Zjavenie na európskom knižnom trhu, aké môže dať dohromady len erudovaný profesor viacerých odborov, ktorý miluje literatúru a zmyslel si, že po všetkých tých odborných textoch skúsi aj beletriu... - lebo na niečo tak zasvätené a pevne zasadené do doby, v ktorej sa odohráva, len tak nenaštudujete. Reálie neoddeliteľne prerastajúce do deja čitateľa doslova prenesú do tajomného stredovekého opátstva a kniha sa tvári, že je jej jedno, či sa v nich čitateľ orientuje alebo nie - a to je to, čo práve na takejto "náročnejšej" literatúre milujem. Nie preto, že som tak ako Eco strašný intelektuál - tá kniha ma bavila ako teenagera, lebo mi nedala všetko lacne na tanieri, ale fascinovala svojou tajomnosťou, nielen deja, ale aj prostredia a uvažovania postáv, dovolila mi len postupne objavovať svoj svet a odkrývať jeho zákonitosti, o ktorých som mal navyše dôvod predpokladať, že sú historicky vierohodné a teda sa to čítanie dalo celkom seriózne nazvať aj vzdelávaním. Odkrývanie toho sveta vo všetkých súvislostiach a porozumenie mysleniu inej doby je napokon v MENE RUŽE rovnako fascinujúce ako samotný napínavý dej... - a na rozdiel od neho dáva zmysel aj opakovaným čítaniam. Aj v dnešnom boome historickej beletrie je to stále unikát.
Teda ja už som v živote prečítal kdečo, stovky a stovky, kvantá kníh, ale nikdy som ešte nečítal niečo ako je Meyrinkov GOLEM! Keď som tohoto autora nedávno "objavil" prostredníctvom poviedok, teda uznal ich za hodné môjho času, úplne ma šokoval. nečakal som, že by mohli byť tak odlišné od mojej predstavy, totálne zvrhlé či deprimujúce, nekonečne magické a plné bizarných, dokonale estétsky opísaných, nápadov.
Jeho najznámejšie dielo prišlo logicky hneď nato. GOLEM, to je román-hádanka, kryptická kniha, ktorá budí dojem zašifrovaného odkazu, akéhosi ekvivalentu alchymistického vzorca, ktorý vyzerá chvíľu zmysluplne, potom bláznivo, napokon úplne nezmyselne, striedavo desí, dojíma, irituje, znechucuje, ale stále pritom udržiava zvedavosť a vzbudzuje otázky, čo sa vlastne za tým zmätočným, nádherne napísaným textom skutočne skrýva... A čím viac pritom pôsobí ako od geniálneho šialenca, zamotávajúceho sa do vlastného rozprávania, tým viac dráždi vnímavého čitateľa, ktorý cíti, že mu niečo uniká...
Je v tom židovská mystika, okultná atmosféra, pitoreskné, nenávratne stratené, prostredie starej Prahy, je tam záhadná daždivá nálada chvíľami zmyselná či kriminálna, vzápätí zas surreálne expresionistická, prostredie úbohé, šedivé a vlhké, odporné, ale neodolateľne lákavé, choré, podivínske pocity... a to celé ešte zahalené oparom šialenstva ako od Lovecrafta. Tento koktejl, ktorý ma úplne odrovnal, popisuje totálne nevierohodný rozprávač úžasným literárnym jazykom, v ktorom sú mestské legendy a mýty živé a predstaviteľné, prítomné a hmatateľné. A nad tým všetkým je to pohľad zvnútra na záver jednej éry, jej rozkladu a konca jedného sveta, ktorého nenapodobiteľný genius loci leží pochovaný pod drahými butikmi na Parížskej...
