Naias komentáře u knih

Ako dieťa som túto knihu milovala, okúzľovala ma úžasná magická krajina, kde celý deň svitá. Dobrodružstvo, pohoda, humor, množstvo fantázie i svojráznych postavičiek, to je typický Gerald Durrell. Hovoriaci balík som čítala opakovane, neskôr som si prečítala aj Mluvící balík a ešte neskôr sa mi podarilo zohnať aj The Talking Parcel. Takže som mohla porovnať oba preklady s originálom a musím povedať, že český preklad ma nijak nenadchol. Zo začiatku som mala pocit, že je o vlások presnejší než slovenská verzia, ale čoskoro som dospela k názoru, že český prekladateľ do toho vkladá emócie, ktoré v originále nie sú. Nielenže text prešpikováva zdrobneninami, ktoré autor nepoužíva, a kvôli tomu kniha vyznieva detskejšie, navyše vnucuje čitateľovi svoju vlastnú predstavu o tom, čo postavy cítia a čo si myslia. Samozrejme, že said, v anglickom texte také časté, nemožno do našich jazykov prekladať neustále ako povedal či řekl, ale preložiť „said“ ako „nedočkavě vykřikl“ alebo dokonca „ušklíbl se a zavrtěl hlavou“, to by prekladateľ robiť nemal. A to sú len dva príklady z mnohých, kedy český prekladateľ popustil uzdu fantázii a vložil do prekladu, čo v originále vôbec nebolo. Naša prekladateľka naproti tomu spáchala zopár lapsusov (niektoré sú spoznateľné aj bez znalosti angličtiny), ale zachováva ducha knihy a nehrá sa na spoluautora. A jej slovná zásoba je úžasná, bola slasť to čítať. Netvrdím, že český prekladateľ skvelú slovnú zásobu nemá, všimla som si, že viacerí si český preklad pochvaľujú, ale mám pochybnosti, či tak robia na základe znalosti originálu. Skôr ide o to, že sa im páči použitý jazyk, čo ale o kvalite prekladu nič nevypovedá. Či sú českým prekladateľom zvolené jazykové prostriedky vynikajúce alebo nie, to je vec názoru (mne osobne z všadeprítomných deminutív tŕpli zuby), ale preklad určite nie je kongeniálny, ako tu tiež „zaznelo“. Kongeniálnosť totiž znamená „úplná zhoda prekladu s originálom“, čo nie je tento prípad.
Mimochodom, nenašla som jedinú paralelu medzi touto knihou a Harrym Potterom, teda ak nerátam bazilišky, mandragory a vlkolaky, ktoré nevzišli z Durrellovej hlavy, lež z ľudovej tvorivosti, a tým pádom ich môže každý spisovateľ použiť, čo mu pero ráči bez toho, aby bolo možné hovoriť o plagiáte. A že by Rowlingová okopčila od Durrella cestovanie vlakom, to je proste smiešne.

2 26.11.2023

Dobbsová nie je Austenová a je to poznať. Jej štýl je odlišný, nezvláda priamu reč, ktorá bola pre tvorbu Jane Austenovej taká charakteristická a tak majstrovsky napísaná. Dobbsová namiesto toho používa nepriamu reč a pomocou nej čitateľovi predkladá, čo si má z dialógov, ktoré neodzneli, vziať. Austenová naservírovala čitateľovi výroky postáv a nechala ho, nech si názor na ich charakter a sklony utvorí sám (možno mu občas trošku pomohla). Ale Dobbsová priamou rečou šetrí, zato podrobne vysvetľuje, ako má čomu čitateľ rozumieť. Tiež je vidno, že nemá zažitú vtedajšiu morálku a normy správania sa. Nie, nie je to ono.

1 26.11.2023

Zväčša ide skôr o historické poviedky s detektívnou linkou, než o historicko-detektívne poviedky, čo je dané tým, že autorov opis prostredia, zvykov, postavenia postáv v spoločnosti, ich mentality a pod. zaberá veľa miesta, a preto nezostáva dosť priestoru na pátranie, ktoré je dosť zhustené až bleskové. Ale bola to príjemná aj poučná exkurzia.

