Chrám Matky božej v Paríži přehled

"Kritika i literárna história, ale predovšetkým čitateľstvo už dávno vybojovalo boj o Hugov román Chrám Matky božej v Paríži proti rozpakom a mlčaniu oficiálnej tlače roku 1831, proti reakčným romantikom vtedajších čias, neskôr proti buržoáznej kritike, ktorá ho s Trestmi a s celým jeho dielom dramatickým odsúdila a pohŕdavo označila za "vhodný len pre domovníčky", no i proti cirkevným aj iným indexom zakázaných kníh. História dokázala malichernosť výhrad o autorovej poplatnosti Scottovmu "historickému románu", o "nemravnosti" a o tom, že niet v ňom "náboženstva", o "melodramatičnosti", na ktorú zahynul Dumasov historický román, a potvrdila správnosť slov Lamartinových, ktorý popri výhradách musel uznať, že je to "dielo kolosálne", že Hugov sen stať sa géniom nebol prázdnou romantickou ilúziou a že už v tomto diele dokázal, že je "Shakespearom románu" a román "veľkou, hlbokou, silnou a nesmiernou epopejou stredoveku". Často sa konštatuje, že Hugov génius bol vo svojej ctižiadosti trojjediný, totiž lyrický, dramatický a epický. Náš román patrí práve do prvého zažiarenia tohto súhvezdia. Vyšiel roku 1831, teda v roku zápasu o Hernaniho, o romantické divadlo, a v roku Jesenných listov, veľkej poézie osobnej, filozofickej a politickej. ,"Veľký rok, veľký obrat!" apostrofuje Albert Thibaudet a vyhlasuje: "Boj o Hernaniho bol Slavkovom romantizmu. Chrám Matky božej v Paríži stane sa svojim pitoreskným líčením jedným z najpopulárnejších diel Hugových. Matka božia je veľdielo kresby prostredia, veľdielo štýlu, majstrovské dielo francúzskej prózy a často aj majstrovské dielo rozprávačského umenia. So svojimi prednosťami i nedostatkami ostala typickým románom romantizmu." Veľký rok veľký obrat! Je to rok i obrat royalistu a klasicistu na romantika a demokrata s nesmiernou láskou k ľudu. Chrám Matky božej začal Hugo písať 25. júla 1830 a júlová revolúcia mu vyrazila na čas pero z ruky. Nie na škodu nielen tohto románu, ale nie na škodu i celého Hugovho génia. Romantický dualizmus, tieto váhy medzi tmou a svetlom, reakciou a pokrokom, sa prevážili na misku pokroku. Do podstaty historického románu vstupuje realita najreálnejšia, ľud, tu parížska chudoba, ešte neuvedomelá, ale živelne sa búriaca a trhajúca okovy cirkevnej tyranie, nevedomosti, objavujúca svoje ušľachtilé jadro a lásku a ľudskosť uprostred stredovekej neľudskosti a tmy. Pierre Gringoire, Quasimodo, Esmeralda - to sú vpravde ľudoví hrdinovia, práve tak ako všetci ti sudcovia, šľachtici i meštiaci s kráľom a Claudom Frollom i celou biskupskou a pokryteckou suitou sú hrdinovia opaku, reprezentanti stredovekej temnoty, povery, pretvárky, obludnej moci a okov... A nad všetkým mohutná freska katedrály, výtvoru robotníka, vedeného géniom umelca... Čitateľ nielen nemá rád, ale ani nepotrebuje kľúče a návody. Domnievame sa však, že sociálny aspekt v našom románe nie je malicherný, práve ako ani aspekt slobody, drviacej okovy, a svetla prenikajúceho temnoty, aspekt pokroku... Tento kľúč nie je azda ten najzbytočnejší..." (Dobová anotácia na prebale) Prvé slovenské vydanie v tomto preklade. Obsahuje bibliografické odkazy, poznámky a vysvetlivky.... celý text