Ecovo MENO RUŽE bolo zjavenie pre masy, ale FOUCAULTOVO KYVADLO, to je šok, výzva a lahôdka aj pre najnáročnejších čitateľov, aj pre otrlých intelektuálov. Nikdy nezabudnem, s akou fascináciou som to ako puberťák čítal, ponárajúc sa do tajomstiev všehomíra, poprepletaných v magických a bez celoživotného štúdia nepostihnuteľných súvislostiach. Nič podobné, takúto knihu-šifru som dovtedy v rukách nedržal a v našej malomestskej knižnici sa tomu vzdialene blížil jedine LEMPRIÉROV SLOVNÍK. alebo RÁNO KÚZELNÍKOV. A v dobe 90. rokov, ktorá bola u nás skutočným rozkvetom záhadologickej literatúry (zdôrazňujem záhadologickej, nie brakového ezoterického blábolenia) a kedy som sám bádal a bol otvorený všetkými smermi, som mal pocit, že sa mi to všetko pomaličky skladá dohromady a začína dávať zmysel. Ale FOUCAULTOVO KYVADLO ma usvedčilo z omylu - mal som byť ledva na začiatku cesty, ktorá sa nikdy nedá celá prejsť. Ale to mi nebránilo naplno si tú jazdu užívať...
Toto dielo sa pre mňa na celé dlhé roky stalo synonymom vrcholne intelektuálneho záhadného románu a za celú tú dobu som stretol iba asi dvoch ľudí, ktorí ho poznali, čítali a aj dočítali.
Vo svojom subžánri zrejme nedostižná master class záležitosť, nedostupná bežnému čitateľovi, skoro niečo ako zašifrovaný grál zasvätencov. Top level všeobjímajúca konšpirácia pre znalcov vied, odvážnych odborníkov a literárnych fajnšmekrov, nič pre väčšinu dnešných primitívnych konšpirátorov, čo vidia knihu iba ako dekoráciu v kaviarni a zvládnu prečítať ledva status na internete...
Každopádne drvivá väčšina dnešných populárnych autorov, ktorí pracujú s historickými záhadami a konšpiráciami, vrátane Dana Browna a spol., je len úbohá napodobenina.
Rozvinutie Houellebecqovho debutu, ROZŠÍRENIA BOJOVÉHO POĽA, ktorým sa už na samom začiatku prejavil ako skoro až diagnostický sociológ vývoja či úpadku západnej spoločnosti v 2. polovici 20. storočia. S až brutálnou otvorenosťou nemilosrdne odhaľuje jej symptómy a pravdy o teraz už aj našej realite, hlavne teda vo svete mužov v strednom veku a pritom s odtažitosťou vedca, ktorý skúma akýsi zaujímavý druh hmyzu zvaného ľudstvo, vedca, ktorý je aj jedným z jeho hrdinov. V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH pritom ešte svoj pohľad, názor či komentár rozdeľuje medzi dvoch nevlastných bratov, z ktorých jeden je intelektuálne odtažitý, druhý depresívne angažovaný, pre jedného je sex všetkým a pre druhého ničím, ale pritom obaja sú osamelí a nejakým spôsobom túžiaci po láske. A čitateľ len premýšľa - s ďalšími a ďalšími autorovými knihami viac a viac - je toto Houellebecq ? Píše o sebe ? To je jedna zo základných otázok, ktorými provokuje čitateľov už štvrť storočia.
Isté je, že tento autor píše veľmi moderným jazykom, v podstate ľudovo, ale pritom aj intelektuálsky – a vytvára tak provokatívnu a strašne príťažlivú zmes, do ktorej schválne primiešava ešte extrémy, pričom sex a násilie, tie problematické modly súčasného sveta a jeho kultúry, využíva ako atrakcie a preháňa ich tak brutálne, ako si väčšina ľudí nevie predstaviť ani vo sne.
Ku kontroverznosti svojho diela prispieva ďalej hyperbolizáciou negatívnych aspektov existencie dnešného človeka. Rozpad zmyslu či stratu čohokoľvek pozitívneho v existencií súčasného príslušníka západnej civilizácie nafukuje až apokalypticky. Toľko nešťastia, tragédie a depresie, koľko nadeľuje svojim hrdinom, je skoro až neznesiteľné poňať a môže to na citlivejšie povahy pôsobiť odpudivo, ale aj samoúčelne, lacno.
