Slavomír53 komentáře u knih

Ako sa dalo čakať... Za všetko dobre v Nemecku môžu Speer, za všetko zlé jeho kancelár alebo niekto iný. :D Za prečítanie to stálo, ale treba to brať s nadhľadom. :)

Aj mne ako dlhoročnému pohanovi kniha mnohé dala, som vďaka nej tak povediac argumentačne podkutejší. Kniha sa veľmi dobre číta a ide do hĺbky.

Určitým nedostatkom knihy je nespomenutie známych a významných pohanských skupín v Česku aj na Slovensku v rámci terénneho výskumu. Na druhej strane obrázky aj fotografie sú veľmi podarene prispôsobené knihe, zdarné je aj členenie obsahu.

Nechápem výčitky zo strany Iki1: chybou by naopak bolo neuvádzať, skadiaľ pôvodca knihy čerpal.

Kniha sa vypredala krátko na to, ako bola uvedená do kníhkupectiev, nejakým zázrakom však v Nitre mali 6 či 7 kusov na hromade, že vraj dotlač. :)

Prvá kapitola je dokonalá, podobne niektoré ďalšie, ale iné kapitoly sú zas akoby úplne o čomsi inom ako čitateľ čaká, a to je výčitka, s ktorou sa stretávam pri viacerých ľuďoch, ktorí ju čítali.

Už druhá kapitola ma tak nudila, že som uvažoval o tom, že si vyberiem iba niektoré časti knihy a nebudem ju čítať celú. A kapitola o Svätoplukovi? To naozaj je také nevyhnutné na stránkach i tak nie hrubej knihy viesť dišputy s Havlíkom, Homzom a Kučerom o tom, či Svätopluk bol alebo nebol kráľ?

Napriek výčitkám (knihe chýba záver :/) musím povedať, že som rád, že som si knihu zohnal a odporúčam ju prečítať si.

Zatiaľ jediná kniha od Timuru, ktorú som prečítal bez toho, aby som sa kyslo krivil alebo smial, bola Generácia Všeslávie (staré vydanie, nie nové!). Či sa zbláznil, alebo iba prispôsobil trhu, neviem. Ale táto kniha je ďalším dôkazom toho, že Timura skutočne nie je vedec. V tejto knihe nájdete fotky jašterov, ktoré predstavujú dôkaz o mimozemských rasách... A citát:

Slovansko-árijské védy (tretí prameň o mimozemšťanoch) „nie sú prepisované a mnoho ráz prekrútené ako súčasné dejiny Západu. Sú to originály, ktoré nemožno spochybniť. A veľmi radi by ich paraziti vyhlásili za podvod.“ :D

Po Japoncoch ako Hiró Onoda (Moja tridsaťročná vojna) a Jukio Mišima (Láska k vlasti) som sa dostal k populárnemu Murakamimu (keďže Otoya Yamaguchi knihu nenapísal). Murakami opisuje upokojujúco aj skutočne vyhrotené situácie, v čom je isté čaro. Či ide o súlož alebo o obyčajné ranné vstávanie, Murakami to podáva jedinečne – asi preto je dnes taký populárny. Neviem zatiaľ, či budem pokračovať druhou knihou (celkovo sú tri), keďže takéto prílišné oddychovky nie sú zrovna pre mňa, ale koniec knihy ma celkom napašmal, keďže opisuje spomienky japonského vojaka zo stretov so Sovietmi v Mongolsku, kde Mongoli sťahovali z Japoncov kožu zaživa...

Je veru smutné, že práve Slovanov stihlo toto nešťastie, ale už, zaplať Pán Boh, ich z toho vyslobodíme.

Tak napísal 4. júla 1941 domov pod Tatry jeden z účastníkov protisovietskeho ťaženia. Z knihy je jasné, že bežní slovenskí vojaci jasne rozlišovali medzi Ukrajincami, Rusmi a boľševikmi. Nedocenený prameň doby. Určite odporúčam.

Stepan Bandera z ukrajinskej etnickej skupiny Horaľcov (u nás známych ako Bojkov) žiadnu knihu nenapísal. Napísal niekoľko článkov do novín po druhej svetovej vojne a tieto články tvoria obsah knihy. Čakal som, úprimne sa priznám, čosi priame, ako vešajte komunistov, bratia. Namiesto toho som niektoré vety musel čítať dvakrát, pretože ich obsah a rozsah cibril mozog (ako pri čítaní diela Z Tisovho boja, kde sa údajmi nabitá veta tiahla cez celú stranu).

V mnohom sa mýlil, v mnohom odhadol vývoj stretu Východu a Západu správne. Obzvlášť časové sú časti o tom, nakoľko je Rusko ochotné použiť jadrové zbrane, ak sa jeho západné ťaženie neovenčí úspechom...

