TERRORDROME komentáře u knih

(SPOILER) Pre štrnásteho Nekroskopa sa Lumley odhodlal k nevídanému, až drastickému kroku a síce vymyslieť v rámci série niečo nové miesto nekonečného zástupu upírov. Záporákmi je tentoraz trojica mimozemšťanov ktorým začalo kvapkať na karbit z hľadania Boha a tak chodia vesmírom a ničia planéty aby tak stvorili ultimátne zlo, ktorému sa Boh, ak existuje, bude musieť postaviť osobne. Rozhodne fajn absurdná zápletka a hlavne pasáže kde emzáci kruto terorizujú svojich pozemských "zamestnancov", ktorý pre nich makajú na vynáleze skazy v Švajčiarskej hradnej pevnosti boli naozaj zaujímavé. Plus obracanie ľudských tiel naruby pomocou magického dotyku. Samozrejme je tu ale nejaké to ALE a to hlavne samotný fakt že je kniha súčasťou Nekroskop série, pričom je jasné že by radšej nemusela a táto príslušnosť je pre ňu ako Guľa na nohe ťahajúca novú krv na dno močiara. V praxi to teda znamená x-té opakovanie x-krát opakovaných faktov a postupov ktoré boli otravné už x dielov dozadu, vrátane toho že tento diel je opäť chronologický medzičlánok na ktorý je treba vo finále zabudnúť. Náhodný hrdina získava ďalšiu Nekroskopovu metafyzickú zlatú šípku a stáva sa z neho jednorázový vyvolený, ktorý ani nemôže aktívne použiť svoje schopnosti, lebo nemá šancu sa ich naučiť v šibeničnom termíne do konca sveta. Inak ale musím povedať že záverečné rošambo malo grády a gule, dokonca aj zástupcovia omnoho vyspelejšej vesmírnej civilizácie surfujúcej na gravitačných vlnách ( s pohonom na zlaté tehly ) sú hrôzou bez seba keď sa po nich začne sápať zástup plesnivých kostier ( áno, ani táto Nekroskopská tradícia nechýba ), ktoré by v žiadnom prípade nemali chodiť. Aj vďaka možnosti plne si vychutnať hanebný skon nadradených votrelcov je výsledný dojem viac pozitívny a aj členovia pobočky E, ktorý sa zdali byť pre dej úplne zbytočný vypália pár solídnych rán, ale je jasné že Nekroskop je mŕtvy a už by to malo tak ostať.

1 10.01.2021

(SPOILER) Tak za čo bude Smrť dneska? Túto rýpavú otázku si nemôžem odpustiť, ale treba povedať že zo všetkých smrťáckych príbehov ma tento bavil najviac, čo bude asi tou modrastou iskrou šialenstva čo má v oku. Je totiž treba zabiť Otca Prasiatok, čo je Zemeplošská obdoba Santa Clausa a tak si Smrť nasadí falošnú bradu, vypchá brucho vankúšom a so sloganom Ho-Ho-Ho rozhadzuje malým bastardom vytúžených poníkov. Rozhodne je to absurdnejšia situácia než keď Smrťko odišiel kosiť obilie a naviac sa zdá že mu chvíľami začína definitívne hrabať, aj keď sa ho sluha Albert snaží udržať v realite ( a vychlastá pri tom oceán Cherry ). Čo a prečo sa vlastne deje zisťuje Smrťova vnučka Zuzana ( ktorá sa inak snaží byť normálna, až na to že musí zmlátiť celú populáciu bubákov kutáčom ) s pomocou Krysieho Smrťa a tentoraz ešte nechutnejšieho havrana ktorý túži len po vyzobávaní očí z mŕtvol. To všetko je super, len som si hovoril že kniha je na takú story moc dlhá a nakoniec prišiel ten okamih keď na povrch vybublala všetka priestorová výplň v podobe filozofických okienok a zástupu zhmotnelých personifikácií ktoré sa zjavujú aby motali hlavy už tak dosť zblbnutým mágom. Smrť taktiež robí stále podivnejšie hovadiny, ale zas treba povedať že keď vykradne reštauráciu, rozdá jedlo žobrákom ( excelentne humusácka eskadra známych somrákov ) a kuchár potom musí pripravovať všetky chody z topánok a blata tak to samo o sebe vtipné určite je. Niektoré veci som asi tak úplne nepochopil, napríklad ako bol vlastne Santa "zabitý" a načo malo sakra slúžiť ovládanie detí pomocou hromady zubov. Asi nemôžem vedieť všetko lebo nie som boh vševedenia. Každopádne finále bolo jedno z tých lepších a poukázanie na to že starý bohovia dostávajú nové funkcie trefné, takže celkový dojem ostáva kladný. HO-HO-HO... !