Dopĺňam si medzery vo vzdelaní, takže som sa pustila do Záhady hlavolamu, aby som zistila, kto bol vlastne Mirek Dušín a čo bol vlastne ježek v kleci. Už to viem, ale teda uf, to bolo výchovné! Možno, keby som to čítala ako dieťa, vnímala by som hlavne tú dobrodružnú stránku, ale takto som sa nedokázala ubrániť, aby som neregistrovala predovšetkým ponaučenia, ako sa správne správať. Zvlášť druhá časť o táborení tým bola prešpikovaná. Netvrdím, že v mnohých veciach nemal Foglar pravdu, ale očividne vôbec nebral do úvahy, že deti majú rôzne sklony a nie všetky sú žeravé do toho, aby sa stali súčasťou kolektívu a žrglošili body, a že zábava na rozkaz nie je žiadnou zábavou. Človek by povedal, že keď mal s mládežou toľko skúseností, mohlo mu to docvaknúť.

Nepodarená fanfiction s Mary Sue, zvanou Frodina, v hlavnej úlohe. Škoda, začiatok bol fajn, postavy sa správali uveriteľne, závisť a ostrakizácia medzi slúžkami boli pekne vykreslené, aj popis koní sa mi páčil, robilo to na mňa dojem, že autorka vie, čo píše. Ale akonáhle sa zjavili na scény Tolkienove postavy, všetko šlo od desiatich k piatim. „Posílení romantické linie“, ako sa píše v anotácii, bol mimoriadne zlý nápad. Vznikla z toho akási antičervená knižnica, kde všetky postavy boli nešťastne zamilované a happyendu sa nedočkali. Zmena genderu slúžila očividne len na to, aby sa hlavnou hrdinkou mohla stať Mary Sue, objekt všeobecnej túžby a obdivu, ktorá sa aj obávaného mocného prsteňa dokáže zbaviť takpovediac ľavou zadnou. Koniec koncov, prím nehrala ani tak snaha odolávať zlu, ako skôr liečenie zlomených sŕdc (aj pomocou sexu). Úryvky z Pána prsteňov si tiež mohla autorka odpustiť, pretože len zdôrazňovali nebotyčný kontrast medzi jej vlastnou tvorbou a majstrovstvom Tolkiena. Ani neviem, či je horšia prvá časť knihy, zahŕňajúca udalosti, ktoré sa odohrali v Pánovi prsteňov, alebo druhá, akýsi sequel. Žiaľ, autorka si odhryzla priveľké sústo, toto nemalo vyjsť knižne, malo to zostať tam, kam fanfikcie patria.

6 30.10.2023

(SPOILER) Nie, sorry, ale nie. Verím, že autorka sa poctivo snažila preniesť príbeh Jany Eyrovej do našej doby, ale nevyšlo to. Jej zámer vytvoriť spoločenskú priepasť medzi hlavnými protagonistami – ktorú v originále predstavoval triedny pôvod – zmenou urodzeného pána na rockovú hviezdu mohol síce do určitej miery fungovať, no prenos morálnej dilemy nedáva zmysel. Nie v tomto storočí. A utajená schizofrenická manželka zamknutá v podkroví? Ale no tak. Navyše dnes už nie je šialenstvo jedného z manželov neprekonateľnou prekážkou brániacou rozvodu, takže, prebohaživého, prečo ten pokus o bigamiu?! Škoda, časti, ktoré sú len Lindnerovej dielom, sú zaujímavé, daktoré aj pôsobivé, hlavne tie, kde očividne opisuje svoje vlastné pocity. Zato inde je dosť mimo, napríklad silne pochybujem, že by polícia pátrala po dospelej osobe, ktorá odišla zjavne z vlastnej vôle. Na druhej strane ma potešilo, že autorka nemá tendenciu dodať kopu akcie, ako to býva pri modernizovaných remakoch zvykom. Zato zredukovala Janinu introspekciu a dozrievanie na minimum, a keď k tomu pridám v dnešnej dobe nerealistickú zápletku, musím konštatovať, že pokus presadiť klasické dielo do súčasnej pôdy v mojich očiach zlyhal.

