parvitas
komentáře u knih
Eliza a more príšer
Francesca Zappia
(SPOILER) Eliza je introvertka, ktorá má sociálnu poruchu hraničiacu s úzkostnými atakmi a nič s tým nerobí... lebo najviac času jej zaberá tvorba webového komixu a odmietanie skutočných vzťahov. Má len online priateľov vzdialených tisíce kilometrov (dvoch -a svojim spôsobom ich aj ignoruje a je voči nim neuveriteľne sebecká), plus ju dosť zamestnáva odmietanie súrodencov a rodičov, ktorí sa snažia o rodinnú súdržnosť - spoločné trávenie voľného času, jedlo a podobne. A trochu menej sa venuje škole, no stále učenie ako-tak zvláda. Jej frajer má zase selektívny mutizmus a takisto nie je liečený (otcova samovražda na ňom zanechala svoje stopy).
Komix ma nebavil, úryvky z neho mi prišli zmätené a nelogické, už len základná premisa nebola dobre vysvetlená. A úprimne, pochybujem, že tak brutálne zbohatla na svojom merchi, keď odmietala všetky kontakty a nechala to bežať len tak voľne... a len na dvoch kamošoch a ona sa sústredila na tvorbu - mať vždy mega kvalitné príspevky, ktoré nemali chyby je jedna vec, aale udržať si túto kvalitu každý týždeň a viac ako 3roky - to je na vyhorenie. Určite by sa to odrazilo na známkach, nie iba na nedostatku sociálnych kontaktov.
Nezrovnalosti vidím aj vo vzťahu s Wallaceom, keď ju nedokáže podržať vo chvíli, keď má Eliza svoj panický atak (lebo rodičia prezradia verejne v dobrej viere jej totožnosť ako tvorkyne komixu, v zmysle, ako sú na ňu hrdí, zatiaľ čo ona doteraz úspešne skrývala svojuy pravú identitu pred svetom) a hádže na ňu zodpovednosť za jeho tvorbu. A ona potom postupne prezrie a tadááá - odpustí mu a komix dokončí, aby on mohol tiež ťažiť z jej tvorby...
Čo sa mi na tejto knihe páčilo, bolo presné zobrazenie duševných stavov (aj pokus o samovraždu), reálne popísané pocity, vďaka ktorým knihu odporúčam.
Naše těla, jejich bojiště: Příběhy žen z války
Christina Lamb
Ťažké, surové a depresívne čítanie. Číra hrôza. Autorka hovorí priamo a bez obalu s obeťami vojnového sexuálneho násilia. Christina Lamb sa vydala do krajín, ktoré boli zmietané vojnou a hovorila priamo so svedkami i obeťami. Niekedy bola jediná, kto ich vypočul...Nepredstaviteľná bolesť, ktorú zažívajú ženy, na ktorých sa podpísali okrem násilného zásahu do telesnej a duševnej integrity aj hanba a odsúdenie (mnohokrát aj vlastnou rodinou, či komunitou). Mnohé majú vyhasnuté oči, doslova zomreli vo vnútri, no ich mená na žiadnom vojnovom pomníku nebudú... Znásilnenie využívajú bojujúce strany s cieľom ponížiť bezbranných, ukázať svoju moc, rozšíriť svoju DNA... a páchajú ho na ženách i deťoch bez rozdielu veku. (A áno, násilie sa nevyhlo ani mužom.) Plakala som, keď som čítala ich príbehy, hrozné je to čo i len čítať... A tá zúrivosť, bezmocnosť, čo tie netvory spravili bábätkám... Toľko utrpenia žien, dievčat a dokonca bábätiek v rôznych kútoch sveta, v súčastnosti aj v minulosti... od Rwandy, Nigérie, Konga, krajín bývalej Juhoslávie, Sýrie, Iraku, Bangladéša, Mjanmarska, Argentíny, Ukrajiny, násilie páchané členmi ruskej, či japonskej armády, kde ozbrojení muži používali (a stále používajú) znásilňovanie ako formu genocídy, etnického čistenia, vyhrážania, ponižovania a demonštrácie moci.