Raný stredovek áno, ale tie pohanské obyčaje z opisu knihy veľmi nečakaj, drahý čitateľ. To jediné pohanské, čo tam bolo, ma akurát otravovalo, a to som pohan. Nejaký Aziat pohanskej viery (teda nie Slovan, Germán či Balt) hovoril svoje akožemúdrosti kresťanským vojakom. No, radšej keby to tam nebolo.

Ale inak úplný súhlas s predchádzajúcim komentárom: kniha vtiahla do deja a tá všadeprítomná smrť a ľahostajnosť, s akou sa k nej stavali vojaci, je zarážajúca. Ale vojaci sa zároveň chovajú tak, že žiaden čitateľ s nimi nebude súcitiť...

Jedinečná kniha, hoci obsah sa úplne líšil od toho, čo som čakal. Už pôvodcovia kníh v 17. storočí sa venovali predkresťanskému náboženstvu Slovenov, pričom vychádzali (a to je pre mňa hlavné) aj z ústnej ľudovej slovesnosti, a teda súc kresťanmi pre nás zachovali čriepky pohanstva, ktoré sa nedochovali do čias písania národopisných prác. A tak sa okrem mien bohov (Veles, Perún...) čitateľ dozvie, ako sa nazývali bájne bytosti:

chmurnik, planetnik, veterník, bôžik, kosper, džmiľ, boginka, topolec, hnetuch, gnava, zmora...

Zo šiestich kapitol som prečítal päť, jedna je pre mňa nezaujímavá už svojou podstatou, ale knihe to neuberá na hodnotení. A prekvapilo ma, že sa sedliaci učili o Tibete. :D

Ide o prvú knihu pána Veselého, ktorú som čítal. Ako už predo mnou napísal Spytihnev, najlepšia časť knihy pozostáva z opisu toho, čo robil zvrátený človek, ktorý sa tým, že je čarodej, vôbec netajil. A práve jeho nepopravili (na rozdiel od nevinných detí).

Vlne upaľovania ľudí, ktorí boli predstaviteľmi cirkvi uznaní za čarodejnice, sa dlhšie venujem, a istý čas som čítal iba o ľuďoch, ktorí uhoreli nevinne (za výluh z byliniek či pre udanie kvôli majetku). O prvom prípade skutočného škodlivého čarovania (porobenia) som čítal v knihe o čarodejniciach z anglického Warboys na konci 16. storočia (v PDF na sieti ako Warboys Witches: Entire original pamphlet on Trial And Execution z roku 1593). Od prečítania danej knihy sa zaujímam výhradne o prípady, ktoré vzbudzujú dohady o tom, že šlo o skutočné prejavy čarov a nie iba o choré cirkevné súdy. Práve preto som siahol po knihe pána Veselého.

Čarodej Jackl, o ktorom je nezanedbateľná časť tejto knihy, je práve takýto prípad: dlhodobo hľadaný políciou, využívajúci plody nenarodených detí, škodiaci ľuďom, verbujúci svojich pomocníkov. Žil sto rokov po čarodejniciach z Warboys.

P. S.: Trochu ma desí, aké postupy uplatniteľné aj dnes sú opísané v knihe dostupnej za pár korún... :)

Čítal som predo mnou napísané chválospevy, môžem s nimi súhlasiť. Prečo je vlastne dielo skutočne prelomové? Ide o prvú knihu, ktorá bez boľševickej, komunistickej, liberálnej, monarchistickej či anarchistickej propagandy (ktorá je samozrejmosťou v ruských vedeckých prácach), pri pomoci populárno-vedeckého štýlu, približuje celostný obraz Ruskej ríše a jej cesty k pádu. Bežne sa ruská spisba zameriava na nespravodlivosť imperiálneho Ruska (proboľševickí pôvodcovia), hospodársky úpadok (ekonómovia) či vzostup boľševizmu (promonarchistickí vedci), zatiaľ čo Zygarova kniha pojíma všetko dovedna ako celok, nekladie dôraz na pomýlené premisy, nekarhá a neospravedlňuje.

Mikuláš II. nebol zlý človek, ale zato skutočne nie najlepší vládca: nebyť niektorých jeho krokov, proti boľševikom by mal kto vystúpiť a Rusko by (dnes) bolo iné...

Zygar píše svoje knihy tak, aby boli pochopiteľné pre každého, takže sa netreba obávať obrovského množstva Ivanov Sergejevičov a iných mätúcich (a v ruskej spisbe často prítomných) pojmov a názvoslovia.