08.06.2023

Nanešťastie mi pôžitok kazil hlavný hrdina – životní stroskotanci ma otravujú – ale ako populárno-náučná literatúra je to skvelé. Autor čitateľovi dopodrobna vysvetlí, ako to chodí na konkurzoch, aké vzťahy vládnu medzi divadelnými zamestnancami, ako sa herec cíti, keď mu text, ktorý nemal čas naučiť sa naspamäť, púšťajú na javisku do slúchadiel v porovnaní s tým, ak hovorí text z hlavy, prečo je pre herca prakticky nemožné zmeniť agenta, akých chýb by sa mal vyvarovať začínajúci autor hier, a ako na ne môže doplatiť, proste hotová encyklopédia. Len škoda, že samotný detektívny príbeh ma nudil.

Pripadalo mi to ako pochmúrny mix rozprávky a reality so zábleskami humoru. Ale hlavne sa mi to zdalo akési nedopečené, daktoré situácie a reakcie boli príliš zjednodušené, hoci iné zas vyznievali realisticky. Jednotlivé ingrediencie sa príliš dobre nespojili, takže celok je nevyvážený. Mimochodom, krajina oplývajúca blahobytom a navyše mrňavá môže existovať naozaj len v rozprávke. V reále by ju už dávno dakto anektoval.

2 14.12.2022

Jedna z Frýbovej najlepších kníh, psychologický román s výborne vykreslenými charaktermi a presvedčivo opisujúci manželské i mimomanželské peripetie, ktoré napokon vedú k vražde. Nejde o detektívku - tie Frýbová kritizuje ako psychologicky nevierohodné - vraha pozná čitateľ od začiatku, pátranie po ňom nehrá prvé husle, autorka sa sústredí na opis toho, ako táto tragédia pôsobí na vraha, jeho rodinu, na tých, ktorých sa priamo i nepriamo dotýka, aké to má pre nich následky, aký postoj zaujímajú, či berú na seba časť viny s tým, že bez ich prispenia by sa to nestalo, alebo ju alibisticky odmietajú, či myslia na druhých alebo predovšetkým na seba... Ale aj to je len časť knihy, k vražde dôjde, až keď autorka čitateľovi dôkladne predstaví vnútorný svet postáv, aby ich dôverne spoznal a mohol si vychutnať ich postupný a uveriteľný vývoj. A to všetko je popísané pútavou a vtipnou formou. Keby ma mali deložovať na pustý ostrov, zaručene by som si nezabudla pribaliť Falošných hráčov.

9 02.12.2022

Za moc to teda nestálo, celá poviedka sa mi zdala akási skratkovitá, bez bližšieho vysvetlenia, ako rýchlik, ktorý len preletí cez každú stanicu. Ukázalo sa, že nemám halucinácie, keď som na stránke pitaval.cz zistila, že je to skrátená verzia Wallacovho románu. Cs, to bol zas raz majstrštyk! Inak, ide o knihu Red Aces, keby to dakoho zaujímalo.

1 27.11.2022

Zábavné, možno slabo vypointované, ale nápadité. Potešil ma citát z Alice a ten vtip o mačke, ktorá nosila len purpurové pyžamo, by som si tiež rada vypočula.