Niekto hovorí, že vražda je najväčší hriech, ale tým pádom to pre obeť skončí. Žiaľ, týmto spôsobom sa okrem tela, neuveriteľne doráňa aj duša a to utrpenie vie len málokto vytesniť. Už len kvôli úcte k obetiam je dôležité o tejto "vojnovej zbrani" hovoriť a konať, a najmä verejne odsúdiť a potrestať vinníkov. Lebo málokedy sú tieto zločiny vôbec zaznamenané a málokedy potrestané. Za vinných považujme aj tých, ktorí vinia obeť...
Ale je tu malé svetielko nádeje... lekár (Denis Mukwege), ktorý zachraňuje zranené deti, získal Nobelovu cenu mieru, či organizácie, ktoré pomáhajú obetiam.
--
P.S. Podobne píše aj Svetlana Alexijevič.
Jabloňové lásky
Zuzana Široká
Viacgeneračný román, kde sa prelínajú osudy šiestich žien jednej rodiny spojené cez jabloňový sad. V súčasnosti si hlavná hrdinka nahráva videodenník a toto bola asi jediná vec, ktorá mi úplne nesadla v najzraniteľnejšom období, kedy sa cíti opustene a ohovárajú ju kolegyne na wc, sa tam zdôveruje mobilu hneď ako vyjdú von? Asi mám trochu inú predstavu o súkromí a o veciach, keď nechcem, aby to niekto počul Viem, že to mal byť moderný spôsob, namiesto klasického písania, ale aj tak ma to prekvapilo. Zvyšok príbehu som si však neskutočne užila. Prepojené životy prapraprastarej mamy a jej dieťaťa a ďalších potomkov sa začína koncom 19. storočia. Simona sa to všetko postupne dozvedá zo zachovalých denníkov a zápiskov, či v prípade jej mamy len útržkov papiera s poéziou. Niektoré zápisky z minulosti boli mimoriadne bolestivé. Ani jedna zo žien to nemala ľahké, odlúčenie od bábätka, násilie, no osobne sa ma najviac dotkol osud dvojčiat. Ale boli aj milované. Každej žene je v sade venovaná jabloň, ktorej plody vyzdvihujú aj jej osobnosť a vlastnosti. Takže popri všetkom je to príjemné zoznámenie sa aj s prácou v sade. Celé to má tak trochu aj nádych hygge, keď sa opisuje chod penziónu, pečenie jablčníka a tak. Bonusom je skvelý recept, ktorý začína tým, že sa vám musí chcieť Idem pozrieť aj ďalšie autorkine knihy.
Zlaté enklávy
Naomi Novik
Keďže ma nejakým spôsobom seklo, jediná aktivita, ktorú som včera zvládala bez bolestí, bolo čítanie.
Zlaté enklávy som si chcela šetriť, ale nešlo to. Dej letel veľmi rýchlo, a tak ako El prežila Scholomanciu, nestihla si ani vydýchnuť, že je von zo školy, či trúchliť za Orionom, hnevať sa na zvyšok sveta, už bola zase na cestách, kde bolo treba zachrániť ďalšie mesto. Postupne zistila, za akých príšerných podmienok enklávy vznikajú, a aj prečo sú tak výnimočné zlaté, ktoré túžili vytvoriť ešte jej rodičia. Splnenie proroctva nejde vždy priamočiaro. Aj tu bolo potrebné veľa obetavosti, priateľstva a - ako vždy - many. Ku koncu som aj slzu vyronila, tak som sa ponorila do deja, že mi aj bolo ľúto, že sa to skončilo. Cesta do pekla býva vyznačená najlepšími úmyslami, stačí sa raz odkloniť a využiť cudziu bolesť, obetovať toho najlepšieho a na takomto zhnitom základe začat stavať? To Galadriel s priateľmi nedopustila a som jej vďačná za vytrvalosť, s akou pácha dobro.
Najviac sa mi páčili tie najstaršie časti miest, enkláv, kde sa prelínala realita v priestore a v kombinácii s časom to až tak nakoniec nevyzeralo úplne reálne. Ak by to sfilmovali, bolo by to náročne preniesť na plátno, ale stálo by to za pokus. Každopádne, táto séria stojí za prečítanie.
