zipporah komentáře u knih

O moci, vojne, intolerancii, synkretizme, emigráciách a migráciách, roku 2000, denníkoch, (ur-)fašizme... Kniha inšpiratívna na písanie esejí o týchto pojmoch. Jestvuje v súčasnosti človek s takým rozhľadom a kultivovaným prejavom, akým bol za života U. Eco? Pre mňa ale stále zostáva top úvaha autora o ohni.

1 09.02.2019

Vidieť Chopina sedieť na somárikovi počas prechádzky... Táto kniha ma priviedla k myšlienke pokračovať v čítaní životopisov hudobníkov. Ďalší bude Freddie Mercury a Mozart, ak čosi také nájdem. Je to vždy riziko čítať literatúru od historikov a politológov, týmto dvom skupinám verím asi najmenej. Ťažko zistiť, čo všetko je pravda a čo nie (preto možno nedávam adekvátne hodnotenie v podobe vesmírnych hviezdičiek), ale páči sa mi, že tento autor rozjímal aj nad vlastnosťami osôb, prihadzoval im epitetony, ktoré ma nútili rozmýšľať. Najmä pasáž o povahových črtách Chopina, s ktorými mám, bohužiaľ, skúsenosť. Jeho dobrá výchova, spôsoby, zdvorilosť proti "útočníkom" na jeho súkromie, zachovať dekórum stoj čo stoj, smrteľná/krutá ľahostajnosť... kristaboha s takýmto druhom človeka. Aby toho nebolo málo, všetko preklenuté do vzťahu s Aurorou George Sandovou. To je už riadny kristus z boha z vedľajšieho vesmíru?! Škoda, že táto kniha neponúka riešenie resp. rady, ako prežiť v spoločnosti tohto druhu, lebo osobne mám so Sandovou málo spoločného. Nič, jednoducho asi najlepšie, čo sa dá spraviť, je zachovať sa rovnako ako toto čudo, osvojiť si sladkokyslý ostrovtip a napodobniť dekórum a zdvorilosť voči tomuto druhu, napokon sám Chopin sa preslávil aj tým, že napodobňoval správanie druhých.

2 03.02.2019

Desivý čas je od Nicka pre mňa lepší aj tematicky aj vtipnejší, ale táto je tiež super. Netušila som, že ktosi zopakoval Sokratov svetoznámy akt posledného drinku s Conium maculatum. Menoval sa Leon Bruck a bol to maďarský profesor. Asi sa dá na internete za štyri stovky objednať animované vyobrazenie:D

22.01.2019

Desivý čas počíta s časom počas celej knihy, to si treba uvedomiť ešte aj pri vchádzaní do čiernej diery, kde sa čas spomaľuje až je mu amen. Kniha je úžasná a Nick Arnold je bombový v tom, ako sa ujal tejto náročnej téme a spracoval pre detskú myseľ. Tlieskam mu. Ale že spomenie aj Immanuela Kanta, tak to ma vystrelo. Pecka, odporúčam knihu pre akúkoľvek vekovú kategóriu, pobaví (môj experiment zvýšil entropiu... čo to pijú?), poučí, naučí a ja viem, že som sa narodila v mesiaci pomenovanom po Julovi Cézovi, ktorý ešte nič nepovedal, a už mu ľud tlieskal:D Nick, you are star!

13.01.2019

A mne sa to just páčilo, hoci nepatrí medzi kvalitnú literatúru. Je tam však skvelá informácia o jednej nevýhode práce opatrovateľky. Súvisí s udržiavaním si nálady. Je to prvý odstavec v jednej z kapitol a ja s ním súhlasím, pretože som opatrovateľku robila dva roky a je mi všetko v knihe veľmi dobre známe, a ešte by toho bolo omnoho viac, ale kniha nie je zameraná na život opatrovateľky v domácnostiach, však? Keby sa tohto príbehu zhostila autorka s menej komerčným zámerom, bol by z toho zaujímavý a kvalitný tragi príbeh, ale nevadí, film sa mi neskutočne páči a preto som si prečítala knihu. Ja som spokojná, Louisa Clark je moja minulosť dúhová, a už len pre záverečnú vetu v liste Willa sa to oplatilo prečítať... "Zaujala si ma už od prvého dňa, čo si vošla do mojej izby v tých smiešnych šatách" :D nejako tak to bolo, ale krajšie napísané, alebo: "Vstával som ráno už len pre to, lebo som sa tešil, že ťa uvidím"

4 13.01.2019

Pokračovanie aj v komentovaní Proustovho opusu...