4 03.01.2021

Ešte kratšie a rýchlejšie než prvý diel, s dejom nekompromisne svištiacim sťa by nekontrolovateľná črevná príhoda. Hrdina Wolff, vládca svojho súkromného vesmíru je donútený sčuchnúť sa so zástupom svojich "božských" súrodencov a prebiť sa skrz podivné dimenzie aby si to mohli rozdať so svojim intrigánskym otcom. Rozhádaná partia nafúkaných mamľasov ktorý by najradšej zaškrtili jeden druhého to ťahá solídne, bojujú so vzdušnými pirátmi proti okrídlenej hmyzáckej zgerbe, kĺžu po svete z vylešteného skla, lovia časoskokanov, utekajú pred vlnami žravej plesne... a od hladu zožerú mŕtvolu jedného z nich. Záverečný zvrat nie je príliš prekvapivý, ale útok na otcov palác má rozhodne väčšie grády než ten v predošlom diely. No a to je asi tak všetko, proste strela s plochou dráhou letu skrz hromadu béčkových atrakcií.

1 26.12.2020

(SPOILER) Svištiaca béčková jednohubka. Hrdina je nejaký dedo čo chce kúpiť dom, ale miesto toho skončí v rajskej záhrade v inej dimenzii kde zázračne omladne a všade rastú hromady žrádla. Všetci sú tam tupý a nahý a pán Wolff premýšľa v čom je háčik, pretože ako pozemšťan neverí že je čokoľvek zadarmo. Svet v ktorom sa ocitne je babylonská poschodová torta kde sú na jednotlivých poschodiach naskladaný indiáni, jidiš rytieri a príšery s transplantovanými mozgami ľudí z antického grécka. Vlastníkom tohto súkromného vesmírneho panoptika je údajne všemocné indivíduum titulované ako vládca, takže je jasné kam budú hrdinove kroky smerovať, obzvlášť keď mu banda vládcových troglodytov unesie jeho obľúbenú dryádu. Cieľ je teda výstup na vrchol pyramídy preložený súbojmi s krvilačnými kentaurami a otrokárskymi hnusákmi. Vzhľadom ku svojej stíhačkovej náture nemá táto story šancu začať nudiť a postavy sú úspešne úderne v krátkosti charakterizované, na druhej strane je to taký prostoduchý guláš končiaci v momente záporákovho skonu ako staré kung-fu filmy. Takže fajn.

1 16.12.2020

(SPOILER) Syn Lovca Medveďov ponúka presne to čo by človek od Karla Maya čakal. Na druhej strane je to až príliš moc doslovne na najtenší chlp bezsrstej mačky presne to čo by človek od Karla Maya čakal. Plusom je že na rozdiel od Vinnetouovej série toto nie je taký rozsekaný bordel, ale jednoduchá kompaktná historka o záchrane oného lovca medveďov ktorý padol do rúk krvilačný Siouxom Ogallalom túžiacim umučiť nejakého belocha na hroboch ich náčelníkov, ktorých kedysi zabil... Old Shatterhand! Príbeh rozohrávajú nové postavy Tučný Jemmy a Dlhý Davy ktorý sa spolu s hobľujúcim Frankom a synom medveďobijca vydajú na záchrannú misiu. Musím oceniť solídny humor, prekáračky a Frankove neustále komolenie "náročných" slov, veď je predsa indulgent. Naopak kritika sa paradoxne znesie na hlavu toho kto by mal byť najväčšou superstár príbehu a to je samotný božský Shatterhand. Akonáhle sa objaví je všetko pevne v jeho neomylnej a dokonalej réžii až to nie je pekné a všetci ostatný mu môžu tak maximálne... asistovať a aj to len biedne. Dokonca aj Vinnetou, sám ďalší dokonalý exemplár spojujúci všetky ušľachtilé vlastnosti, je tu iba Oldov pritakávač. Ak sa ostatný rozhodnú urobiť niečo na vlastnú päsť, vzíde z toho nevyhnutne jedine trápna blamáž ktorá Shatterhandovi pridáva vrásku na ľavom oku. Samotné dianie je inak klasický mix stopovania, zajatí a oslobodení, s tou zaujímavosťou že každý nepriateľ na ktorého narazia je nakoniec konvertovaný na priateľa a len ten najhlavnejší a najneústupnejší je nútený zhynúť ako podvraťák v bitke medzi soptiacimi gejzírmi. Nie je to vták, nie je to lietadlo, je to May a všetko čo k tomu patrí v dobrom aj zlom.