Osheimské kolo
Mark Lawrence
Záverečný diel ma veľmi prekvapil. V dobrom slova zmysle, podotýkam. Čítam si, čítam klasickú fantasy knihu (mágia, meče, proroctvá, džinovia, anjeli, peklo pre každého, aké očakáva) a bum, zrazu je z nej SF?!?! To je aké úžasné! Krásne sa vysvetlia Tisíce Slnká, zrkadlá a aj Osheimské koleso, Lokiho kľúč, príčina, dôsledky a hlavne, dáva to konečne zmysel. Etymológia mien ma pobavila. Dobre vystavaný príbeh o princovi, ktorý je všetko možné, len nie ideálny následník, výnimočne dobre uteká pred veriteľmi, manželmi, bratmi a otcami svojich mileniek, vrahmi a nemŕtvymi. Ale keď už musí bojovať, tak chce prežiť a každá pomoc sa mu zíde. Príbeh som si nesmierne užila a od autora si chcem prečítať zase niečo. Knižkami ma zásobila kamoška a kolegyňa v jednom, Majka, ktorej týmto zo ďakujem. Obnovila si moju chuť čítať fantasy. Konečne niečo dospelejšie, už som bola YA presýtená.
Podivná doba
Caimh McDonnell
Absolútne skvelé a vtipné. Dávno som sa takto nebavila. :)
Poďakovanie je top, kľudne si ho prečítajte ako prvé.
Podivná doba je novinový plátok, ktorý má pomerne nezvyčajné články; o posadnutom záchode, únosoch UFO a iných podivnostiach, ktoré nepôsobia dvakrát reálne. Hľadanie prvého zamestnania je momentálne pre Hanu absolútnou nutnosťou ako sa uživiť, keďže už sa musí starať sama o seba a nie je bohatá. Podpálenie domu, kde ju manžel podvádzal, si v životopise neuvádza, ale bola z toho veľká aféra. No určite nečakala takýchto rôznorodých kolegov. Svojrázny, večne opitý šéf, ktorý sa dokáže postreliť vlastnou mušketou, ale nedokáže bojovať so zúfalstvom vlastných spomienok. Redaktori, z ktorých jeden viac verí v duchov a druhý v mimozemšťanov, sa akýmsi vhodným spôsobom dopĺňajú. Potom je tu Grace, vševediaca sekretárka, čo má poruke božskú trpezlivosť a šálku čaju. A minimálnu toleranciu k nadávkam. (Krémové sušienky len pre vyvolených.) Mrzutá pubertiačka, ktorá sa neodlepí od svojho telefónu, ale vie to s grafikou a zamestnaná je tu odvtedy, ako sa vlámala do bývaleho kostola, kde redakcia sídli. Sadzač Manny, ktorý všetkých prekvapí okrem nahoty aj niečím iným (a s ním aj znepokojivý stroj, ktorý vás pozoruje). Fotograf, ktorého ešte neprijali, ale je aspoň vytrvalý. Do takehoto chaosu je Hana vhodená a musí sa zorientovať. (Kúpa donutov pre kolegov je dobrý krok.) A ako s tým súvisia úmrtia, na ktoré polícia nepodáva logické vysvetlenia? Toto všetko a ešte viac postupne odhalia v Podivnej dobe! Kúpte si vlastný výtlačok! (A aj keď inzerujú kadečo, neodporúčame milostné náčinie pani Wilkinsovej, to je na vašu zodpovednosť.)
Trikrát Beth
Jeff Abbott
Prepojenie zmiznutých žien, ktoré spája len ich meno (Beth) bolo trochu pritiahnuté za vlasy. Ale dobre. Na môj vkus to príliš popreplietané a pozliepané z rôznych afériek, spreneverení peňazí a zabití... Napriek tomu dcéra pátra po stratenej mame a darí sa jej tam, kde je polícia bezmocná... Keď dostáva odpovede aj od drsných týpkov a celý jej spôsob zvládania situácie je vlastne naznačovaným riešením, tak som tušila aj ako to skončí.