Najdôležitejší moment v tomto pokračovaní je určite aj rozhovor s Crataegus oxyacantha, teda s hlohom, ktorý by som v dvanástich rokoch praktizovala asi aj ja, ale je to tiež tento okamih v miernej úprave: "Hrozné tušení, že... nejsem postaven mimo čas, nýbrž podléhám jeho zákonum docela jako ty románové postavy, které mě právě tím tolik rozesmutňovaly, když jsem v Combray ve své proutěné budce četl o jejich životech."

Keď už čítam tento príbeh, rozpamätávam sa aj na vlastné spomienky, môžem povedať ako Proust, že ten môj okamih pocítenia sily času, ale aj priestoru, presvetlil celý môj život ale s naozaj krásnou dávkou veselosti, bol to kopanec od časopriestoru, ktorý ma rozveselil, kopanec Dôvtipu, stojí aj za blog. V podstate som sa pod vplyvom úžasu rozplývala nad plastickosťou času, že sa dá ohýbať, ešte neuvedomujúc si, že je to nezmysel a čas ako taký sa nedá dokázať, plastický bol iba ten priestor.. Proust bol silne orientovaný na seba aj v tomto okamihu, čas spojil so svojou osobou, mne to dochádzalo za iných okolností a tak trochu v dlhšom procese, ktorý nechutný život ponúka. Sme absolútne nahraditeľnými bytosťami a nenahraditeľnou resp. nadčasovou osobou sa stávame iba v krátkosti životov členov našich rodín. Udalosti, ktoré nám to dokážu, sú pekné štípance a chce to slušnú dávku krému, aby sa nás v budúcnosti menej a menej dotýkali protivenstvá.

A pridávam sa do fanklubu amatérskych kritikov literatúry:D tie stránky popisovania dievčat prechádzajúcich sa po hrádzi je vskutku nezabudnuteľný, ako pochmúrnejší, ale rovnako silný príklad Hugovho popisu obesenca, ktorého v snežnej fujavici zahliadne chlapec Gwynplaine v Človek, ktorý sa smeje... to sú momenty v beletrii, z ktorých právom chodíme po byte/dome ako omráčené prízraky:D:)

PS: inak je príšerným poznaním, ako Proust dokazuje existenciu mužov, ktorí "skúšajú".. stará známa vec, ale skľučujúca

2 06.01.2019

Taká oddychovka v čase rozčítaného Proustovho Hľadania strateného času:D Najviac sa mi páčila poviedka s guľôčkou a zážitkom vo vlaku.. Vôňu v starých vlakoch zbožňujem, celkom dobre zaváňala aj počas cesty vlakom v príbehu:)

27.12.2018

Prakticky ešte nič neviem o spisovateľovi, jeho životopise a kam patrí. Tak osobného spisovateľa som už dávno nečítala. Ktosi spomínal slovo sugestívny, to je naozaj priliehavé slovo. Marcel Proust sa stáva pre mňa ďalším literárnym géniom v elitnej triede autorov svetového kalibru, akými sú Victor Hugo, Umberto Eco, A. S. Puškin či M. F. Dostojevskij... Ani do jedného som sa však špecificky nezaľúbila ako do N. V. Gogoľa, ktorý sa rozháňa bohatou slovnou zásobou ako bičom a to spôsobmi takými, že aj bič Indiana Jonesu by v smútku zvädol. Neublíži nikomu, naopak. Čosi podobného prežívam čítaním Prousta, ktorý sa stáva blízkym, telesným, vytvára tlak, známy stisk spomienok, ktoré sme väčšina z nás prežili, mnohé obrazy sú nám blízke, no iba taký génius ako on dokáže zachytiť každučký detail. Pretože Marcel Proust je najväčším detailistom, akého som kedy čítala, či už ma pamäť zrádza a týmto vyhlásením zrádzam iného autora?:D