V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH ešte popri tom môžeme celkom jasne vysledovať aj čo si myslí o príčinách tohto stavu – jedná sa o následky sexuálnej revolúcie po polovici 20. storočia a rozpad tradičných hodnôt. Psychika oboch bratov, ktorí tu vystupujú, je brutálne poznačená voľnomyšlienkárskym prístupom svojich rodičov... A to celé má ešte zaobalené do utopického rámca, ktorým akoby nadväzuje na klasické diela, hlavne Aldousa Huxleyho, ktorý mu je vedeckým poňatím zo všetkých klasík tohto žánru najbližšie.
Dohromady je to rozhodne dosť na založenie moderného literárneho kultu, získanie oddaných obdivovateľov aj zarytých odporcov.
Šrámek mi hovorí z duše. Zastaralým jazykom, rozvláčnosťou, skoro neprípustnou v súčasnej dobe a citovosťou chvíľami až upotenou, je to čítanie pre romantické duše mimo tempa dnešných dní. Chvíľami to bolo príliš precítené už aj na mňa, a to už je čo povedať, a možno som aj ja predsalen vekom scyničtel, ale napriek tomu ma dokázala zasiahnuť jemnosť, krehkosť, senzitívnosť a snivosť jeho textu a hrdinov, ktorí s tou pravou mladou básnivou náturou túžia po romantike, tušiac, čo je v živote hodnotné, ešte predtým, než ich ten istý život otupí a zomelie a oni zrejme zistia, že hodnotné je niečo iné. To je na volaní strieborného vetra najpálčivejšie - keď ho človek cíti, preniká celou jeho bytosťou túžba... po živote - nevediac celkom ešte, čo všetko je jeho náplňou, ale mysliac si, že vie, ako inak by to mohlo byť, keď tak intenzívne cíti..? - a keď už je to za nami a cítime ten smútok, že k nám už neprehovára, strieborný vietor sa stratil v šedej všednote dní, smútime za mladosťou a jej zmätkami, prchavými pocitmi a nejasnými túžbami, ale o nevinnosť už sme prišli a tie stratené autentické chvíle už nikdy naplno neprecítime - a ani si nie sme istí, či by sme vlastne chceli... Zostať môže len tá túžba po naplnení, oslobodení, novom začiatku... po voňavých diaľkach za horizontom. Autor o tom hovorí s úprimnosťou a otvorenosťou, ktorá v jeho dobe veľmi silnej malomeštiackej morálky a poriadku mohla byť až poburujúca. Inak sú tam pasáže, ktoré sú nesmierne silné aj po sto rokoch, ale aj také, ktoré museli pôsobiť naivne hádam už aj vtedy... Hoci časť textu už dnes pôsobí ako historický dokument, sú tam stále burcujúce úseky a vyjavené pravdy snáď nestratia na aktuálnosti nikdy, kým človek bude človekom...
Verneov debut a základný kameň jeho literárneho úspechu. Prvá Julesova kniha vytvára dojem televízie, kde cestujúci v balóne sledujú tu v rýchlejšom, tu v pomalšom tempe výjavov akýsi africký kanál, nekončiacu živú panorámu v priamom prenose, defilé afrických atrakcií a kaleidoskop atraktívnych výjavov, ako v nejakom dobovom obrázkovom časopise, cez ktoré preráža nepokrytý rasizmus a ideológia európskej nadradenosti - civilizačnej nad ľuďmi a technologickej nad zvieratami, teda z dnešného pohľadu už neveľmi sympatické ideológie, aspoň v takto okatom podaní. Vedomie dobového ukotvenia je dnes už samozrejme pre pôžitok z čítania verneoviek nevyhnutné a ak nás tento autor fascinuje svojim technologickým predvídaním, nemal by nás odpudzovať morálkou 19. storočia.