Moje vražedné vnútorné dieťa
Karsten Dusse
Prepojenie konzultácií o nenaplnených potrebách vnútorného dieťaťa a následnom riešení v praxi bolo miestami cynické a zábavné zároveň, ale u nie tak prekvapivé ako bola prvá časť. A menej krvavé. Veľmi sa mi páčil spôsob s vyrovnaním požiadaviek premotivovaných rodičov v škôlke. :) To bola najlepšia ukážka... no som si istá, že v skutočnom živote by sa našli osoby, ktoré by v tom chceli pokračovať (aj za cenu zníženia počtu detí o tretinu a podobne). Ale kniha je kniha a v nej sú tieto postavy viac príčetné ako v realite. Aj ked som si nie istá tým nabíjaním kolobežiek a rozvozom - ako to prebieha v našom meste?
Určite si rada prečítam aj pokračovanie.
Vianočné hodiny
Kat Martin
Vianočné hodiny - knihu som si vybrala na základe obálky a tohtoročnej výzvy (hodinyna obálke) ale nemajú veľký význam. Vlastne len veľmi malou mierou zavážia.... a jedinou osobou, ktorej prinášajú radosť je pani trpiaca alzhaimerovou chorobou. Jej malý vnuk sa snaží zarobiť nejaké peniaze upratovaním v autoopravovni, aby jej ich mohol kúpiť. A celé je to písané neuveriteľne primitívnym spôsobom. Mala som pocit, akoby boli vynechané celeé odseky. Postavy neboli ani ploché, tvorili ich len nejasné body a vzťahy medzi nimi sú tak odfláknuto napísané, že som sa s tým trápila asi dve hodiny. A áno, nájde sa tam aj osoba, ktorá si dieťa chce adoptovať, nevyjasnená minulosť a sklamaná láska. Ak to už silou-mocou chcete čítať, odporúčam radšej knihu z knižnice, nestojí to za kúpu...
Šťastie má osem chápadiel
Shelby Van Pelt
Toto potrebujeme. Viac chápania. Viac chápadiel. Osmonoha do každej rodiny! Alebo teda radšej nie, keďže nežijú moc dlho, nech svoj život strávia v mori... ale podstatu chápeme. Toto je tak feel good kniha, na akú som čakala celý rok. Tento rok síce nie je dlhý (je ešte len február), ale Marcellus mi v ňom chýbal, aj keď som o tom doteraz nevedela. Príbeh osmonoha, ktorý odrátava dni v zajatí a jeho pohľad na ľudí bol skutočne osviežujúci. Príbeh dôchodkyne, ktorá si privyrába upratovaním. Ocot a citróny, vážení. A do tretice príbeh smoliara, ktorý nikdy nič nedotiahne do konca, ale hľadá svojho otca. Maturitné prstene a ročenky konečne majú svoj dôvod existencie a nie sú len finančným zárobkom pre zlatníkov či fotografov. Zamilovala som si všetkých troch, najviac asi toho s tromi srdciami... je tak... srdečnejší. :)
Knihu odporúčam a nechávam si ju. Ešte idem hľadať iné chobotnicoidné knihy, aj keď neverím, že budú takto láskavé.
Severka
Nina Špitálníková
Byť obžalovanou a svojou sudkyňou zároveň. Byť zavretou na slobode. Rozhodnúť o sebe nemohla, ani kde a komu sa narodí, ako bude vychovaná, kde bude nútená žiť, či akej ideológii veriť. Mať moc sa dá aj nad tými slobodnými.
Severka mi zlomila srdce.
Jej rodina patrila medzi tie vysokopostavené v Severnej Kórei, mali vždy niečo na raňajky, veľký byt a všemožné výhody. Otec papaláš, dieťa poplatné režimu, ktoré s ľahkosťou udáva nielen jeho, ale aj kamarátku
Neuvedomuje si tú cenu. Jeden život za poukážku do kaviarne.
Ocitnúť sa proti svojej vôli ako emigrantka a nemôcť sa vrátiť je to jej najhoršia nočná mora. Cez deň ako-tak funguje, predstiera, no v noci ju to všetko dobehne. Rodina. Život. Režim. Výčitky. Len hviezdy sú rovnaké
Nemôžem ju súdiť, viem len súcitiť.