Nanešťastie, treba mať na pamäti (pomocou ktorej si vytvárame skutočnosť), že kniha nie je pre širšiu verejnosť. Prínos tohto diela pre literatúru ocení čitateľ skúsenejší v beletrii. Proust určite pridal týmto dielom novosti do literatúry, preto asi nie som jediná, ktorú prekvapuje, prečo neboli preložené všetky časti do SJ. To je asi ako nepreložiť Pýchu a predsudok... Jeho prirovnania pobavia, popisy scén a irónia, po obsahovej stránke neobyčajným, luxusným spôsobom opísaná zaľúbenosť Swanna k Odette, láska, príbeh jedn z tisícich, pozdvihol rozprávacím štýlom ako Marquéz, ale samozrejme, obaja spisovatelia sú inak rozdielni.

Teším sa na druhý diel, na záver pridávam pár citátov.

Človek sa v spánku stáva stredom kruhu času, obklopený prežitými hodinami, sledom rokov i svetov.

„Podistým budete mať v tých končinách priateľov, keď tak dobre poznáte Balbec.“
„Mám priateľov všade, kde sú zástupy ranených, ale neporazených stromov, ktoré si podali ruky, aby s patetickou uvzatosťou vedno prosili drsné nebo nepoznávajúce zľutovanie.
„Asi sme si nerozumeli,“ prerušil ho otec, uvzatý ako stromy a drsný ako nepriateľské nebo.

„Vonkoncom nie som v stave povedať vám, či pršalo. Žijem tak dokonale mimo fyzických náhodilostí, že moje zmysly sa ani neunúvajú ma o nich informovať.“ ... „Nikdy sa nenechám ovplyvňovať atmosférickými poruchami či zavedeným rozdelením času. Nemal by som nič proti ópiovej fajky a malajského krisu, ale neuznávam nepomerne škodlivejšie a navyše všedné meštiacke doplnky, hodinky a dáždnik.“

... bol by som zúfalý ako zaľúbenec, ktorý chce raz a navždy ľúbiť jedinú bytosť a ktorému vopred rozprávajú o jeho budúcich milenkách...

Letmé klopnutie na okenné sklo, akoby doň čosi narazilo, vystriedané výdatným ľahkým šuchotom, akoby z okna na vyššom poschodí niekto sypal zrnká piesku, a potom sa zvuk začne šíriť, vylaďovať, nadobúda pravidelný rytmus, stáva sa kvapalným, zvučným, muzikálnym, nesčíselným, univerzálnym: skrátka dážď.

Keď láska k psiemu zadku zmámi muža,
ľahko sa mu zdá, že je to vonná ruža.

Ľudské bytosti sú nám zvyčajne natoľko ľahostajné, že keď do niektorej z nich vložíme možné vlastné utrpenie a radosť, zdá sa nám priam stvorením z iného sveta opradeným poéziou, mení náš život na akýsi neurčitý priestor, kde je viac či menej v našej blízkosti.

... skutočnosť sa vytvára len v pamäti...

„Zdá sa mi vlastne smiešne, že muž s jeho inteligenciou trpí pre takú osobu, ktorá navyše ani nie je zaujímavá, vraj je dokonca hlúpa,“ dodala s múdrosťou nezaľúbených ľudí, ktorí sa nazdávajú, že inteligentný človek má byť nešťastný len kvôli niekomu, kto za to stojí, čo je zhruba to isté, ako sa čudovať, že sa niekto unúva ochorieť na choleru, keď ju zapríčiňuje niečo také nepatrné ako čiarkový bacil.

Kedysi sme snívali o tom, že získame srdce ženy, do ktorej sme zaľúbení; a neskôr stačí pocit, že nám patrí srdce dajakej ženy, aby sme sa do nej zaľúbili.

6 24.12.2018

Svedomie je ako tisíc svedkov... ďalší priamy zásah. Autor definuje aj také pojmy ako nádej, zúfalstvo, sľub, rozum, márnivosť a chamtivosť, dve aktuálne témy v mojej realite. Niekedy sú jeho prirovnania skoro ako príbeh, napríklad vtáčiky, ktoré vletia do komína a nedokážu už vyletieť na slobodu. Táto knižka nie je z tých, ktoré rázne zasiahnu do osobného života čitateľa, ako napríklad filozofický opus Schopenhauera o vôli, ale bolo to príjemné čítanie, odporúčam. Venuje sa aj filozofii strachu! O strachu je potrebné hovoriť. V závere je aj dobrý stručný popis o tomto anglickom filozofovi, ktorého prezývali aj "netvorom z C.".