Pre mňa je dôležitejšie, že s výnimkou fascinujúcej predstavy Čadského jazera v pôvodnej rozlohe skutočného vnútrozemského mora na hraniciach Sahary, z ktorého dnes zostáva niečo medzi 5-10 %, kniha ani geograficky nepôsobí až tak presvedčivo, skôr bulvárne.
Ľudia prelomu 50. a 60. rokov 19. storočia boli uchvátení tajomným a len pozvoľna preskúmavaným africkým vnútrozemím. Prameň Nílu bol bezpečne doložený len v roku 1858 Burtonovou a Spekovou výpravou, o ktorej sa obšírne informovalo aj v nových, široko distribuovaných, obrázkových časopisoch. K tomu vtedajšie nadšenie pre vzduchoplavbu a aviatiku a šťastie pri hľadaní správneho vydavateľa, ktorý rozpozná potenciál tohoto typu literatúry a máme tu začiatok fascinujúcej literárnej kariéry.
Nebavilo ma to veľmi už ani ako decko a ani v dospelosti sa na tom nič nezmenilo. Ako Verneova prvotina však má Päť týždňov v balóne nezastupiteľné miesto v dejinách literatúry a autor ňou nepochybne priniesol na svetlo sveta ten svoj okamžite oslavovaný "nový typ románu", ktorý z dovtedy neveľmi úspešného autora urobil nesmrteľnú legendu.
(SPOILER) S týmto mi King spravil veľkú radosť, aspoň zo začiatku - a sebe evidentne tiež. Aj keď, ako vo väčšine svojich novších diel, iba recykluje a variuje svoje staršie námety (nepublikované romány slávneho autora sa objavili už v LATER, spisovateľ ako postava v celom rade jeho kníh a motív Morrisa vo väzení až príliš pripomína Andyho Dufresna zo slávneho SHAWSHANK REDEMPTION, atď.), bavilo ma to strašne. Pretože je to o literatúre a tú má on rád nielen ako plodný spisovateľ, ale aj náruživý čitateľ. A tak sa vyžíva v pasážach popisujúcich fiktívnu americkú ságu o Jimmy Goldovi a s ním aj ja - Úryvky krútiace sa okolo piatich dielov tohoto "veľkého amerického románu", bez ktorých by sa hlavný priebeh deja naozaj zaobišiel, ma zaujímali najviac. Prezrádzali mnohé o Kingovej záľube a znalosti literatúry a až mi bolo ľúto, že sa nevenuje ešte viac osobe Johna Rothsteina - čo znie ako zloženina priezvisk Roth a Steinbeck, hoci ho podľa všetkého inšpiroval J. D. Salinger - nielen témou svojej slávnej knihy o mladíckej vzbure, ale aj spôsobom života a záhadnou literárnou kariérou. (Po závratnom, dodnes trvajúcom úspechu svojho jediného románu vydal JDS ešte pár noviel a poviedok a natrvalo sa odmlčal, strániac sa verejnosti aj ľudí všeobecne, takmer 50 ďaľších rokov nič nevydal (nenapísal?), ani neposkytoval rozhovory a dodnes sa vedú dohady o tom, čo celý ten čas robil - a či niečo predsa len nevytvoril aspoň do šuflíka).
Ďalšími naozaj výraznými plus FINDERS KEEPERS sú psychologické a sociálne pozadie "záporáka", naozaj ako prebratého zo "serióznej" lieratúry (ktorá pritom tvorí hlavný objekt Morrisovho záujmu) a patrí k prekvapivo najzaujímavejším realistickým postavám, ktoré King vo svojej kariére vytvoril a samozrejme umné striedanie časových rovín, v ktorom patrí medzi absolútnych majstrov a docieľuje nimi nevídanej emocionality a napätia.