Očividne žijeme v hrozne skazenej dobe, pretože toto kedysi také škandalózne dielo na mňa akosi nezapôsobilo. Krásne síce ukazuje nedostatky za feudalizmu, ale dosť nezáživnou formou. Možno to bol vtedy normálny spôsob komunikácie, ale dnes je únavný, kým som sa prehrýzla cez všetky tie vyumelkované rozvláčne listy, aj tie, ktoré boli myslené úprimne, musela som knihu opakovane odkladať. Navyše Cecília bola naivná nána a pani de Tourvel taká třtina větrem se klátící, že som ju nedokázala ľutovať. Mohla byť citlivá a cnostná, ale jej sebekázeň mala výdrž slameného domčeka prasiatok a s ňou šla k zemi aj cnosť. A nedôslednosti mala za troch, pre ňu veru platí, že každá obeť si hľadá svojho vraha. Čo sa týka markízy a vikomta, prečítala som si v niektorých komentároch, že ich človek musí buď milovať alebo nenávidieť, a nesúhlasím s tým. Mne boli ukradnutí. Obaja boli manipulatívni, sebeckí a napriek tomu, že prekypovali radosťou, zlosťou či pomstychtivosťou, prázdni. Ak nemali komu ubližovať, nudili sa. Úžasná životná náplň. Obdivovať nebolo čo a za nenávisť mi nestáli. Celé to rámuje spoločnosť, ktorá markízu zatracuje a Prévana oslavuje, hoci sú obaja rovnako skazení. Nuž ale, ako platilo po stáročia a nezriedka i dnes, čo je dovolené mužovi, nie je dovolené žene.

Je neuveriteľné, že človek, ktorý tak miloval Tibet a Tibeťanov a stal sa blízkym priateľom dalajlámu, bol nacista.
Ktohovie, prečo do NSDAP vstúpil. V tejto knihe písal, že keď bolo po vojne, dostali sa mu do rúk obrázkové časopisy. Vraj keď videl nemeckých vojnových zajatcov na nútených prácach, bolo mu smutno. Aj predtým spomínal, že jeho vlasť prežívala ťažké chvíle. Ani ň o ťažkých chvíľach, ktoré prežívali iné krajiny, ani slabika o tom, čo spáchali nacisti. A je nepravdepodobné, že by sa k nemu nedostali i správy o ich zverstvách. Pritom o Tibete, obyčajných chudobných ľuďoch, o ich slobode, o ich práve rozhodovať sami o sebe sa rozpisoval veľmi vrúcne. Zo zmienok, ako Číňania zaobchádzajú s Tibeťanmi, je cítiť hlboký smútok. Mám z tejto knihy pocit, že si Heinrich Harrer ctil cudziu slobodu a právo na sebaurčenie. To mi ale nejde dohromady s jeho predchádzajúcim postojom. Keď vstúpil do NSDAP, mal asi dvadsať. Neskôr sa dostal do Tibetu po mnohých útrapách, dobré dva roky sa motal aj s kamarátom naokolo po zasnežených pláňach s minimom jedla, nedostatočnou obuvou a oblečením, kým sa im podarilo dostať do Lhasy. Častokrát im ľudia, ktorí sami skoro nič nemali, poskytli pomoc, správali sa k nim veľmi priateľsky, podelili sa o jedlo a odmietali za to peniaze. Možno to ním pohlo.

4 30.10.2022

Sčasti pocta, sčasti paródia. Autor vzdáva úctu Arthurovi Conanovi Doylovi svojou vlastnou verziou Sherlocka Holmesa - polyhistora a zároveň si uťahuje z rôznych detektívkových klišé, ktoré občas ženie ad absurdum, no bez posmechu, zato s blahosklonnou sympatiou ctiteľa detektívok k slabinám obľúbeného žánru. Pri čítaní prvej poviedky som si uvedomila, že ju už poznám z občasníku Čtyřlístek, takže som sa vlastne stretla so starou známou. A bolo to príjemné stretnutie, zvlášť preto, že Sherlock Holmes nestratil nič zo svojej schopnosti ohromovať okolie neuveriteľným postrehom a bleskovými geniálnymi dedukciami, a k tomu ešte zvláda poúčať čitateľa o niektorých vedných oboroch. Proste slávny detektív, ako ho poznáme a milujeme, akurát po česku.