4 11.12.2018

Interpersonálna psychoterapia (IPT) je sprievodca pre psychoterapeutov, ale dve tretiny knihy môže čítať aj širšia verejnosť. Liečba pomocou IPT je dynamická, zameriava sa na "tu a teraz", nerieši sa minulosť či príčiny do väčšej hĺbky. IPT sa usiluje o oddialenie depresívnych stavov, o elimináciu epizód... teda IPT lieči veľkú depresiu, úzkostné stavy, pred a popôrodnú depresiu, depresiu ľudí s bipolárnou poruchou, ale najmä prvú skupinu.
Veľká depresia sa môže vyvíjať pre štyri príčiny: 1. zármutok (strata blízkeho), 2. interpersonálne deficity (nedostatok kontaktov, izolovanosť), 3. zmena interpersonálnej roly (premena úlohy "dcéry" na "živiteľku rodiny") a 4. rozpor ohľadom interpersonálnej roly..

Keďže IPT má záujem o liečbu bulímie či anorexie (podľa tohto sprievodcu), mohla by sa zamerať naopak aj na hrozivé civilizačné ochorenie zvané obezita. Ľudia s obezitou trpia aj psychicky:/

No v porovnaní s Lee Smolinom a Timothym Ferrisom trochu som mala problém niektorým odsekom porozumieť. Napríklad kvantový a termický čas, vôbec tomu nerozumiem, ak to niekto pochopil, prosíč, nech sem napíše o nich niečo. Rovelli trochu menej populárne píše, má však úseky, ktoré sú celkom fajn pre verejnosť vrátane šmolkov:). Kvôli času stojí za to prečítať:) Kniha opäť poctivo a zodpovedne nezabudne spomenúť Immanuela Kanta, dokonca autor jedným slovom hodnotí Aristotelovu túžbu byť všade.

Čas podľa autora a súčasných poznatkov neexistuje, postupne kapitola po kapitole odstraňuje čas. Kedysi sme riešili otázku prečo, potom ako a dnes sme sa posunuli k otázke: ako sa dejú udalosti. Sme súbor udalostí. Tiež ale nie je možné definitívne čas vylúčiť zo sveta človeka. Už sv.Augustín popisuje pamäť v súvislosti s časom, a my sme vlastne takou kolekciou spomienok, stôp, skúseností... Autor verí tomu, že sme odrazom toho, ako nás okolie vníma, t. j. som také dieťa, ako ma vidí moja mama, nie dieťa, aké sa vidím ja sám. S týmto sa celkom nezmierim, ale ak sa tento názor vyvíja z pohľadu času, tak podiel pravdy na tom bude.

Vďaka galaxiám, prítomnosť je aj v tejto knihe zavrhnutým javom.

24.11.2018

"Mladý šuhaj Ľudovít Štúr":) Zo srandičky som si túto knihu prečítala, no predpokladám, že ak chceme o našich dejinách čítať, asi toto nie je najpresnejšia verzia. A existuje taká? Občasne, hlavne po roku1800 mám pocit, že sa pán doktor nechal uniesť. Tak pozitívnu jednu dve vety o Hitlerovi som ešte doteraz neprečítala:D ale rok vydania je odpoveďou prečo. Ako päsť do oka je čítanie o bratoch českých, Hrušovský píše o čssr vzťahoch medzi 1918 a 1939 tak, že menej zainteresovaný človek by nechápal, prečo oslavujeme sto rokov slobodnejšieho manželstva, rozvodu, manželstva a znovu rozvodu.. Celkom negatívne popisuje vzťahy s Maďarmi, ďalší mínus v kvalite:/ Prvá polka knihy je na 5 hviezdičiek, je to ako rozprávka, veľmi sa mi to páčilo až po Jozefa II., už po ňom to má osobnejšieho ducha, ale to je proste častý jav v dejepisných zdrojoch. Darmo, kvalitný historik so schopnosťou dialógu je veľká vzácnosť, luxusná predstava, a spoločne s Ľ. Kostroňom v jeho publikácii Psychologie architektury či M. Foucaultom vieme prečo to tak je.. Viacero kníh mi potvrdilo, že najmenej informácií a vôbec najmenej veriť sa dá historikom. Ale dobre, ako voľné čítanie o mladých šuhajoch, chúďa Slovensku a ták je to dobré čítanie, pripomenulo mi to niekoľkoročný priebeh slovenského hokeja:D. Inak chýba v knihe zmienka o hymne od Janka Matúška.