Na MR. MERCEDESA nadväzuje autor preskakovaním medzi dvoma, neskôr až troma líniami rozprávania, ktoré neodvratne smerujú k vzájomnému pretnutiu. To je za mňa dosť veľké mínus, pretože je už od samotného začiatku úplne jasné, že k tomu skôr či neskôr musí prísť a keďže vieme (ja osobne som sa do tejto knihy pustil vyložene preto), že sme v trilógií Billa Hodgesa, prekvapuje vlastne iba skutočnosť, ako dlho trvá, kým sa tu Bill a jeho parťáci objavia, vlastne iba ako vedľajšie postavy. A pre mňa skoro až nevítane - popravde, vôbec som na nich nebol zvedavý a odkedy sa zjavujú v príbehu, už aj tak rozťahovaný dej sa ešte viac rozrieďuje a kniha sa napriek dobrej prepletenosti línií rúti do finále stále dýchavičnejšie. A keď tam napokon doputuje, nevzbudí už žiadny veľký rozruch a najvzrušujúcejšia pre mňa zostáva skutočnosť, že som sa už nedozvedel nič viac o goldovskej pentalógií a malý Pete zostal jediným človekom, ktorý posledné dva prekliate diely čítal. Ale ako poznám Stephena Kinga a jeho literárne hry a svety, vlastne by ma ani neprekvapilo, keby sa mená John Rothstein, Pete Saubers alebo Jimmy Gold ešte nečakane objavili v nejakom príbehu...
Psychologická drobnokresba, to je to, čo robí ďalšiu z nekonečného a vlastne už aj neprehľadného radu Kingových kníh lákavou. Nie som čitateľ krimithrillerov, všetkých tých dlhých, temných a extrémne populárnych sérií s geniálnymi vyšetrovateľmi a úchylnými páchateľmi sadistických zločinov, aby som s nimi dokázal porovnať PÁNA MERCEDESA a Billa Hodgesa s jeho nepravdepodobnými spojencami. Tak alebo onak však táto kniha nesie nezameniteľný Kingov rukopis detailnej kresby postáv v ich prostredí a každodennosti narúšanej výnimočnými, tentokrát nie nadprirodzenými, ale násilnými udalosťami a majstrovsky vedený napínavý dej. To presvedčivé zasadenie do aktuálnej reality bežného Američana, ktoré jeho príbehy (okrem iného) robí takými presvedčivými a príťažlivými je chvíľami až otravné, ale prevažne stále fascinujúce. Keby som to čítal, asi by ma to už aj trochu štvalo, na počúvanie je to však paráda.
(SPOILER) Jeden z najslávnejších námetov svetovej literatúry, vrátane žánru sci-fi, je zabalený do temného romantizmu tak masívneho, že až stráca čitateľskú príťažlivosť - celkom určite pre niekoho, kto ho skôr spoznal z filmových spracovaní. Pozerať sa na pôvodné dielo nezávisle, bez filtrov 20. storočia je takmer nemožné - a čo je nemožné určite, je vnímať toto výnimočné, myšlienkovo fascinujúce, dielo vtedajšími očami, bez tých 200-ročných nánosov, čo sa na ňom nahromadili. FRANKENSTEIN aj v rámci literatúry romantizmu dielo výrazne vyčnievajúce a vyslovene solitérne. stojí medzi aj mimo staršieho sentimentalizmu aj rodiaceho sa realizmu, ako román sa nevenuje minulosti a ako prozaické dielo je odlišné od poetickej formy typickej pre všetkých vedúcich romantikov na ostrovoch, vrátane autorkinho manžela Percyho (ktorý Mary s dielom pomáhal) a ich súputníka Byrona.
FRANKENSTEIN je naozaj ťažko zaraditeľný a aj preto nesmrteľný, skrz-naskrz romantický a pritom romantizmus podrývajúci. Vzhľadom k dobe vzniku neprekvapí, že emócie sú to o čo tu kráča v prvom rade, v tesnom závese s ideami. Je to aj kniha o túžbe po poznaní a jej kritika a takisto román o samote. Pre moderného čitateľa stojí na počiatku tradície vedecko-fantastickej literatúry o prekliatí a temnej stránke vedy - a ako taká nutne sklamáva. Tie najzaujímavejšie, najvzrušujúcejšie časti príbehu sú len vo forme zárodkov, nerozpísané a nerozvinuté. Spolu s často až príliš haprujúcou logikou vtedy nepomáha, že výstavba príbehu je skvelá a pocity silné...