4 07.12.2020

(SPOILER) Lem sa púšťa trochu ďalej než na venušu, až ku hviezdam a potom doľava. Vesmírna výprava má trvať roky a presne taký pocit som mal aj pri čítaní. Len než sa dostaneme do rakety uplynú veky, behom ktorých spoznáme históriu rodného domu hlavného hrdinu, jeho vzťah s babičkou a aj všetky prepotrebné a veledôležité detaily o absolvovaní bežeckého maratónu s vyplazeným jazykom. Všetko informácie bez ktorých by následná vesmírna cesta nemala zmysel, však? Aj potom je to celé koncipované ako nekonečný opis rutiny letu v obrovskej konzerve. Keď máte more času na výlete cez pol vesmíru snažíte sa proste nejak zabaviť, možno aj získať odznak za vedenie filozofických rozhovorov, plus nejaká tá platonická skororomanca. Občas vyskočí zádrhel, menšia nehoda, otras mozgu, pôrod a hlavne som vkladal značné nádeje do ponorkovej choroby ústiacej do paranoje, keď niektorý cestujúci prestávajú veriť že sú skutočne vo vesmírnej lodi a dožadujú sa otvorenia dverí. Nanešťastie je to tiež len krátka epizódka ukončená preslovom múdreho starešinu ktorý prítomných dumbasov poučí o tom že komunisti za druhej svetovej predsa trpeli aby tu oni dnes vôbec mohli byť. No áno, to sú tie pozostatky Lemovho raného socialistického nadšenia. Najzaujímavejšia pasáž knihy je nájdenie stratenej americkej lode plnej atómových bômb a odporných plagátov s nahými ženštinami, z tých je hrdina obzvlášť úprimne zhnusený a rozmýšla či tie roznožené kreatúry s červenými nechtami a perami mohli byť skutočný ľudia. Sme sa trošku pobavili, ale cesta pokračuje a rádoby vrcholí pár kusými správičkami o emzákoch ktoré hrdina počúva z vysielačky zatiaľ čo vegetuje na nejakom šutre. Aby bolo jasné, nečakal som nejakú dobrodružnú space operu, ale toto bolo o dve konské dĺžky a žirafiu hlavu viac nedejové než dokážem zvládnuť.

4 02.12.2020

Ďalšia Zemeplocha s hliadkou, ktorá rieši nejaké tie tajomné vraždičky, kráľovské spiknutia a k tomu problémy s golemami. Veď viete, makajú ako šróby a každý presa počul tie historky o tom ako sa zbláznili a vyrobili za noc 5000 stolov a niektoré z nich mali 27 nôh. Plus emancipácia trpasličej alchymistky a snaha vlkolačice Angui nezvlčieť a nerafnúť do zadku Karotku, lebo je to taký poctivec až by ho jeden zabil. Dej našťastie dokáže byť zároveň vtipný aj zaujímavý a žiadna zložka neťahá za kratší koniec. Pratchett tu síce nedokáže udalosti vyšróbovať do takej epickej absurdnosti ako v Stráže Stráže, ale "besnenie" prvého svojprávneho golema ktorý dokáže napchať svojim obetiam jablká a cibuľu tam kam slnko nesvieti určite stojí za to. Nálož vtipov i polemika o otroctve v jednom, to sa oplatí. Piadimužík dávajúci hlavičky rozzúrenému býkovi, ohavná ľudská kreatúra Noby takmer šľachticom a múzeum trpasličieho bojového pečiva. Nabudúce chcem vidieť tie vrhacie keksy v akcii!

11 15.11.2020

(SPOILER) Takže finále dalšej nekroskopistiticistickej trilológie, vajcia sú rozbité, stačí len vyšľahať. Alebo aj nie, začiatok sa nesie v rozpačitom duchu ako vypočúvanie človrda čo ako jediný prežil upírsku katastrofu na výletnej lodi. Iste, ten chudák si prešiel peklom a chce ten des zo seba vyžmýkať, ale my čo žijeme z vonkajšej strany knihy vieme do písmena presne čo a ako sa stalo, lebo sme to videli iksypsylon krát predtým a toto je len ďalšia zdĺhavá kopírka. Následne Lumley z posledných síl zadržuje dych až do fialova predtým než spustí finálnu kĺzačku a nahustí do nás kompletne absurdný a zbytočný mentálny výlet na hviezdnu stranu kde sa rýpe do vecí ktoré nemajú pre túto knihu žiadny zmysel, teda okrem chronického naťahovania času. A taktiež je utnutá tá najzaujímavejšia linka a síce neodbytný mŕtvy vampír nasáčkovaný v nekroskopovej mysli. Síce to nakoniec dôjde ospravedlniteľnej a zásadnej pointy, ale aj tak ma to just štve! Každopádne konečne nastane ten moment keď už niet kam uhnúť, hrdinovia pobozkajú cesnak pre šťastie a začne sa divoký hon na vampírov, ktorý po celkovom neúspechu zdrhajú z našej dimenzie a tak sa konečné zúčtovanie prenáša na známu sibírsku adresu kde uspokojivo vyvrcholí. Nie som si istý či ten apokalyptický epilóg nebol tak trochu smiešny, ale taktiež uzatvára linku o ktorej som si myslel že snáď ostane zabudnutá a tak má svoje opodstatnenie. Celá trilógia pobočky E v značne miere trpela tematickou ohranosťou a len tak prežúvala všetko čo sa jej vracalo zo žalúdku do papule, ale svoje trojhviezdičkové hodnotenie si stabilne udržiavala, bác ho tam!