2 18.11.2018

Spomedzi ruských autorov L. N. Tolstoj je mi najvzdialenejším, jeho pravidlá pri písaní nie celkom obľubujem. Tak napríklad jeho "napríklad", tie jeho v krátkosti ukážkové príklady o pracovnej včeličke, dákej lokomotíve, a ktoviečom ešte, to by sa mi ani počúvať nechcelo, nie to ešte čítať, ale aspoň v druhom prípade som ušetrená ľudského hlasu, ktorý by pravdepodobne len zdvojnásobil nechuť vnímať význam tých slov. Ani "odbočky" od deja nemusím, teda najmä dopodrobna popísané scenáre najbežnejších dní, viem, že má snahu opísať ako kopec Ďalších autorov, akí to boli ľudia, ale Tolstojovi to proste nejde tak ako Gorkému v jeho životopise či Dostojevskému... cítiť prílišnú snahu opísať tlupu sedliakov v karčme a to je otravné.. Vojna a mier je fajn pre historikov... Nezaradila by som ju medzi odporúčané od Tolstoja, skôr Annu Kareninu alebo Kreutzerovu sonátu. Posledných tridsať strán som už nezvládla, už to bolo skutočne tolstojevsky otravné čítanie s nulovou informačnosťou.

Predkladám však jeden dobrý a silne pravdivý citát, ktorý do veľkej miery vystihuje zákony reality, jeden z tých zákonov, ktoré ma desia, nechcem sa nimi ovládnuť, lebo ja mám k rozumu asi taký vzťah ako Immanuel Kant: "Ak pripustíme, že ľudský život sa môže spravovať rozumom, popreli by sme možnosť života."

3 03.11.2018

V kategórii ženskej literatúry je určite táto z tých lepších!! Preto druhá hviezdička.

03.11.2018

„Rána není tady, nýbrž zde!“ řekl Kutuzov, tiskna si šátek k poraněné tváři, a ukázal na utíkající vojáky.

Není na lidech, aby rozhodovali o tom, co je správné a co nesprávné. Lidé se neustále mýlí a budou se mýlit, a nejvíc v tom, co považujú za správné a co za nesprávné. Kníže Andrej

Nemilujeme ľudí tak pre dobro, ktoré nám preukázali, ako pre dobro, ktoré sme preukázali my im. Sterne

Protože kdybychom začali všechno soudit a posuzovat, nezustalo by pomalu nic svatého.

„Dokým nemilujeme, spí sa nám dobre. Pochádzame z prachu... ale hneď ako sa zamiluješ – si boh, si čistý ako prvého dňa stvorenia...“ Denisov

4 02.09.2018

Na to, ako sa zachoval Peter I. Veľký k svojmu prvorodenému Alexejovi, tak ľahko nezabudnem. A to som čítala o mučení veľa (Eco, Voltaire, Hugo...) Imponovalo mi to, že bol zrejme jediným panovníkom na svete, ktorého nezaujímal pôvod človeka. Pokiaľ vedel poskladať kompas, Peter s ním strávil dni a alkoholické ponocovanie:D Najlepšie bolo, keď povýšil Orlova, ktorý odkopol hlavu svojho kolegu a nastavil vlastný krk Petrovi. Jeho táto odvaha dojala...