Patrím do tvojho sveta
Abby Jimenez
Toto bolo naozaj veľmi pekné čítanie. Ďakujem za odporúčanie. Je to také pohladenie... Naozaj boli obaja hrdinovia z úplne odlišných svetov (nielen bydliskom, zamestnaním, sociálnou vrstvou, ale aj priateľmi a blízkymi, ktorí ich obklopovali...) absolútne to nevyzeralo, že sa vôbec nejakým spôsobom podarí preklenúť rozdiely. Spočiatku to vyzeralo na typickú sladkú hallmarkovskú tematiku, ale postupne sa ukázali aj iné témy (psychické násilie, hranice, vzťahy s rodičmi a očakávania...). Hlavná hrdinka nemala doriešených kopu svojich problémov, pričom o pár rokov mladší partner mi prišiel omnoho vyspelejší. Jeho zázemie a opora bola neskutočná a nato, akú mal hroznú matku, pripadal mi aj tak omnoho zodpovednejší. A keď si pripočítam magické mesto, ktoré bolo až živé... zamilovala som sa... no, ale aby som len nechválila, aj tu mi trošku vadili niektoré preložené výrazy, ale knihu už pri sebe nemám, neviem to dohľadať, tak to nechávam tak. Knihu odporúčam a od autorky si rada prečítam aj niečo iné.
Keďže dnes je ten Valentín a Medzinárodný deň darovania kníh zároveň, toto je vhodný darček na oba sviatky. A keď nič iné, páni, aspoň tu nájdete návod, ako správne odfotiť a poslať láske svojho, ehm, intímny obrázok. Nemáte za čo. :)
Barbara neumiera
Alina Bronsky
Barbara neumiera. Walter, Barbarin manžel, to neustále tvrdí. Že ona neumiera. Veď len si musí oddýchnuť. Preto leží v posteli. A neje. A tak sa z mrzutého dedka, ktorý sa nechával svojou manželkou celý život obskakovať, stáva trochu akčnejší dedko. Ale protivný ostáva stále. Tak postupne prostredníctvom systému pokus-omyl začína zisťovať, načo slúži kuchyňa a ako sa pripravuje káva i rôzne jedlá. Pranie a upratovanie je trochu iný level, tam potrebuje už reálnu osobu na výpomoc, facebookovská skupina o varení nestačí. Dojímalo ma, ako jej chce plniť priania, len to nejde hneď.
Despota, čo rodinu svojim spôsobom miloval a ničil zároveň, ktorý bol tak neúprosne politicky nekorektný a zároveň sa snažil zbaviť sa nálepky prisťahovalca, že chcel byť nemeckejší od Nemca. Je tak arogantne nesympatický, že to až pekné nie je. Či sa zmení? Veľmi ma udivovala schopnosť jeho okolia mu tie jeho reči a správanie tolerovať. Ale postupne, vplyvom okolností a núdze, sa začal viac snažiť. Stal sa ľudskejším. Jeho krehká žena mu bola vzorom, či už vo varení a pečení, ale aj v starostlivosti o iných. O jej dobročinných a iných aktivitách nemal ani poňatia a zrazu zisťuje, že je obľúbená, ľuďom na nej záleží.
Základom všetkého zostáva komunikácia a najmä to, čo je nevypovedané.
Autorka sa dotkla mnohých tém - popieranie reality, neschopnosť zmieriť sa s nevyhnutným, rasizmus, emigrácia, choroba a zomieranie blízkeho, vzťah rodičia-deti. Prekvapenie v závere silno zatlačilo na city. (Návšteva v ústave ukazuje mnohé veci v inej perspektíve.) A tak teraz po dočítaní rozmýšľam, či sa mi kniha páči natoľko, aby som si ju prečítala ešte raz. Lebo je rozporuplná. Aj vtipná svojim spôsobom, aj smutná zároveň. Nie je prvoplánovo dojímavá, ani láskavá. Fakt som Waltera neznášala, ale jeho prerod ma fascinoval. Asi by mi ho malo byť ľúto, keď ostal bezmocný a zúfalý a celý svet, ktorý doteraz bez problémov fungoval, sa mu zrútil. No dokáže pár mesiacov vynahradiť skoro polstoročie nezáujmu? Deti, žena, susedia, priatelia pána Schmidta boli vhodným podkladom na zveličenie jeho negatívnych vlastností, ale keď nakoniec prišlo aj na ukázanie tých pozitívnych, skrátka, dojalo ma to.