2 04.11.2020

Paranormálna pobočka E pokračuje v boji proti przniteľským votrelcom/votreleckým przniteľom z iného sveta a jej nový nekroskop Jake v boji proti sebe samému. Jeho problém s vyčúraným duchom mŕtveho upíra v hlave je vôbec asi najzaujímavejším prvkom celého príbehu, pretože inak je tam ten štandardný problém druhého dielu trilógie, kde sa dej veľmi zvoľna niekam plíži a nie je isté že tam vôbec dôjde. Nechcem tým povedať že je to nuda, kniha to v pohode ustojí ako solídny thriller s upírskou tematikou, len postráda nejaké výrazné záchytné body ktoré by definovali jeho tvar. Esperi ( paranormálne nadaný jedinci v službách jej veličenstva ) stopujú vampírov do grécka kde sa fotošopovaná kruťácka kráska Vavara usídlila v ženskom kláštore a Jake si medzitým ide sólo po svojom úhlavnom nepriateľovi, talianskom mafiánovi Luigim Castellanovi. A tu tak trochu naráža sekera na žulu, lebo onen mafiózo je v skutočnosti ďalší, 24-tý posledný upír Ferenczy, čo posúva mlátenie prázdnej slamy na nový level. Ak by Luigi bol proste iba špinavec miesto upíra, aký rozdiel by v tom bol? Uplne žiadny, je to iba Lumleyho utkvelá erotická predstava že ja ako čitatel budem z toho úplne na vetvy a konáre. Čo nie som, lebo Ferencziovská telenovela začala byť úmorná už Dávno pradávno, keď sa krv sypala a mozgy liali. Podivného hrbáča z kanálov radšej nespomínam, lebo neviem čo si mám myslieť o "prínose" tohoto charakteru. Každopádne tak ako v predošlom diely aj tu nakoniec dej dospeje až do záverečného výbuchu akcie kde hrdinovia konečne konfrontujú záporákov s vysoko explozívnou cisternou rútiacou sa na upírske mníšky. No, nakoniec ten komentár vyznieva viac kriticky než som chcel, ale čo človek narobí. Ideme proste ďalej, lebo nás čaká finále.

2 18.10.2020

Ako pokračovať v sérii ktorú upíri už vycucali do sucha a všetky linky sú uzavreté? Nuž jednoducho, stačí dosadiť náhodného nového hrdinu a prihodiť dej založený na barličke že slnečná revolúcia na hviezdnej strane roztopila ľady ktoré väznili troch extra vypečených vampírov. Tí sa potom dostanú do našej dimenzie a potichu spriadajú svoje slizké pavučiny. Počas čítania som mal neodbytný pocit že tento diel má paradoxne viac čo ponúknuť novým čitateľom, než tým čo už majú za sebou predchádzajúcich 10 dielov. Nový hrdina Jake Cutter netuší nič o upírskych či nekroskopických súvislostiach a tak sa musí roztočiť tradičný kolotoč opakovania všetkých dôležitých faktov. Práve vďaka uchopeniu opáčka skrz niekoho neznalého to pôsobí viac prirodzene, ale furt je tu ten problém že polovica knihy je len prológ v ktorom sumarizujeme fakty bez toho aby sa to celé reálne niekam hlo. To zahrnuje aj rozprávanie o pôvode nových záporákov, ( supersilný telepat Malinari, smrteľne krásna Vavara a čiernočierna mátoha Szwart ) oni sami aj ich storky sú zaujímavé, len mnohokrát počuté variácie tých predošlých. Každopádne finálna akcia v pekelnom zábavnom parku je strhujúca a prísľub do ďalšieho dielu funguje stopercentne, takže po ňom bezmyšlienkovito siaham.