Knihu ako celok určite odporúčam, a tým, čo vedia po rusky, odporúčam ešte pred touto knihou prečítať si knihu Nikolaja Gerasimova Zabiť v sebe štát (Убить в себе государство): ja som ju čítal až po Zygarovi, ale chronologicky aj obsahovo je lepšie ju čítať predtým.

A obálka slovenského vydania trocha zavádza, lebo skutočne nekladie dôraz na Lenina, Stalina a spol.

Knihu som dostal ako darček od svojej rodiny, ktorá sa odsťahovala do Čiech. Veľmi sa mi do tohto románu nechcelo, ale už po prvých stranách si ma príbeh svojráznej mlynárskej rodiny získal. Otázkou zostáva, aký mal ich vzdor zmysel, keď vidíme, čo sa deje na posledných stranách… Oni však dali sľub svojmu otcovi, a sľub umierajúcemu je čosi posvätné. Nemali to veru ľahké naši českí bratia v 20. storočí. Román určite odporúčam aj slovenskému čitateľovi.

Sú slovníky, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie knihy, a toto je jeden z nich. Svojho času som v ňom našiel moje aj kamarátovo priezvisko a teda aj význam týchto priezvisk, a odvtedy tento slovár odporúčam každému roduvernému Slovákovi.

Spisovnej slovenčiny by bez nárečí nebolo, preto neradno podceňovať ich bohatú slovnú zásobu či ju zosmiešňovať. Som hrdým vlastníkom už tretieho dielu a teším sa na ďalšie, pretože naši jazykovedci odviedli kus poctivej práce.

Knihu som už čítal niekoľkokrát, tiež som pozeral fimy. Záporožskí kozáci bojovali častejšie proti Moskovskému kniežatstvu než proti Poľsku, ale v čase, keď Hohoľ dielo písal, bola už jeho domovina — Ukrajina — pripojená k Rusku, takže cenzúra by nedovolila vydanie knihy, v ktorej Ukrajinci bojujú proti Moskvanom (neskorším Rusom). A tak vzniklo úchvatné veľdielo o ukrajinskom boji za slobodu, ktorú mienia ukradnúť poľskí šľachtici.

Andrija som nikdy nepochopil, naopak Tarasom určený trest som považoval za opodstatnený už v detstve. Román nie je obsiahly, preto akákoľvek ďalšia informácia by sa rovnala spoileru. :) Vrelo odporúčam prečítať.

Hviezdičkami hodnotiť nebudem, ale pre mňa veľké sklamanie — knihu som ani nedočítal. Nejde o to, že niektoré veci zodpovedajú skôr dnešnému novopohanstvu než pôvodnému pohanstvu, ale o to, že opis knihy a obálka klamú. Už to v zásade napísal PitoR: obálka i opis knihy sľubujú čosi akčné, ale dostávame vláčnu novelu o zrode obrancu starej viery. Možno by som ju dočítal, keby som to začal čítať s vedomím do čoho idem, neviem… A pritom je pôvodca knihy môj súverec a podľa tvorby dobrý chlap, ale toto sa proste ako celok nepodarilo, preto hoci by som rád, nemôžem hodnotiť kladne. Ak si chce ale niekto oddýchnuť pri podrobných opisoch prostredia a vnútorného prežívania hlavného hrdinu bez väčšej akcie, možno dané dielo ocení.

Michail Zygar je mi ideologicky veľmi vzdialený, ale ešte som od neho nečítal knihu, v ktorej by pod vplyvom svojho svetonázoru ohýbal či prikrášľoval kľúčové skutočnosti s dopadom na celkový dojem, ktorý po prečítaní u čitateľa zostane. A ani táto kniha sa nestala výnimkou. Pán Zygar, 100% práca.

Pol hviezdy uberám kvôli práci vydavateľstva: každé malé dieťa vie, že správne je v Česku a do Česka, ale na Morave, na Slovensku, na Ukrajine a na Moravu, na Slovensko, na Ukrajinu. Ale vydavateľstvo uvádza DO Ukrajiny. To, že to tak píšu v Denníku N neznamená, že je to správne...

Užívateľka DK pod menom zipporah sa tu v komentároch rozhorčuje, že Zygar kritizuje ruských spisovateľov. On však nekritizuje ich dar písať, nekritizuje ich diela, nekritizuje ich ako spisovateľov. Afrorusa Puškina či Žida Brodského (a ďalších ruských spisovateľov) kritizuje za ich imperialistický postoj k susedným národom, ktoré Moskva stáročia ničila a ničí (nedávno Moskva pridala na zoznam teroristických organizácií pôvodný názov Karelska). Pretože spisovatelia mali a majú dopad na zmýšľanie spoločnosti, a keď sú hlásnymi trúbami propagandy, nemožno ich nekritizovať.