Nie je to Muž menom Ove, ani Ještě jeden den s panem Julem. Ale oplatí sa prečítať.
Klíčotepci
Robert Jackson Bennett
(SPOILER) Tak - a je dobojované. Zrevala som sa hneď niekoľkokrát, dokonca aj doslov čítam s gučou v hrdle. Neviem prečo to na mňa tak silno zapôsobilo. Kvôli obetovaniu? Osamelosti? Láske? Rodine? Spomienkam?
Nie vždy potrebujeme magické a technické zázraky, niekedy stačí mať pri sebe len niekoho, koho milujeme a nech je to akékoľvek klišé, tvorí to celý svet. Manželku. Deti. Milovaného.
Celá spoločnosť, celý ich svet sa mení. Od udalostí v prvom a druhom diele prešlo niekoľko rokov a vojna zasiahla každý kút, kontinenty, ostrovy aj moria. Sancia a jej partia sa musí vydať na samovražednú misiu, kde sa stretnú s neskutočne silnými protivníkmi. Dôjde na známe matematické “winnetuovopravidlo - nepriateľ môjho nepriateľa je môj ehm, no nie úplne priateľ, skôr spojenec, aj keď to tak na začiatku nevyzerá. A potom dôjde na ohýbanie reality, doslovné využitie fyzikálnych zákonov, pretváranie skutočnosti a skribovanie (nech si jedna vec myslí, že je to inak), manipuláciu času (* tu mám jednu otázku na tých, to už čítali) a zotročovanie myslí a využívanie nemožností až na krajnú mieru. Lietanie? Áno, odfajnuté. Ponorka? Tiež. Lietajúce mestá, dvere do inej reality, alebo k tvorcovi sveta, prepojené mysle ľudí aj to všetko. Check.
Čo ma dostalo a udivovalo zas a znovu, bolo zdieľanie emócií, súcitu, vedomostí a tak podobne symbióza za vyššie dobro spoločnosti, ktoré mení civilizáciu na niečo viac. Ak mi aj spočiatku robilo problém porozumieť združeniu osôb (kadenciám Bienveni, Disegni, Ludi), neskôr som ich brala ako jedno. Ak toto nie je new weird po novom, tak potom neviem, čo iné by to mohlo byť.
Klíčotepci sú perfektným mega vyvrcholením predchádzajúcich udalostí, a keď hovorím mega, naozaj tu nič nie je malé. Mierka sa rozrástla z jednej štvrti, z mesta až na celý svet. Za mňa, oplatí sa to čítať aj bez prestávky, všetko sa krásne vysvetlilo a prepojilo (doslova, je tu návrat na známe miesta).
-
* A teraz tá mini technická otázka. Hierofant v zajatí pri mučení prežil akoby niekoľkodesaťtisíc rokov, ktoré neskôr využil. Teda sa dá využiť minulý čas, ale v skutočnosti neprežitý, tak ako to, že Sancii sa potom uberá prirodzený čas a starne rýchlejšie? Jej sa uberá budúci, či súčasný čas? On sa tým pádom oslabil, tiež, zostarol? Ale aj tak je teda jedno, ktorý čas sa vezme? Minulý, či budúci? Fiktívny? Hm
Piloti
Brandon Sanderson
Sansa sa zmenila len navonok, no stále na nej závisí osud všetkých ľudí Vďaka náhode a skvelému maskovaciemu systému môže predstierať, že nie je pozemšťanka a zúčastniť sa tak pri výbere novej flotily ich väzniteľov. Stále je priamočiara, miestami koná zbrklo, počúva svoje inštinkty a nie iných, a skrátka nemá vždy ten správny odhad na ľudí, dokonca ani na mimozemšťanov. Napriek všetkému sa jej neslutočne darí, toľko náhod a odhalených tajomstiev, ktoré čakali tie desaťročia len na ňu K dokonalej ilúzii jej samozrejme pomáha vysokointeligentná loď a umelá inteligencia v jednom - M-Bot. Popri všetkej medziplanetárnej a medzidruhovej politike, sa tu bojuje aj priamo a neľútostne. Dokonca sa dočkáme stretu s vyššou formou života, ktorá tie úbohé tvory, čo ničila, vlastne ani nikdy nepovažovala za inteligentné. Vlastne sa to celé smerovanie dalo tak trochu aj odhadnúť. Ale pri tejto knihe som si fajne oddýchla a to je hlavné. Spomalenie v prvej časti knihy, opisy nového sveta a rás ma neskutočne bavili, akcia v druhej polovici zase nedala vydýchnuť a spolu to vytvorilo dobrý príbeh. A ak niekoho zaujíma záhadná Smrťoslimačica, aj o nej bude reč.