Zaujalo ma tiež, ako začali vládnuť, že Romanovovci zasadli na trón vďaka Anastázii, druhej žene Ivana Hozného ešte z čeľade Riurikovcov a čo je teda najdôležitejšie... prvej Romanovovej. Stala sa jeho obľúbenou ženou, keďže bola maximálne trpezlivá k opričníckemu šialencovi (aspoňže svojho prvorodeného netrápil dlhou smrťou...) Príšerné spôsoby smrti v 17. a 18. storočí, ktorým vo fantázii ako inak konkurujú príšerné spôsoby smrti vo Francúzsku (Voltaire: Právo, cirkev, politika...) a Anglicku, v 19. a 20. st. vymenilo množstvo atentátov. Len na osloboditeľa nevoľníkov (Alexander II) bolo spáchaných šesť, a až na siedmy pokus sa podarilo...

Jedno psycho za druhým, ale vládnuť takej veľkej krajine, v podstate sa nečudujem ničomu, čo som čítala, až na ten spôsob odchodu Alexeja zo scény, to je skutočné veľmi smutné čítanie.. Potrestať niekoho za to, že má na sebe ružovú farbu, obľúbenú cárovnej, ktorú smela nosiť len ona, je jedna stručná tragickovtipná psycho vec, ale taký dôsledný priebeh odstránenia vlastného syna zo sveta je prejav hlbokej a vážne nepochopiteľnej psychopatie.

Prvý panovník nielenže bol fyzicky slabý, nevedel poriadne čítať a písať, ale nosil meno a priezvisko, aké nosím aj ja... A tak česť pamiatke Ivanovi Susaninovi:D najväčšiemu hrdinovi v dejinách Ruska! Aj jemu totiž vďačíme tristoročnej vláde. Zvažovala som, že zapriem svoj pôvod pre radu psychopatov ruských vládcov:D, ale nie... Som hrdý dvojnožec z čeľade Romanovovcov.

5 01.07.2018

Začalo to pútavo, ale po príchode Ursuly ma to mierne nudilo a tešilo ma krátkosť strán:D No priniesť oceán vo vedre je čosi, čo by som si veľmi priala, ale s tou neotrasiteľnou, príšernou "dospelou" podmienkou, aby mi ju priniesol on. A to sa nestane. To je ten rozdiel medzi dospelými a deťmi, deti môžu mať radi každého a to jediné očakávajú, vedro s oceánom im môže priniesť ktokoľvek, prežijú rovnakú radosť, kým my dospelí najčastejšie predstierame radosť a túžime len po tom, aby sme oceán dostali od niekoho konkrétneho. Už nemáme radi vôbec nič a pri tom vieme, že to nie je nevďačnosť. Je to rezignácia.

7 27.06.2018

Kniha na rozdávanie... Autor zozbieral poviedky, legendy, rozprávky z celého sveta a výber pospájal s rôznymi časťami ľudskej povahy. To všetko zaváňa jasnou nadčasovosťou samotných príbehov, nie knihy ako celku, čo možno irituje ľudí, ktorí celkom nepochopili zmysel knihy. Autor v realite používa jednu z metód v psychoterapii a aj v knihe sa zmieňuje, že táto metóda nie je ako žiadna iná univerzálna a pre každého! Preto je nelogické negatívne kritizovať dobré úmysly autora, narážam na komentár nižšie dole... Každý čitateľ s vyrovnanou osobnosťou resp. čitateľ so štandardnými problémami osobnosti, ktorého ešte nemožno zaradiť medzi mentálne postihnutých, pochopí, že autor mal, má aj bude mať dobré úmysly v knihe.

Mňa osobne oslovilo niekoľko príbehov s jedným najväčším o náladovom kráľovi a prsteni, na ktorom bolo napísané: Uvedom si, že aj toto pominie. Ten kráľ si to má čítať na prsteni každé ráno, keď vstane.

Žabky v smotane - veselý krátky príbeh so záverom, ktorý je takmer zázračný, ale po pár sekundách si človek uvedomí, že to nie je zázrak, ale umenie, a potom nakoniec, že ide o realitu:D Parádny príbeh!