Pred nejakými súčasnými výčitkami je nutné chápať dobu a podmienky vzniku, osobnosť autorky (až po doplnení reálií človek pochopí, prečo sa knihou od začiatku do konca nesie taký strach zo straty blízkych...) a byť skôr prekvapený dielom - zjavením, ktoré vytvorila...
Samozrejme, chce sa skritizovať, keď netvor, ktorý budí pozornosť a hrôzu všade, kde sa ukáže, dokáže prenasledovať Viktora hore-dolu po celej Európe. Alebo keď si chce čitateľ predstaviť, na čom ten ide pracovať na opustený orknejský ostrov, kde žije 5 ľudí, z čoho tam buduje družku pre svojho prenasledovateľa - to si priniesol mäso so sebou a zošíva ho ihlou a niťou ? Dokáže naštvať, keď ste dojatí tým, ako sa bezmenný netvor učí byť človekom a do toho príde tá krkolomná historka o rodine jeho učiteľov... - alebo keď nájde tašku s knihami a vo voľnom čase medzi sledovaním ľudí si číta Miltona, Plutarcha a Goetheho (to je naozaj ďaleko od predstavy nešťastného primitíva, na ktorého sme zvyknutí zo staršej popkultúry) - plus ako sa na romantizmus patrí, toľko príbehov o nešťastnej láske, koľko je len možné do toho útleho dielka napchať... Ten nevýslovne tragický príbeh je potom ťažké brať vážne...
... ale to všetko je treba prijať, keď človek číta niečo tak staré - alebo si pozrieť o sto rokov mladší prvý film, ktorý mýtus krásne a logicky dopĺňa. Čo z knihy pretrváva dodnes - a nezostarlo ani trochu - je dráždivá ambivalencia... - základný konflikt románu medzi jeho dvoma protagonistami (ostatní sú len stážisti) je podaný a rozohraný tak, že nedokáže čitateľa ponechať v pokoji. Vyrovnáva tým aj moralizátorský rozmer aj ťažkopádnosť štýlu, hoci krásny, honosný jazyk veľkých duchov hlavne na začiatku románu patrí skôr k plusom.
Je úchvatné, ako čitateľovi mení perspektívu a striedavo prikláňa sympatie raz k jednému, raz k druhému a nikdy tento rozpor nerozhodne. Vývoj obidvoch postáv, Frankensteina aj jeho výtvoru, je fascinujúci, a keďže autorka ho bohužiaľ veľmi nevyužíva, len popisuje, zostáva na čitateľovi, aby si ten pocitový a hodnotový chaos doplnil a spracoval. Na stránkach knihy zatiaľ prebieha lamentovanie, lamentujú obaja vždy keď majú možnosť rozprávať, čo je u Viktora takmer neprestajne a u toho druhého v tej chvíli, ako dostane v rozprávaní hlas. Ostatný čas Frankenstein lavíruje medzi troskou a rozzúreným pomstiteľom, ktorý toho ale veľa nepredvedie a fatalisticky sa necháva vliecť udalosťami a psychicky ničiť svojim výtvorom, ktorý sa zasa stáva z nešťastnej figúry démonom, hrajúcim hru mačky s myšou a ešte sa pritom posmieva - no keď dokoná svoje dielo skazy, kajá sa a chce sám seba zničiť na hranici na severnom póle.
Vymyslené je to neskutočne fantasticky, vyrozprávané dosť nešikovne a ani rozprávanie v rozprávaní v rozprávaní tomu veľmi neprospieva. Podobne ako iná večná klasika DRACULA to ale obsahuje toľko voľného priestoru k doplneniu pri úchvatnej základnej kostre príbehu, že vôbec neprekvapuje, že sa z toho stala dodnes prepieraná, dopĺňaná a modernizovaná klasika. A na rozdiel od krvilačného grófa aj nesporne originálna. Geniálne dielo, ktoré nedá pokoj a hoci čítať ani počúvať ho už znovu asi nebudem, fascinovať, dráždiť a inšpirovať k úvahám ma len tak neprestane...
