Tessinka0307 komentáře u knih

Autorovi sa darí svojimi úchvatnými popismi jedál a palácových kuchýň vyvolávať v čitateľovi labužnícku slasť približujúcu sa požívaniu lahodných jedál. Za jeho románom stojí dôkladný výskum priestorov a fungovania paláca a jeho kuchýň, vtedajších jedál a hierarchie mocí (aj medzi kuchármi).

Román je plný rozprávkových motívov (napríklad hrdina prekonávajúci prekážky, aby zachránil "princeznú") a orientálneho sveta chutí, vôní a rozkoší.

Prvá polovica bola úchvatná, ale v poslednej tretine autor stratil dych - podľa môjho názoru si zle rozvrhol gradovanie sujetu: pomyselný vrchol prišiel príliš skoro a zvyšný dej potom nenaplnil vysoké očakávania. Celkovo však napriek tomu vnímam tento román ako delikatesu pre mlsné literárne jazýčky.

2 11.02.2023

Celoživotné vyrovnávanie sa so vzťahom k otcovi a jeho rôznymi fázami: fascinácia, strach, snaha mu vyhovieť, odpor, snaha sa mu v ničom nepodobať, nenávisť, odlúčenie odchodom z domu... Postava otca, ktorý sa so svojou povahou, ambíciami a rečami neustále tlačí do stredu a vytláča na okraj všetko ostatné. Otec železničiar, otec maliar, otec rozprávač, otec klamár, otec tyran.

Domenico Starnone využíva uchvacujúci kompozičný postup, ktorý uplatňuje v jednotlivých kapitolách - odbočky a návraty k jednej kľúčovej, symbolickej udalosti (v každej z troch kapitolej inej). Najlepšie to funguje v kapitole o otcovom maľovaní - návraty k mrazivým scénam, ako Federi maľuje syna Mimiho na veľkorozmerný obraz "Muži pijúci vodu" a Mimi sa zo všetkých síl snaží ani o milimeter sa nepohnúť, aby otec prípadný neúspech v žiadnom prípade nemohol zvaľovať na neho alebo na neschopné modely a nepriaznivé životné podmienky na maľovanie vo všeobecnosti. Podobne geniálna je aj nádherná scéna s pávom v prvej kapitole.

Spočiatku sa zdá, že náhľad na rozčuľujúcu Federiho osobnosť sa nijako výraznejšie nemení a nerozvíja, ale to sa v druhej a tretej kapitole našťastie zmení. Napriek tomu je v opakovaní niektorých Federiho čŕt a správania predsa len istá monotónnosť a otravnosť.

K dôležitým témam "Via Gemito" (názov ulice Mimiho detstva) patrí aj fungovanie pamäti a spomienok a otázka ich dôveryhodnosti.

Nebudem tvrdiť, že Starnoneho román nebol aj trochu vyčerpávajúcim čítaním, ale v každom prípade nesmierne fascinujúcim.

"Júlia alebo Nová Heloisa" je epištolárny román z 18. storočia, odkazujúci na stredovekú ľúbostnú korešpondenciu medzi Abelardom a Heloisou a na Rómea a Júliu. Úvodná situácia je veľmi podobná tej medzi stredovekým filozofom a jeho mladou žiačkou - aj Júlia sa zamiluje do svojho učiteľa a podľahne tomuto citu. Jej otec má však v pláne vydať ju za svojho priateľa z rovnakej spoločenskej vrstvy, ktorý mu kedysi zachránil život.

Rousseauov milostný príbeh je vystavaný na konflikte láska x povinnosť / cit x vôľa. Je to príbeh o láske k cnosti, snahe o cnostný život, ale aj o cnosti poblúdenej, zraňujúcej až zvrátenej. Je to akoby ironicky prevrátený Abelard a Heloisa - Júlia sa stáva Abelardom a náš protagonista Heloisou. V pôvodnom príbehu totiž Abelard, ktorý bol na príkaz Heloisinho strýka vykastrovaný a stal sa mníchom, mení ľúbostný tón svojich listov Heloise, ako keby ich nikdy nespájala vášnivá láska, a Heloisa ostáva so svojimi citmi sama. U Rousseaua je to Júlia, kto cnosťou ubližuje protagonistovi a bolestivo mení jazyk lásky na jazyk cnosti a priateľstva. 