31.01.2018

Psychoterapeutka v kapitole "Trojí pláč"... Jej príbeh hovorí asi nielen o predčasne diagnostikovanej chorobe jej dlhoročného kamaráta, ktorá je výsledkom v našej laickej reči "deformácie profesiou". Zaujal ma kvôli myšlienke o vzťahoch. Silné vzťahy sú vzťahy z časového hľadiska dlhé, osobne ich preferujem viac ako bežný človek, keďže počet členovej mojej rodiny viem narátať na jednej ruke, a to nepoužijem všetky prsty:/ Samozrejme, že som podobne mala takýto vzťah nielen s jedným človekom, s ktorým sa už najmä pre priestor nemôžem stretnúť. Spomínam na tie vzťahy ako na minulé a dobré. Ale potom mám tu vzťah s kamarátkou, ktorá aj bez mojej snahy diangnostikovať niečo, to má potvrdené na papieri. Poznáme sa viac než 27 rokov. A preto mi Trojí pláč najviac utkvel v pamäti. Náš vzťah mal vývoj od útleho detstva, dnes už pár rokov dozadu sa obohatil o jej diagnózu, ktorá jej pomohla prvý raz klásť mi bezdôvodny odpor. Ale ja nie som lekár. Nič v tomto smere jej nemôže urobiť lepšie, ako moja prítomnosť. A v duchu si môžem už len premietať, že som sa pomýlila, že celé tie roky som si predstavovala náš vzťah inak, ale ono to vlastne s ňou už bolo iné odmalička, mali to podchytiť dospelí. Už mi zostáva spomínať len na tie časy hier...

Tieto prípady sú skvelé pre ľudí s existenc. problémami, smrť je aktuálna pre každého živého tvora, ale starosti a povinnosti sa vekom obmieňajú a v istých obdobiach nedovoľujú ani skloňovať pojem smrť. Ale ak sa vžijem do tretej generácie, táto kniha je slepačia polievka pre ňu. V úplnom závere nepriamo hovorí Yalom o vďačnosti za život... Berme tento okamih tak, že ak nepatríme medzi tých, ktorí naozaj, ale NAOZAJ neboli životom skúšaní, nezažili krivdu, nútené práce, muky, konštantnú samotu od detstva, smrť vlastných detí (nie rodičov) a to ešte vo vojne, ktorá prinútila matku obesiť sa a ja ju chápem, tak buďme aj my vďační tak ako Yalom.

Nezabudnime na Maxima Gorkého, ruského spisovateľa, ktorý mal neľahkých prvých 20 rokov života a jeho pokuse o samovraždu. Dá sa povedať, že jeho život sa tým činom rozdelil na dve fázy. Myslím, že jeho kniha "Detstvo" a "Vo svete" sú rovnako hodnotné a silné ako Yalomove knihy. Nie preto, aby sme si povedali, že mne je predsa len lepšie ako bolo jemu a tým pociťujem úľavu, ale preto, že si pripisujeme negatívne emócie do takej mieri, že sa menia aj naše postoje voči spoločnosti, pričom vôbec netušíme, že tento negatívny postoj máme v prvom rade k sebe. Na čo príde najrýchlejšie psychoterapeut.

Záver: Táto kniha mi potvrdila jednu pravdu, s ktorou sa celý život vyrovnávame po svojom: sme pominuteľní. Áno, je to strašne kruté. To uvedomenie si vlastnej bezcennosti trvá dlhšie, prichádza to postupne s rôznymi okamihmi a udalosťami, trvá to aj roky. Mizne v nás to, čo odmalička nám dávali pociťovať: jedinečnosť. Starali sa o nás, chránili. Nemali sme starosti. Všetci stáli v pozore. Plnili naše priania. Milovali nás. A to všetko časom nahrádza ľahostajnosť, nedostatok času, samota, nezáujem. Pocit nenahraditeľnosti sa stráca. A tak hľadáme človeka, pre ktorého by sme ho znovu získali, pre ženy je to jednoduchšie, stačí im mať dieťa. Myslím, že práve s touto pravdou dospelý človek najviac času bojuje v živote rôznymi spôsobmi. Ale pozor, pretože veľmi ľahko môžeme upadnúť do predstavy, že vlastne spoločnosť je našim nepriateľom. V boji o náš vlastný pocit nenahraditeľnosti.

3 14.01.2018

Najsilnejším prostriedkom na odpútanie sa od nudy, nerestí a blbých myšlienok je práca. Zvyšok "dorobí" čas. (upravené:))

2 28.12.2017