Bones and All
Camille DeAngelis
(SPOILER) Láska ide cez žalúdok. Aspoň u hlavnej hrdinky.
Je výnimočne dobrá v pojedaní ľudí. Doslova ich zhltne zasurova. Jej mama to vydržala len po istý čas (nie jesť ľudí, ale vychovávať dieťa, ktoré žerie ľudí), potom ju nakoniec opúšťa. No Maren chce iba niekoho ľúbiť
A tak putuje, schováva svoju inakosť, no jej potreby však nakoniec vyjdú najavo. Ale pritom sa toľko snaží Zhodou náhod stretne podobný typ ako je ona sama - a je na zožratie! To je tá romantická línia lebo aj on sa kvôli nej premôže a zje niečo, čo ona nezvládne.
Ak sa na Maren nebudem pozerať ako na kanibalku, ale ako na démona, ktorý spotrebuje do desiatich minút svoju obeť až ostanú len kosti (plus zuby/vlasy/nechty/chrupavky) a zakrvavené oblečenie, tak sa na nej 50 kíl naviac nijako neprejaví. (Toto chcete na Vianoce! Knihu. A tiež nepribrať, keď zjete neplánovane viac, akoby ste mali.)
Ani tie vysvetľovačky o pôvode a rodine žrútov ma nedojali, ale sebaobetovanie áno. Aj keď to nie je až tak romantické ako upíri. Možno preto to nebude taký bestseller. A teraz úprimne, máte chuť na na niekoho?
Diabolský plod
Tom Hillenbrand
Nenáročná krimi, pri ktorej som celkom vyhladla. Nečakala som akčňárnu, takže ma celkom prekvapilo, ako sa to ku koncu rozbehlo. Inak, hneď by som šla do podobnej reštiky, ako opisujú, práve preto, že sa tam varia len domáce jedlá a je to niekde na konci dolného mesta, zastrčené, hlavne bez turistov. Keďže mám dovolenku, knihu som prečítala na dve posedenia (v podstate pri obede a pri káve po ňom). Táto kniha inšpiruje si dať niečo pod zub, alebo si naliať pohár dobrého vína. Je to taký malý sprievodca kulinárskym svetom a tak trochu aj Luxemburgskom. Uvítala som aj slovníček, poznámky pod čiarou a v závere dva chutné recepty. O oceňovaní reštaurácií hviezdičkami toho veľa neviem, ale bolo to celkom zaujímavé zistenie. A podobne prekvapivé bola aj informácia o glutamane, dochucovadlách, či syntetických potravinách. A keď došlo na spomínané ovocie, o ktorom je táto kniha, bolo to skvelé!
Majiteľ reštaurácie je ju nútený na chvíľu zavrieť, keď mu zomrie na prahu jeden z hostí. Jeho neplánované amatérske vyšetrovanie bolo lepšie, ako by sa to podarilo polícii, pretože nedodržiaval zákony. Ale aj o dosť chaotické a nakoniec mal viac šťastia, ako by sa zdalo.
Určite siahnem aj po pokračovaniach.
