Proměněné sny přehled

"Videla som dokument, v ktorom rehoľníci a rehoľnice hovorili o svojich životoch, o utrpení a o Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi, ktorý lieči každú bolesť. Ich rozprávanie mi bolo zrozumiteľné, pretože som sama žila mnoho rokov vnútri Cirkvi. Uvedomovala som si, že ešte pred niekoľkými rokmi by som hovorila a myslela rovnakým spôsobom ako oni a predovšetkým by som verila v onú absolútnu pravdu, ktorú títo ľudia predkladali ako zdroj svojho šťastia. V perspektíve posledných udalostí môjho života som potom o to intenzívnejšie vnímala obrovský kontrast, ktorý vyvstával medzi niekoľkými etapami môjho žitia. Videla som, že v priebehu rokov som sa natoľko zmenila, že viera a postoje týchto rehoľníkov sa pre mňa stali niečím úplne cudzím."

Pod autorkine slová z úvodu sa viem podpísať; a možno aj preto svedectvá "o ilúziách a dezilúziách, ktoré prináša viera" obsiahnuté v jej knihe rozhovorov, boli pre mňa istým spôsobom poučné, istým katarzné. Už. Lebo pred rokmi, keď som knihu skúšala čítať prvýkrát, som na jej respondentov pozerala z obláčika duchovnej útechy až fanatizmu, blahosklonne alebo aj celkom naštvane som im na diaľku dávala nevyžiadané rady a jednoducho vedela, čo mali spraviť inak, aby všetko dopadlo v ich živote dobre (teda aby žili s Bohom šťastne až naveky). Sama nad sebou a svojim čiernobielym (hoci šťastným) svetom môjho nedávneho ja sa usmievam a dnes už mnohých z nich chápem. Aspoň sa o to teda snažím. Namiesto potreby natlačiť všetko a všetkých so správnej formy cítim skôr úprimnú zvedavosť, čo a prečo sa v ich živote (nielen) viery stalo, cítim súcit, spolusúznenie. Nie pri všetkých a nie vo všetkom, ale aj v takom prípade si je fajn pripomenúť postreh z úvodného slova Jana Jandourka, a totiž, "pri niektorých svedectvách máme pocit, že dotyčnému rozumieme viac než on sám sebe; máme dojem, že na svojej ceste ešte nedorazil dosť ďaleko. Ako sa hovorí, ja na jeho mieste... Ibaže nikto z nás nie je na jeho mieste."

Jednotlivé príbehy (rozhovory) sú pomerne stručné, ale aj tak máte pocit, že autorke sa podarilo ísť na dreň, zo spleti zážitkov a dojmov vyťažiť ucelený príbeh. Keď však uvážime, že viera (a život) je proces, ktovie, ako by sa na opisované udalosti dívali ich respondenti s odstupom času. Či jednotlivé udalosti hodnotia aj dnes tak, ako v roku 2006, keď knižka vyšla prvýkrát; či sa niektorí nedostali (opäť) na opačný pól, akými ľuďmi a (ne)veriacimi sa stali, ako ich nános rokov a udalostí v nich zmenil. V tomto zmysle by som ocenila, ak by nové vydanie v roku 2025 nebolo "len" repete predošlého vydania (aj keď vďaka i za to, lebo cena vypredaného prvého vydania v rôznych knižných sekáčoch bola fakt premrštená), ale ak by autorka spravila niečo ako časozberné rozšírenie a priblížila by nám nevyhnutné metamorfózy svojich respondentov s odstupom tých cca 15-20 rokov, bolo by to podľa mňa zaujímavé a obohacujúce (a možno aj pekne ilustrujúce v medziriadkoch vyjadrenú myšlienku, ako sa stále premieňajú naše sny, životné skúsenosti i viera; ako človek môže v živote de facto prežiť viacero životov už len tým, že ho životné peripetie premenia na takú svoju verziu, ktorou by možno ešte pred pár rokmi pohŕdal alebo by skrátka nemohol uveriť, že ňou bude).

A ako laik (žena, matka) špeciálne oceňujem postrehy, ktoré smerovali ku kritike metód plánovaného rodičovstva a určitej naivite a odtrhnutosti od reality niektorých členov kléru, čo sa ich predstáv o rodinnom živote alebo realite ako takej týka (napríklad keď mníšky v jednom zmienenom kláštore raz týždenne vstávali v noci na modlitbu mysliac si, aká je to veľká obeta, absolútne netušiac, že možno niekde v ich susedstve žije viacnásobná matka, ktorá sa takto v noci k deťom budí každú noc, viackrát ako oni, niekoľko rokov, no a ráno skrátka musí normálne fungovať, pričom narozdiel od nich nemá v programe žiadny garantovaný odpočinok alebo pravidelný spánok nasledujúce dni. Alebo to, že mníšky v danom kláštore považovali za pôst, chudobu a obetu to, čo je pre mnohé chudobnejšie rodiny úplný štandard, pre jednotodičov možno až nadštandard. Alebo... Juj, veľa by sa dalo písať, veľa by sa dalo aj hovoriť, možno som teraz zbytočne rozohnená vďaka vlastnej skúsenosti, len som skrátka chcela vypichnúť aj odvahu priamo hovoriť o tom, že mnohí tuzemskí klerici sú skrátka pohodlne uvelebení v svojej bubline, o ktorej ani nevedia, že je bublina, a ešte z nej pozerajú zvrchu, niekedy temer až s pocitom svätosti a potrebou moralizovať a naprávať tých, ktorých údel by (trúfam si odhadnúť) jednoducho nezvládli. To však už nie je o knihe, to som sa len chcela vyventilovať :-D. Niekoho sa tak možno dotknú, naopak, témy ako celibát alebo motívy vstupov do kláštora/seminára, ktoré zase nechávali na emočnej úrovni pomerne ambivalentnou mňa. Podstatné je, že vďaka úprimnosti autorky a jej respondentov sa niektoré témy aspoň otvorili; a že namiesto bohorovných odpovedí tu máme text, ktorí prináša skôr otázky; namiesto "takto to je" a "mal by si" svedectvá. Skrátka úprimné, pokorné "takto to bolo u mňa". A už to považujem za hodnotu.