3 20.09.2020

Nakoniec mi došlo že toto nie je pokračovanie prvej knihy ale filmu. Keď to napriek tomu budem porovnávať tak Dick si išiel iba za svojim obľúbeným vykreslením neistoty na sci-fi pozadí a na všetko okolo kašlal, zatiaľ čo tuto pán Jeter ponúka na tom istom základe hlavne drevorubačský konšpiračný thriller. Drevorubačský preto, lebo na nás zosiela neutíchajúcu guľometnú smršť "šokantných" zistení, kde žiadna mŕtva postava nie je mŕtva, ľudia zisťujú že sú replikanti, replikanti zisťujú že sú ľudia a celé je to veľké sprisahanie každý proti každému. Je to také bum-bác-hrrr že som ani nestíhal premýšľať či je to všetko úplná hovadina alebo nie a bolo mi to jedno. Má to dobrú akciu a trilión zvratov, postavy robia nonstop smrtiace charakterové vývrtky, plus nikam nevedúca linka so zmrzačeným vedátorom a jeho robotickým vojačikom a medveďom. A čo je zo všetkého najsampodivnejšie, že na koci celý ten rotujúci galymatiáš dôjde solídneho rozuzlenia a dáva v pohode zmysel cez všetko svoje šialenstvo so zámenami manželiek. Takže hodnotenie v zásade celkom fajn.

3 09.09.2020

Filozoficko-chválenkársky doplnok odohrávajúci sa 30 rokov po Vinnetouovej smrti. Chválenkársky preto, lebo tu už May na plnú hubu hovorí že ON je Old Shatterhand, čo dáva jeho statusu všetkovediaceho poloboha odpornejšiu kanálovú príchuť. May/Shatterhand je požiadaný aby sa vrátil do ameriky, kde chce Vinnetouov fanklub postaviť jeho sochu a Oldovi nepriatelia zároveň dúfajú v oneskorenú pomstu. Tak teda ide a osud mu prihráva do cesty prekážky v podobe samých dementných troglodytov nad ktorými môže vznešene machrovať a dokazovať svoju nadradenosť. Na jednom mieste zahlási May ako autor že May ako Shatterhand zažije počas cesty toľko príhod že by o tom mohol napísať niekoľko kníh a čitateľov by to neprestalo baviť, ale nakoniec sa bohužiaľ musel uspokojiť vo vyprávaní iba s príhodou o tom ako sa im v noci nechcelo spať a tak vyrazili skôr. Do toho senilné filozofovanie o Džinnistane a o tom že sú indiáni ako deti ktoré musia vyrásť, chŕŕŕ... Hlavný záporáci sú taktiež banda úplne vymletých, hanebných a zbabelých tupcov neštítiacich sa žiadnej podlosti, s výnimkou Santerových synov, ktorí jediný prechádzajú nejakým vývojom v snahe o vykúpenie svojich čiernych duší. Každopádne Mayohand so ženou ( "zlatíčko" ) poznajú že projekt Vinnetouovej sochy je hriech a skutočný odkaz sú jeho zanechané lajstrá plné úžasných múdrostí, ktoré si po večeroch spoločne predčítajú a z ktorých my ako čitatelia máme možnosť ochutnať iba prvé riadky v ktorých Vinnetou píše - "som Vinnetou, náčelník Apačov"... až som dostal záchvat smiechu. Čo ešte dodať, Old Karlhand pozná riešenie každého problému ešte skôr než k nemu vôbec dôjde, všetci mu môžu maximálne ta pritakať a dokonca aj prírodné sily pracujú podľa jeho želaní a nálady. V jednej pasáži potom priamo hovorí že jeho názory sú vyššie a správnejšie než ostatných, proste nechutne dokonalý árijec. Pôvodná Vinnetouovská trilógia teda nebola žiaden literárny skvost, ale toto je už vyložená bieda a navyše bez štipky zábavnosti, aj keď je tam indiám lietajúci na nejakom Da Vinciovskom lietadielku.

3 27.08.2020

Kosek sa po románových malovietnamských problémoch vracia ku poviedkovej forme, ale stratenú nápaditosť stále nenachádza ani hádzaním príbehov rôzne po svete. Z úvodnej kubánskej historky o revolucionároch si už vybavujem snáď len nejakú tú chrámovú vúdú orgiu, zbytok textu odplával do predčasného zabudnutia. Rómsko-politický segment bol na tom o niečo lepšie, hlavne vďaka motívu strašidelnej cigánskej babizne vraždiacej hrdzavým kladivom. Naozaj zábavná je však až Tokijská časť kde sa jakuzácka sex šou zmení na pavúčí masaker s démonickými striptérkami. krátke a úderné. Parížska poviedka sa zdala byť tiež zaujímavá, lebo v nej Kosek musí skrížiť zbrane so svojim nemŕtvym bývalým kolegom a núti pri tom ľudí aby hromadne súložili. Vďaka extrémne hlúpemu rozprávkovému koncu to však napokon body k hodnoteniu nepridá. Niečo je fajn, niečo je o ničom, odsýpa to stále, hlášky má, krv aj sex, mínus celková zabudnuteľnosť... tak nejak priemer.

