Ilustrovaný muž přehled

Moje očakávania boli dosť vysoké. To hneď na úvod. Bradbury je skôr akýsi socio kultúrno psycho antropológ budúceho človeka. Nie je čistý sci-fista. Technológia, sci-fi rekvizity, sú pre neho len pozadím pre sledovanie ľudských reakcií. Poviedky vznikali v období po druhej svetovej vojne a v čase zrodu studenej vojny, strach, negatívno, jadrová hrozba, ohrozenie, nedôvera v racionalitu sú takmer všadeprítomné.
Niektoré poviedky mi prišli len ako stručné skice situácií, niečo som poznal z iných zbierok, niektoré mi pripadali ako epizóda z mysteróznych čiernobielych seriálov ako Twilight Zone. Veď aj bol častým scenáristom v seriáloch tohto razenia.
Myšlienkovo je to dielo nadčasové, pretože sa zaoberá samotnou povahou ľudstva. Bradbury sa vyhýba konkrétnejšiemu opisu technológií, rekvizít, ako čert krížu. Vystačí si s jednoduchou ideou rakety, čo je všadeprítomný symbol. Nejaké virtuálne miestnosti, zbrane, skafandre v náznakoch a koniec. Z tohto dôvodu poviedky výborne odolávajú času.
Budem hodnotiť len môj čitateľský zážitok. Subjektívne. Rozumiem prečo sa Ilustrovaný muž páči miliónom čitateľov po svete. Chápem význam tohto posunu Sci fi z dobrodružnej brakovosti do vôd kvalitnej veľkej literatúry. Rozumiem príjemnému vysokému tempu dialógov, dobrým nápadom. Pointy občas tiež, aj keď viacero poviedok skôr končí akoby len vzdialením sa kamery od protagonistov, zatmievačkou bez údernej pointy. Len depresívnym zatmením. Dosť ťažko sa mi to čítalo, nemám v obľube tento podžáner fantastiky. Skôr mám rád úžas nad technikou, technológiami, prekvapivé koncepty, napätie. Preto moje hodnotenie končí na priemere. Nie preto že by poviedky zostárli, to len tie symbolické nekonkrétne rakety, ideje okolo ľudského chovania a povaha človečenstva sa nezmenila. Bradbury učí, že si naše hriechy ponesieme kamkoľvek sa vydáme. A rozumiem tomu. Ale, čítať ma to tentoraz nebavilo. Až tak. Najviac sa mi páčia poviedky Lampióny, Míchačka na beton, Dlouhý déšť, Marionety a.s., Nultá hodina, Savana, z čoho vidíte, kto to čítal, že dosť som si užil poviedky s mierne hororovým námetom. A tam ma zase aj mrzeli tie useknuté konce, žiadalo sa mi rozvinúť príbeh a dlhšie v ňom pobudnúť.
Celkovo dojem je, že som rád že som to dočítal, a Bradbury zostáva u mňa tak ako po celý život, na takej odloženej malej vedľajšej poličke moralizujúcich fantastov spolu s Vonnegutom. Občas fajn čítanie, ale emzáci alebo roboti, lety do iných galaxií, politické hry, vojenské výpravy, cyberpunk radšej. Vážený súd som len čitateľ fantastiky s jednoduchým vkusom :)
Vyhiezdičkoval som sa ku každej poviedke zvlášť, tu len zmienim že to boli od 2 do 4. Nijaká 5, nijaká 1.