1 29.10.2022

Bolo to mierne patetické, na čom mal svoj podiel aj deväťdesiat rokov starý preklad, ale inak to bola starosvetská detektívka se vším všudy, so zamotanou záhadou, dokonca dvojitou, s minimom násilia, s tápajúcou políciou a geniálnym detektívom-amatérom, ktorý sa – ako sa sluší a patrí – vyjadroval v pre okolie nezrozumiteľných hádankách. Len ma udivuje, že autor, Francúz, svojho geniálneho detektíva, tiež Francúza, poslal vytrieť zrak škótskej a nie anglickej polícii. Ale je možné, že nemal nič za lubom a ja som zbytočne podozrievavá. Zrejme čítam moc detektívok...

05.10.2022

Musím povedať, že ma to dosť sklamalo, čakala som paródiu, prípadne pastiš, a dostala som dobrodružný príbeh, ktorý nebol ani holmesovský ani detektívny. Nechápem, prečo sa autori odvolávajú na svetoznámeho detektíva, keď to s ním nemá nič spoločné, akýkoľvek súkromný detektív by poslúžil rovnako, nehovoriac o tom, že sa objavil len na začiatku, potom hodil flintu do žita a už si neškrtol. Nielenže je to pre originálnu predlohu veľmi netypické správanie, ale tým skončila aj detektívna časť knihy. Nemám nič proti dobrodružným príbehom, ale prekáža mi, ak klamú telom. Keby som vedela, že názov je len vnadidlo, nepustila by som sa to čítať.

Poláček sa nádherne pohral s výmenou „tradičných“ rolí, namiesto ľahkomyseľného syna a prísneho otca tu máme zhýralého tatíčka a neoblomného syna, ktorý sa pevnou rukou pokúša priviesť svojho otca na cestu cnosti, pričom si užije nemálo protivenstiev. S rodičmi je holt radosť i starosť, to jináč nejde...

1 23.02.2022

Kniha je neveľká rozsahom a žiaľ aj informáciami. Ide o portrét Geralda Durrella, ako ho vidia iní, vrátane autora. Nie je nezaujímavý, ale faktami z Durrellovho života autor príliš nehýril, a čo sa týka opisu Durrellovej osobnosti, ten síce dostal dosť priestoru, ale nečíta sa práve hladko, akoby šlo skôr o výňatky vytrhnuté z kontextu pozlepované dohromady. Autor v prológu píše, že zážitky a rozhovory z niekoľkých mesiacov vtesnal do siedmich dní a obávam sa, že nemotorne. Navyše na to, že je autor Durrellov priateľ, sa mi zdala táto kniha neosobná, necítila som z nej lásku, ktorú tam autor údajne vložil. Sám Hughes priznáva, že jeho dielu chýba zaujatie, pretože keď ho písal, sústredil sa na niečo iného. Nečudujem sa, že Gerald Durrell tento portrét okomentoval slovami: „Vieš napísať aj lepšie veci, milý chlapče.“

1 19.02.2022

Príjemná historická detektívka s hlavným hrdinom, ktorý mi trochu pripomínal sudcu Ti. Obaja si ctili pravdu a obom autori prisúdili nechuť k nutnosti byť svedkami vykonania trestu smrti. Žiaľ, vyzerá to tak, že Paul Doherty si históriu prispôsobil, ako sa mu hodilo, ani sa to neobťažoval v doslove uviesť na správnu mieru, ale šľak to traf, aj tak si prečítam ďalšie diely.
Len škoda, že preklad nie je práve vydarený, mnohé vety sú čudne sformulované, prekladateľ sa zrejme pridŕžal stavby anglických viet.

Bolo to sladkobôľne, až sa mi čítať odnechcelo. A vidím, že som Barču prechválila, keď som tvrdila, že pozná prostredie, o ktorom píše. Lenže to bolo predtým, než prišla na pretras menažéria. Skúsila Cartlandová niekedy pohladkať tigra? Som si istá, že by jej to neodporúčalo desať z desiatich chovateľov. Ale hlavná hrdinka je našťastie nielen prekrásna, vzdelaná a bystrá, ale aj fenomenálna krotiteľka. Ešte keby tak navštívila logopéda, ktorý by ju odnaučil koktať.