2 09.08.2020

Toto je vôbec po prvý krát, keď som fakt že sú Kotletovky stále o tom istom začal vnímať už trochu negatívne. On samozrejme nemá žiaden problém napísať béčkovú hstorku plnú akcie a sexu, nahádzať na hrdinu hromadu hnoja a nechať ho chrliac hlášky presekávať sa džungľou nepriateľov. To všetko tu máme, akurát tentoraz chýbali nejaké originálne rozoznávacie prvky ktoré by robili knihu zapamätateľnou a zo sebezbesilejšieho virvaru sa postupne stáva rutina. V minulom diely som oceňoval organické spojenie sexu a démonológie, tu proste záporáci pasúci po vzkriesení nejakého ázijského bambusového strašidla čo má spôsobiť koniec sveta len vypustia hromadu zombíkov a hrdinovia pomedzi robením "ratatatata" v duchu tej horšej Kotletovskej tradície rúbania dreva šukajú kedy a kde sa im zachce, vrátane chvíle keď sú unesení a zavretí v kufri auta. To že sa to tam každou ďalšou stranou stále viac melie, búcha, seká a fuckuje je moc fajn a niektoré pasáže boli priam epické ( také sekanie tanku na kusy magickým mečom nie je na zahodenie ), ale nič z toho nemohlo v konečnom dôsledku úplne zamaskovať celkovú nenápaditosť tohto kávomlynčeka. Teda okrem toho ako si Kotleta so šialeným úškľabom otiera hubu o hnusných číňancov, vlastne sa divím že Čína ešte nevyhlásila Českej republike vojnu za hanobenie ich národa, hehe to sa mi páčilo! Plus tretina celého textu je po neobvyklom fakte že hrdina bol v minulom diely nefajčiar zasa raz o tom ako si pripaľuje jednu za druhou a keď si práve nepripaľuje ta aspoň sníva o tom že si musí zapáliť. Takže štandardne zábavný a túrujúci Kotleta so všetkým čo k tomu patrí, ale mám pocit že sa asi míňajú nápady.

6 03.08.2020

Detektívka po Kotletovsky má jeho typické parametre, snáď okrem toho že hlavný hrdina tentoraz nie je nezničiteľný terminátor ale taký normálny chlapík ktorý nevie strieľať, zato fušuje do mágie. Náplň jeho práce často zahrňuje navštevovať v rámci vyšetrovania hromadné pornoakcie, obrážať podozrivé bordely a šukať za mier proti svojej vôli. Jeho protivníci sú nadržané vraždiace sukuby, jednonohé vúdú čarodejnice, gay politici obetujúci ľudské srdcia bafometovi, či nesmrteľný nacisti. Kotletovi sa tentoraz aj tie porno scénky podarili, hlášky zo seba sype stabilne, čo by som sa sťažoval. Osobne sa mi najviac páčil ten posledný segment s nacistami, hrdina stojí proti nadprirodzeným hajlpotentátom, netuší čo sa vlastne deje a čo chcú, ale musí zbesilo tancovať medzi padajúcimi hovnami, to Kotletovi ide najlepšie. Poviedkový charakter knihy nie je môj obľúbený, ale má to tú výhodu že to môže autor rúbať hore-dole a moc sa nestarať o omáčku.

5 26.07.2020

(SPOILER) Autori z východného bloku najradšej jazdili na Venušu, tam sa kapitalistom moc nechcelo. Pravda, tamojšie podnebie si obvykle predstavovali dosť romanticky, nie ako to reálne toxické skleníkové peklo kde prší kyselina. Lemova výprava je motivovaná údajne plánovanou inváziou z ružovej planéty, ktorej obyvatelia spôsobili Tunguzskú katastrofu. Musím povedať že som od príbehu teda čakal viac budovateľského nadšenia, ale vlastne okrem onoho absurdného projektu zo začiatku knihy, kde sa ľudstvo po definitívnom páde hnusného kapitalizmu snaží roztopiť arktické ľady pomocou nukleárnych ohníkov, sú zbytky ideomasáže iba také štandardné motivačné kecy. Nechýba však poriadna technická príprava v podobe školskej exkurzie, kde sa môže Lem vybúriť v tuningu a rozpisovať detaily fungovania čohokoľvek od vývoja rakiet, cez atómovú energiu až po ľudský mozog. Pasáž o vynájdení nového druhu supergumy pôsobila vyložene ako vedecké porno o bielych plášťoch v extáze. Zaberá to polovicu knihy a pokojne by som sa bez toho brnkania po atómoch obišiel, tak ako bez pasáží o minulosti hlavného hrdinu, pravého sovietskeho černocha ktorého starý otec zdrhol z Ameriky do Ruska. Keď už sme konečne na Venuši je to fajn, ani tam nie je moc teplo, len nejakých štandardných irackých 60 stupňov ( miesto reálnych vyše 400 ), voda je príjemná, občas chladivý daždík, snáď len ten zvýšený oxid uhličitý to kazí a hrdinovia si na ich veľké sklamanie nemôžu dať dole prilby ( to postavy z obdobne ladenej knihy Planéta Nachových Mračien od Bratov Strugackých urobiť mohli ). Pátranie po zákerných Venušanoch je nakoniec dosť zaujímavé, okrem štandardných cestovateľských problémov ako zničený vrtuľník a potreba prešliapať sa späť do rakety náročným terénom tu máme nálezy tajomných artefaktov a zničených zbytkov ako aj zápasenie so záhadnými úkazmi, lebo komunisti neboli jediný v slnečnej sústave kto rozkazoval vetru-dažďu. Napokon z toho vyjde ponaučenie že za všetko si Venušania môžu sami a neodvratne podľahli vlastným mocenským chúťkam. celkovo vzaté, dalo sa.