Celý román tvorí korešpondencia medzi hlavným hrdinom, Júliou, Júliinou sesternicou Klárou, protagonistovým priateľom Eduardom a pár ďalšími postavami. Vytvárajú uzavretý kruh, akýsi komorný vlastný svet, do ktorého takmer nevstupujú ľudia zvonku. Ich listy sa sústredia na ich pocity, názory a popis diania v ich životoch, bez snahy o nejaký objektívnejší pohľad na spoločnosť. Postavy a ich konanie sú vynikajúco psychologicky prepracované.

Osobne ma veľmi milo prekvapili niektoré Rousseauove postupy, ktoré by sa o dve storočia neskôr označovali ako postmoderné. Napríklad tvárenie sa, že korešpondencia milencov je skutočná a Rousseau ju len našiel a usporiadal, autorove ironické komentáre pod čiarou, často aj opravy chýb a nepresností, ktoré si všimol v "nájdených" listoch, možnosť čítať román dvojako (ako vážny príbeh lásky a cnosti, ale aj ako paródiu vznešenej cnosti).

Z pohľadu dnešného čitateľa román vyžaduje veľa trpezlivosti (niektoré listy siahodlho popisujú názory na výchovu či vedenie hospodárstva). Ale čitateľ, ktorý vydrží, bude odmenený.

2 11.08.2022

Veľmi zvláštna a svojská kniha o nesmiernej láske dcéry k matke a o jej nezdravom pute k nej, až závislosti. A tiež o vyrovnávaní sa s chorobou, umieraním, smrťou a neprítomnosťou matky.

V prvej časti dcéra spomína na to, aká matka bola, na svoje detstvo a zážitky s ňou. V druhej časti popisuje matkino umieranie na rakovinu, v tretej obdobie bezprostredne po jej smrti a prípravy na pohreb a v štvrtej obdobie dvoch rokov od matkinho úmrtia. Jednotlivé časti pozostávajú z rôzne krátkych fragmentov (veta, niekoľko riadkov, pol strany, strana a pol...).

Je to kniha totálne sústredená na matku a vzťah k nej - ostatné postavy sú v podstate vylúčené alebo zmienené len veľmi okrajovo (dokonca aj protagonistkina sestra). Trochu miesta má len samotná hrdinka (dcéra svojej matky), babka (matkina matka) a dcérka (ktorej matkou je hlavná hrdinka). Je to akoby posmrtný ľúbostný list vlastnej matke.

Veľa vecí o matke ostane pre čitateľa neznámou, ako ostatne aj pre jej vlastnú dcéru. Veľmi vyzdvihujem krásne pasáže z obdobia po matkinej smrti o včeľom úli bez matky, ktorý je odsúdený na takmer istú smrť a ktorému sa hovorí "osiřelec" - poľsky "bezmatek".

Slabinou sú nie vždy fungujúce poetické pasáže či nefungujúce vypointovanie niektorých fragmentov a občas až klišéovité obrazy. Celkovo však kniha prináša silný, jedinečný a veľmi intenzívny zážitok.

05.04.2022

Musím napísať komentár, keďže kniha tu má podstatne slabšie hodnotenie, než by si zaslúžila. Je to citlivý, jemný román, ktorý veľmi uveriteľne vykresľuje ľudské charaktery a Teherán s jeho horami, s jeho biedou, túžbami, nádejami a premenami, s príbehmi jeho ľudí z najrôznejších vrstiev a takisto celkovú spoločensko-politickú situáciu v Iráne v 2. polovici 20. storočia. Román nikdy neschádza k sentimentu, patetickosti ani moralizovaniu.

1 29.05.2021

Uff, táto kniha mi dala zabrať. Ešte sa mi nestalo, že by som si o nejakej knihe myslela, že je úžasne napísaná, a napriek tomu som si viackrát pomyslela, že ju asi nezvládnem dočítať. Témou nespravodlivosti a šikany na pracovisku bol román pre mňa veľkou výzvou, ale som rada, že som vytrvala, hoci to bol drásajúci zážitok. Autorka vie geniálne popísať vnútorný svet svojich postáv, ich myšlienky a životné momenty, v ktorých má človek pocit, že už ďalej nemôže.

2 27.03.2021