Kniha bola určená predovšetkým Rusom, aby vytriezveli z pokriveného velikášskeho vnímania ruských a sovietskych dejín, ale aj pre českého či slovenského čitateľa ako stručné dejiny rusko-ukrajinskej vojny (ktorá začala pár storočí dozadu) je to viac ako vyhovujúce. Číta sa to ľahko, človeka neunavia ani kyjevské kniežatá, ani kozáci, ani atamani, lebo všetko sa prelína s modernými dejinami, a od Chmelnického môžeme skočiť ku Kučmovi a späť. Naozaj podarene vymyslené.

Ukrajinskí nacionalisti by asi pri opise udalostí z roku 2014 kládli dôraz na iné veci a osobnosti, ale tak či onak nemám čo vytknúť.

Pre tých, čo sa o dejiny Ukrajiny aspoň povrchne zaujímali, pôjde o výrazne prehĺbenie znalostí. Pre tých, čo si myslia, že Ukrajinu vytvoril Lenin... pre tých to bude skutočne prelomové dielo.

Nemôžem však nepoznamenať, že hoci Zygar, súc liberálom, nazýva súčasný Putinov režim fašistickým, slovenskí aj českí historici dávno potvrdili, že je úplne ahistorické a fakticky nesprávne nazývať súčasné Rusko (či Ukrajinu) fašistickým alebo nacistickým. Putinov režim otvorene vychádza z boľševizmu (ideologicky), a ani po ekonomickej stránke nemá s fašizmom nič spoločné.

Sklamanie pre čitateľa a zlyhanie vydavateľstva.
Som rád, že som knihu prečítal, a že ju mám v knižničke, ale...

1. Kupoval som ju ako nacistickú propagandu (tak ju predstavuje aj vydavateľstvo), a potom som na telegramovom kanáli STO zistil, že kniha bola Hitlerom zakázaná. Skutočne nechápem, ako sa mohlo také vydavateľstvo ako je Naše vojsko tak pomýliť.

2. Knihe skutočne chýba nie hodnotiaci, lež vysvetľujúci komentár. Výhovorka, že chceli nechať knihu bez zásahu neobstojí, lebo tak sa dnes už nič nevydáva, a tobôž nie takýto skutočne jedinečný a ťažko uchopiteľný prvotný prameň. Vidieť, že niektoré veci sú vysvetlené pod čiarou, ale niektoré nie. Asi sa vydavateľstvu nechcelo platiť odborníkovi na nemecké dejiny prvej štvrtiny 20. storočia.

3. Jazyková úprava po prekladateľovi asi nebola.

4. Odkazy na strany sú zachované z pôvodného vydania, takže ak sa v texte píše, že noviny o bavorskom rode nájdete na strane 214, na strane 214 ich v skutočnosti nenájdete.

Kniha ale ponúka zaujímavý pohľad na Thule a na povojnový vývoj v Nemecku.

(SPOILER) Kto hľadá príbeh spätý s gréckym pohanstvom na akademickej pôde v USA, ten môže knihu čítať od 170. strany (vydanie 2020), pretože všetko predtým je veľmi dlhá predohra. Mňa tých 170 strán nemrzí, ale zaobišiel by som sa bez nich. Postavy sú dobre opísané, dej je nepredvídateľný (hoci už na prvých stranách sa hovorí o vražde z konca knihy), takže ja som spokojný. K učeniu starovekej gréčtiny ma kniha nedonútila, ale z hľadiska pohanstva priniesla viacero zaujímavých postrehov.

Skutočne príjemne napísaná kniha, moja prvá od pani Hrehovej. Dozvedel som sa, že prvý filozof Ruskej ríše bol Ukrajinec, lepšie som pochopil prepojenie ruskej literatúry a filozofie, ale s časťou o Iľjinovi som spokojný veľmi nebol (ale to môže byť tým, že mi v slovenčine chýbajú informácie o jeho pobyte v Tretej ríši). Skutočne ma prekvapilo, akí významní ruskí filozofi žili v emigrácii v prvej Slovenskej republike. Odporúčam filozofom i rusistom.

Články po slovensky, česky a rusky (od vedcov z Československa, Bulharska a ZSSR). Mnohé veci sú už prekonané, to je jasné, ale i tak som rád, že som knihu zohnal, pretože skutočnosť, že článok obsahuje pár prekonaných tvrdení neznamená, že niekde čitateľ nájde jeho opravenú podobu. Napr. o tom, že nejaký Čech dostal v čase kresťanského Českého kniežatstva meno Perun sa asi inde nedočítame (pôvodca sa odvoláva na stredoveký prameň). Najväčšmi sa mi pozdával článok Marsinu a Třeštíka, slovenského a českého velikána. Odporúčam.