3 18.07.2020

Na poriadny sabat je treba aspoň tri čarodejnice a tak potrebujú Zlopočasná s Oggovou nájsť náhradu za kraľovaním zaneprázdnenú Magrátu, lenže osoba s najväčším potenciálom a hrudníkom odišla kvákať do opery v Ankh-Morporku. Okrem toho vyjde najavo že starenka Oggová napísala erotickú kuchárku s receptami ako "jahodový klátil" a vydavateľ jej dlží prachy, takže je o dôvod viacť ísť do Morporku učiniť spravodlivosti zadosť. Maškaráda funguje parádne hlavne vďaka tomu že je to po celý čas proste groteska ktorá nikam neuhýba. Čarodejnice si ti serú skrz všetko sťa by uragán a pod ich prísnym sladkokyslým pohľadom sa mení všetko na popol, ale našťastie sa im darí neprekračovať hranicu medzi zábavnou a otravnou buzeráciou čohokoľvek v dosahu. V opere sa pohybuje duch, ktorý najnovšie začal vraždiť a posiela potom majiteľovi lístočky so svojim šialeným smiechom s výkričníkmi "HAHAHAHAHAHAHA!!!!!...! Zároveň sa tak dozvedáme neprekvapivo že všetci čo sa motajú okolo opery sú šialený a zápletky predstavení sú obvykle o tom že muž nespozná svoju ženu keď si dá na oči škrabošku, samé hodnotné informácie. Zvlášť ma bavil maestro Slimejš alias paródia na Pavarottiho čo by zožral aj koňa, ale v skutočnosti neznáša špagety. Ku koncu už to začne byť predsa len trochu naťahované ohľadne identity onoho ducha, ale zasa starenka Oggová v prestrojení za baletku to vynahradí. Toto proste baví a viac nepotrebujem.

3 12.07.2020

(SPOILER) Medzi vysokými, emocionálne ladenými hodnoteniami je to moje ako taký jedovatý pľuvanec, ale človek si nepomôže. Tretí diel Vincoša je opäť zlepenec nesúvislých príbehov prinášajúcich stále to isté a viac toho istého s do nemoty sa opakujúcimi prvkami a postupmi. Tak ako aj v predchádzajúcom diely, narazí Old Shatterhand po ceste na podivnú zálesácku postavičku, tentoraz bezuchého Sans-Eara, spolu zabraňujú prepadnutiu vlaku, stopujú špatošov a samozrejme úplne náhodne stretávajú Vinnetoua, ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti a pomste v kolotoči prenasledovaní, zajatí a vyslobodení. V druhej polovici narazí Old Shatterhand po ceste podivnú zálesácku postavičku, tentoraz tučného Sharp-Eyea, spolu riešia prepadnutie vlaku, stopujú špatošov a samozrejme náhodne stretávajú Vinnetoua ktorý sa k nim pridá a napomôže spravodlivosti... No, potom však príbeh predsa len uhne od bezstarostného kydlenia bezcharakterných zlosynov, pretože nadchádza onen zlomový okamih! Vinnetou má totiž pri počúvaní Ave Marie zrazu predtuchu že do rána neprežije a o chvíľu neskôr je zastrelený. Vlastne ma šokovalo ako rýchlo a úplne náhodne s dramatickým efektom nula prichádza o život taký zásadný charakter. Tak si hovorím, kde je sakra Santer? Tento arcizloduch prichádza prekvapivo až s krížikom po funuse, ale predsa mu tak ako vždy patrí finále knihy a tu ma to celé konečne začalo baviť. Zúfalý boj o Vincov závet s kápom všetkých slizúňov a Shatterhand odsúdený na smrť starým známym naprdnutým náčelníkom "Prestrelené Kolená" Tanguom napokon predsa len prináša nejakú poriadne dramatickú situáciu, kde samotný božský Oldo ťahá za kratší koniec. Aby bolo jasné, ono to celkovo nebola žiadna nuda, lebo to fičí ako mustang čo si prdol do táboráku, plus pobavilo privolávanie dažďa pomocou horiacich kaktusov aj komediálna návšteva žobráckych mexických aristokratov ( a lámane hovoriaci "massa" César, v ktorého osobe opäť May blahosklonne popisuje černochov ako infantilných trulkov) a vylúpne sa aj pár solídnych úvah o tom že ani hrdinný indoši nie sú vlastne o nič lepší než vydridušské bledé tváre, len ten zauzlovaný opakujúci sa koncept šablóny sériovo vyrábaných dobrodružstiev a Vinnetouova narýchlo zosnovaná rádobyemotívna smrť ma štve. Ufff-Uff, Howgh.