Smrtící vzdělání
Naomi Novik
Škola, kde to žije, pardon, kde sa umiera. Nadanie na mágiu je jedna vec, ale schopnosť prežiť útoky príšer, je vec druhá. A práve to sa v tejto neobvyklej škole mladí učia. A ak sa im to nepodarí, následky sú fatálne, čosi ich zožerie zaživa. Vysvetľujúce časti o škole, ktorá žiakov vyučuje (a trestá) sama, bez učiteľov, boli za behu, kedy sa hlavná hrdinka snažila nestať niečou potravou. El, hlavnej hrdinke, sarkastickej ousiderke, prorokovali stať sa najväčším temným mágom, no ona sa úspešne svojmu osudu vyhýba. Akcia striedala akciu a ja som sa ani minútu nenudila. Napriek všetkému rýchlu dianiu bola táto kniha akýmsi úvodom do celej série, takže kto nemá rád chaos a vhodenie priamo do centra deja, nech sa do nej ani nepúšťa. Vysvetľovanie je len tak mimochodom, pravidlá v študentských ročníkoch sú nemenné a skúšky smrtiace. Vlastne, ktokoľvek si nedáva absolútny pozor hoci aj v jedálni, vo vlastnej izbe alebo chodí niekam do študovní, alebo kúpeľne sám, sa zahráva so životom (a démoni s ním).
Určite si prečítam aj pokračovanie.
Chrobák slečny Bensonovej
Rachel Joyce
Netradičná výprava veľmi nepravdepodobných postáv v honbe za istým nepreskúmaným zlatým chrobáčikom. Aj by to mohol byť cestopis, lebo kým sa dostanú na konkrétne miesto, je to celkom dobrodružstvo. Zvyšok príbehu sa potom odohráva na jednom mieste uprostred divočiny, skadiaľ vyrážajú a pátrajú. V podstate je to príbeh naplnený túžbou nájsť si svoje určenie, osud a vlastne aj uznanie Nakoniec sa im oplatilo putovať, lebo obe ženy tam nájdu nielen priateľstvo, ale aj rodinu. Miestami vtipné, občas dojemné, no aj trápne ale nakoniec podarené, a trochu aj napínavé. Napriek istej pomalosti v deji, alebo možno práve preto, som si pri knihe oddýchla.
D aneb Příběh dvou světů
Michel Faber
Svet bez písmena D by bol divné miesto. Alebo veľmi ivné. Autor sa inšpiroval nielen Charlesom Dickensom a C. S. Lewisom, ale aj inými autormi (James Thurber - rozprávka Báječné O a Charles Ludwig Dogson/Lewis Carroll - Alica v krajine zázrakov), výsledkom je milé dielko, plné literárnych odkazov, ktoré si užijú aj dospelí, nie iba deti. Dvorný prekladateľ Fabera, Viktor Janiš, odviedol ako vždy absolútne skvelú prácu a ja som si čítanie a jazykové hračky užívala. (Hleďte na její moč!) Postaviť sa zlu s humorom sa vždy oplatí. Aj keď bojovať proti manažmentu v Ponurom dome sa nedá a krádežou pier neurýchlite vybavenie dokladov, hlavná hrdinka má istý dar a sprevádzajúceho psa/sfingu. Kým jej putovanie po druhom svete, kde pátra po písmenách, ktoré sa vytratili nielen z reči a z textov (dokonca začínajú chýbať aj predmety z reality), je fantastickou a dobrodružnou cestou tam a zase späť, no pobyt v tom našom, reálnom je pomerne trpký. Pocit odlišnosti, ktorý Dhikilo odmalička má, sa týka nielen jej vzhľadu, pleti, mena, ale aj rodiny. Narodila sa v krajine, ktorá oficiálne neexistuje a všetci si ju mýlia so Somálskom. Je teraz milovaná, adoptovaná a žije v Anglicku, ktorý považuje za svoj domov, no ľudia okolo nej, dokonca i priateľky v škole, sa neobťažujú naučiť sa jej meno správne vyslovovať... nie je to ani skrytý rasizmus, len taká smutná ľahostajnosť. V druhom svete som podobný smútok cítila pri bytostiach, ktoré fyzicky nemôžu vyslovovať prísmeno D. Ani rozprávkový svet nie je ideálny. Keďže Alicine príbehy až tak rada nemám, Narnia tiež nie je mojou srdcovkou a nikdy nebola, páčili sa mi len tie narážky na Dickensa. Kniha je však príjemným rozptýlením, prečítala som si ju len na posedenie pri káve a dávam jej 3,5*, no vracať sa k nej nebudem.