Vryté město přehled

Bishopová stvorila artovú fantastiku bez poriadneho príbehu, ale zato so značnou dávkou magórie, ktorá žiaľ vyznie príliš často samoúčelne a nepresvedčivo - ako jej mŕtvoly zošité z rôznych častí rozličných živočíchov. Doporučiť toto dielo môžem výhradne len tomu, kto si "libuje" v poetike podivna a vie, čo to obnáša.

Prečo je Vryté mesto weird fiction a čím je divné? Bližšie neurčené čas a miesto, pravdepodobne na Zemi, len v náznakoch o ruinách dávnych stavieb, petrolejkách, verejnom plynovom osvetlení, lokomotívach, náboženstve a cirkvi nápadne sa podobajúcim kresťanstvu, či všadeprítomných strelných zbraniach môžeme hľadať postkatastrofický stav ľudstva v románe. Alebo steampunk? Rovnako to však môže byť pozemská dystópia, alternatívna história, dvojička Zeme z iného možného sveta, či úplne iná planéta s variáciou na pozemskú históriu. Aj preto mám rád science fiction - s trochou predstavivosti, štipkou vedy a špekulatívneho podkutia upletieme i z hnedej antihmoty bič. Toto všetko je v knihe, hovoríte si - super! - až kým nezačne byť jasné, že celý zaujímavý svet je utopený a premrhaný v nezáživných osobných úletoch postáv. Čo teda dej?

Dobrý rozjazd začne čoskoro viaznuť po príchode do mesta v druhej časti knihy. Paradoxne, obálka knihy sa vzťahuje práve na prvú časť, približne 50 strán, ale inak nemá s následným obsahom nič spoločné, pretože doménou je statické prebývanie na jednom mieste, a nie putovanie.

Svet mŕtvol a obchodu s otrokmi, svet ťažkých bojov medzi skupinkami a plienenia, svet chorôb a nedostatku obživy. Hrdinka, lekárka ktorá v minulosti ošetrovala banditov, teraz prejavuje nevídaný súcit, zbiera deformovaných mŕtvych novorodencov, ošetruje zadarmo a k tomu hádže drobné chudobe. Bývalý, i súčasný bandita, obchoduje so zbraňami, zabíja kade chodí, je hudobne vzdelaný (sic), neraz hrá na klavír a zároveň hľadá autorku umeleckého diela, ktoré niekde zhliadol. Naviac je aj prevzdelaný ateista a popri tom všetkom má čas viesť nábožensko-filozofické debaty s kňazom. Čudné veru, pretože umelé a ne-uveriteľné. A toto všetko sa deje už v zhruba prvej tretine knihy. Autorka prepletá príliš veľa tém. Namiesto rozvíjania príbehu a sveta, o ktorom v podstate nič nevieme, sa zamýšľa a cez postavy filozofuje. Píše dobre, to sa nedá poprieť. Akoby však chcela písať niečo celkom iné, a nie príbeh v bezútešnom svete, ktorý sprvu predsunula. Chce byť príliš umelecká a takými robí aj svoje postavy - no vôbec sa to nehodí. Naproti tomu, napríklad u Miévilla, akokoľvek fantazmagorické výjavy, vždy sa krásne vzťahujú k celku a príbehu, neexistujú len ako ďalšia samoúčelnosť. Z klasického formálneho hľadiska absentuje zápletka, objavujú sa len akési náznaky zmyslu príbehov jednotlivých postáv. Dočítal som, pretože rád čítam zvláštnosti, ak sú napísané obstojne ako Vryté mesto. Popri tom som sa nijako zvlášť nebavil a kvôli až bolestivo nezáživným päťdesiatim stranám na konci musím zaokrúhliť nadol. 2.5