3 08.07.2020

Táto kniha sa snaží o jediné, natiahnuť samu seba po krajné medze až sa takmer roztrhne v rozkroku a čo najdlhšie epicky meditovať na jednom mieste. Vážne, väčšiu dejovú strnulosť som snáď ešte nežral, hneď na úvod venuje x strán detektívnej linke s novou postavou detektíva, ktorá by mohla byť potenciálne zaujímavá, lenže nie tu a teraz, lebo pre čitateľa nie je nastolená záhada záhadou a celé to nikam nevedie, takže len zabíjame stránky. Máme tu aj ďalšiu várku spomienok záporáka, ktoré boli tentoraz už tiež len útrpné popisy storočí kde Radu Lykan bojuje tu a zasa tam a potom hentam. No a najväčším "tahákom" tohoto znovuznudenia je samotný hrdina Harry "nekroskop" Keogh ktorý je malátny ako princ Diazepam čo by uspal aj mŕtveho leňochoda. Obzvlášť vypečená bola epizódka v blázinci, tak úžasne bezobsažná, ničotná a rádobydramatická ako tá kaša ktorú tam musel žrať. K tomu mŕtvy hovoria svoje blablabla a blebleble a riešia sa Nostradamove predpovede, rovnako nudné, nezaujímavé a antitajomné ako celý zbytok. Máme tu upírov, mafiánov, mafiánskych upírov, vlkolačích upírov aj posledného Drakulu v krišnovskej modifikácii plánujúceho nukleárny holokaust a ono je z toho všetkého úplný prd. Na záver sa strhne aj nejaká akcička kde sa všetky postavy stretnú v jaskyni a vzájomne sa zmasakrujú. Masaker poteší vždy, ale tak nejak to podčiarkuje ceľkovú bezcielnosť celej knihy, ktorá chce a potrebuje a musí iba stáť na mieste aby sa dala bezo zbytku vpasovať do zbytku série.

3 02.07.2020

Pôvodná nekroskopická pentalógia skončila harryho definitívnym exnutím a vystrelením do mystických posmrtných sfér, nasledujúca trilógia vykopala všetkých vampírov aj z paralelnej hviezdnej strany a ako bonus vysušila všetky močiare. Lenže kolesá sa stále točia a tak nás Lumley berie oblúkom späť do minulosti, medzi druhý a tretí diel do stratených rokov. Musia byť stratené, lebo si ich nikto v predchádzajúcej budúcnosti nepamätá a preto tu všetci Harryho po celý čas hypnotizujú, takže je z neho tak trochu bábka čo si spomína a vie iba to čo mu jeho "guruovia" dovolia. Ono je to celé dlhé ako basketbalista na škripci a prvá polovica ma zhusta nebavila, lebo je to furt to isté čo predtým v tých slabších dieloch. Lepšie to začalo byť až v historickom okienku o pôvode nového záporáka Radua Lykana a jeho vyhostení na zem skrz "pekelnú bránu". Aj to je síce všetko stokrát obšľahnuté zo všetkého čo už bolo, ale určite je to väčšia zábava než sledovať bezradne sa potácajúceho Harryho v jeho modrom období. Ak pominieme v živici naloženého vampíra, tak najzaujímavejšou postavou sa stáva jeho ambiciózna otrokiňa B.J. ktorá tiež múti Harryho melancholickú hlavu. Druhá polovica ponúka aj veľkú upírsku lúpež v trezore bratov ferenczyovcov ( áááno, ďalší ferencziovia, vraj už posledný... ), akčné stretnutie so zubatými hare krišnami a miesto tradičných zlých rusov tentoraz autor dosadil hnusných číňanov. Stratené roky sú značne dlhý a silno repetitívny úvod niečoho čo v ďalšom diely snáď vyústi/vypučí v nejakú solídnu režbu... ktorú si ale nikto nebude môcť pamätať.

2 16.06.2020