečítať 1 (slovom jednu) štúdiu na tému "moderný náboženský (najmä moslimský) terorizmus". Alebo Freakonomics. Tieto veci sú komplikované, a ak trváte na tom, že ľudia veria, čomu veria, najmä preto, akí sú, čiže skôr z pozemských než nebeských dôvodov, tak oukej, ale neskúšajte moju trpezlivosť tým, že sa zastavíte pri prvej, najzjavnejšej odpovedi!

Ako pri Rushdieho riešení všetkých svetových problémov. "Zbavíme sa iracionálnej viery, lol, a bude tu raj na zemi." What the actual fuck. Problém s touto vierou je, že je sama iracionálna. Podľa mnohých filozofov (a každého, kto niekedy videl Terminátora) môžu aj ideálni racionalisti páchať ohavné veci, ak pre nič iné, tak pre vlastný prospech, pretože morálny kompas na raciu zase až tak nezávisí; vzťah medzi rozumom a morálkou je komplikovaný a morálne systémy založené na rozume síce existuje, no založený na rozume je v princípe aj nihilizmus. Navyše keď ide o ľudí, hranica medzi racionálnym a iracionálnym je často nejasná - ľudia podliehajú mnohým chybám v uvažovaní a často si dokážu rozumom zdôvodniť fakt zaujímavé veci. Inými slovami, blbosti môžete robiť aj s chladnou hlavou. Ale o obsah nejde. To ešte nie je to najhoršie. Lebo potom je tu forma.

V angličtine existuje slovíčko "subtlety" označujúce umiernenosť alebo nepreháňanie to s niečím. Rushdie nevie, čo to "subtlety" je. Samozrejme, že nie, veď je to jeden z hlavných dôvodov, prečo je Čarodejnica z Florencie taká fantastická. Bohužiaľ, keď ide o médiá s posolstvom, bez "subtlety" väčšinou končia rovnako otravné ako americké náboženské filmy. Rushdie jednoducho NEVIE ako nechať poučenie jemne zapadnúť do príbehu (he ain't no Orhan Pamuk) a miesto toho vám ho každú druhú stránku, zvlášť ku koncu, otrepe o hlavu, a nevie ani ako byť trochu tajomný a pracovať so symbolmi. Typický príklad - jeho poznámky o "krajine A.". Chlape, mentálne postihnuté desaťročné dieťa vie, že je to Afganistan. Tak tam proste napíš Afganistan a bude. Spomenul si New York a Central Park, tak komu ublíži, keď tam spomenieš Afganistan?! Miesto toho to vyzerá, akoby nás autor považoval za blbcov, ktorý budú unesený z jeho ostrovtipu a jemných paralel so skutočným svetom či čo. Keby s tým nezačal až niekedy v polovici a poriadne sa to nerozbehlo až na konci, nedalo by sa vôbec vydržať.

Na záver by som asi mala povedať, či túto knihu odporúčam. Nuž, viem, že mnoho ľudí má značnú toleranciu pre chyby, ktoré Rushdie robí, možno preto, že s ním súhlasia (ale bez srandy, to by bola strašná blbosť). Na druhej strane mnoho z týchto ľudí nemusí mať rado Rushdieho štýl, fantasy alebo iné veci, ktoré robia z tejto knihy taký unikát. Ak vám nič z toho nevadí, tak do toho, nie je to v princípe zlá kniha a môžete sa pri nej dobre pobaviť. Ale bože, mne zlá filozofia vadí, tak pardón, že pri knihe, nad ktorej hlbším zmyslom treba popremýšľať (aj keď vlastne nie je taký hlboký) nedokážem vypnúť mozog. Tak ešte raz, Rushdie, dávam ti tri hviezdičky a možno ďalšiu šancu pri Hanbe, ale zatiaľ...

Komentáře (0)

kniha Dva roky, osm měsíců a osmadvacet nocí recenze