DRACULA nesporne JE geniálny hororový román, jeden zo základných pilierov žánru a silný zdroj pre celú modernú popkultúru hrôzy. Prináša množstvo originálnych nápadov, ktoré dnešnému čitateľovi už možno ani veľmi ako nápady neprídu. Na začiatku aj pôsobí veľmi moderne, hoci je ťažké predstaviť si, že si toto všetko hrdinovia naozaj takto podrobne zapisujú a zaznamenávajú. Úvodná časť románu je naozaj fantastická, začína zostra a veľmi desivo, vzbudzuje zvedavosť, hrôzu, odpor, celú škálu emócií... - ale nanešťastie v tom nevytrvá. Celý ďalší priebeh, bohužiaľ potom až do konca, pôsobí značne rozťahane, a hoci sa v deji ukrýva nesmierne množstvo hrôzy a smútku, je to podané rozvláčne a strašne užvaneno, ale pritom aj dosť vágne. Stoker príliš tiahne k britskému spoločenskému románu, idealizovanej romantike a rozťahanému líčeniu vzťahov, sčasti aj detektívnemu žánru v neveľmi napínavom pátraní po debnách s grófovou hlinou. Mnoho sľubných motívov je pritom nevyužitých, napríklad exotika ďalekej východnej Európy, v ktorej kniha začína aj končí, grófov pôvod a minulosť, iba povrchne zmienené, prostredie psychiatrickej liečebne, do ktorej má Dracula skrze Renfielda voľný vstup a v ktorej strávime dosť veľa času, alebo jeho nadprirodzené schopnosti a ovládanie zvierat... Chápem, že autor rozvíja vzťahy medzi postavami hlavne preto, aby mohol nechať všetku tu lásku a šťastie zruinovať krvilačným grófom a vybudiť čitateľovu emocionalitu, ale koncom 19. storočia už boli na svete aj onakvejšie - a dodnes plne funkčné - literárne horory a zvlášť Británia mala v tomto žánri viac než len bohatú tradíciu. Stokerov štýl, ako sa aj často spomína, pripomína skôr začiatok než koniec storočia (čo je evidentné pri porovnaní s FRANKENSTEINOM z roku 1818 alebo väčšinou známych literárnych diel z 90. rokov 19. storočia) a zaujímavé naratívne riešenie vo forme "dokumentového" románu zamýšľanej vierohodnosti skôr škodí, než prospieva. Navyše postavy väčšinou iba komentujú, čo práve robia a nedozvieme sa preto nič moc ani o nich samotných, podobne ako striedanie rozprávača (mimo začiatočných fáz, kedy sú oddelení alebo sa ešte nepoznajú) neprináša inú perspektívu, ale iba zabezpečuje časovú kontinuitu. Ostatne, už dobová kritika sa vyjadrila, že dielo pôsobí "klopotne a rozpačito", takže sa nemusím hanbiť, keď som takýto dojem získal o storočie neskôr... Každopádne DRACULA zostáva iniciačným dielom pre hotovú explóziu popularity vampyrizmu v 20. aj 21. storočí a všetky idey, motívy a postavy, ktoré v ňom Stoker priniesol, sú tak nesmierne nosné a atraktívne, že už 130 rokov nielenže vzrušujú predstavivosť celých generácií čitateľov, ale dokážu aj inšpirovať ďalších a ďalších nadaných umelcov v rozširovaní a využívaní ním neraz len zľahka nadhodenej mytológie. A to sa rozhodne hocikomu nepodarí! P.S. Gróf Dracula je napríklad vôbec najvyužívanejšou literárnou postavou v dejinách svetovej kinematografie. P.S.2 Našinca samozrejme pobavia aj zmienky o Slovákoch ako Draculových pomocníkoch na začiatku aj konci románu.
Najlepšia, najzábavnejšia, najvýpovednejšia a najnadčasovejšia slovenská kniha 90. rokov, jediný naozajstný slovenský bestseller prvej porevolučnej dekády. Aj po opakovanom čítaní a aj s časovým odstupom stále pecka!
(SPOILER) Nezvykle akčná a aj rozporuplná verneovka, ktorá má so skutočnou vedou pramálo spoločné, ale čo sa týka zábavnosti, tak je hodne vysoko a spolu s Verneovou cestou na Mesiac a do hlbín oceánov patrí k základnému kánonu sci-fi. Dnešného / dospelého čitateľa zaujme aj podivuhodný charakter trojice postáv, hlavne váženého profesora geológie, akože sympatického podivínskeho vedca, pritom ale autoritárskeho sebca, ktorý sa vzápätí pretransformuje do nezdolného akčného hrdinu, ktorý sa hravo vyrovná tomu islandskému frajerovi a so všetkým šťastím dokonca surfuje na láve v podzemných tuneloch! Nikdy mi nešli do hlavy ani všetky tie veci, čo so sebou vlečú - že majú jedlo a nástroje na dva mesiace... (Nutno povedať, že Verne, zaskočený náhlou popularitou a neveľmi výhodnou zmluvou musel písať hodne rýchlo, ale neznamená to, že by za iných okolností boli tie knihy menej zbrklé.)
Vtipné je aj to, že napriek názvu a obvyklým pravidlám verneoviek, sa výprava do stredu Zeme napokon nedostane a nerozrieši teda ani otázku, čo tam je (hoci na rozdiel od iných svojich diel si tu Verne mohol celkom slušne pustiť fantáziu na špacír), ale dokáže pri návrate na povrch zničiť podzemné more siahajúce od Islandu popod celú Európu! - čo je teda vážne až s podivom, že nespôsobilo nejakú gigantickú kataklizmu...
Popritom je to aj jedna z najtajomnejších verneoviek - strašne veľa toho naznačuje, ale máločo rozvinula. Úžasný je ten moment v podzemnom lese, kde akýsi obor pasie mastodonty - alebo máme len halucinácie z dlhého pobytu v podzemí a nedostatku kyslíka ? Skoro som až prekvapený, že na ňu Verne nikdy nenadviazal, ako na iné svoje knihy, lebo priestor na to rozhodne bol!
Fascinujúco úprimný, alebo úprimne pôsobiaci, autobiografický text vtedy už slávneho Londona. ktorý prekvapuje otvoreným popisom jeho vzťahu nielen k alkoholu, ale aj peniazom, práci, dobrodružstvu, knihám, okrem toho demaskuje "americký sen" a popri tom všetkom ešte dokáže vytvárať o svojom autorovi nový mýtus, či dopĺňať ten starý...
Jack London vo svojej tvorbe takmer vždy čerpal zo svojho života, a do všetkého šiel naplno, či už sa jednalo o pitie, prácu, študium alebo písanie, do všetkého sa rútil s vášňou a potiahol to do extrému. A neprekvapivo aj svoje literárne vyrovnávanie sa s alkoholom.
MAJSTER ALKOHOL ale nie je napokon ani tak kniha o alkohole, ale o Jackovi Londonovi, jeho živote a vzťahu s problematickým etanolom v rozličných nápojoch, o jeho meniacich sa názoroch naň a vyrovnávaní sa s jeho existenciou a všadeprítomnosťou. A rovnako výpovedne hovorí aj o svojej dobe a o Amerike zdola, zo spodných priečok jej úspešného kapitalizmu, kde sa bojuje o život rovnako surovo a urputne ako na rozbúrenom oceáne či večne zamrznutých pláňach ďalekého Severu.
Chápem, že sa niekomu môže zdať alibistické jeho nekonečné zdôrazňovanie toho, ako na alkohol nemal chuť a pil z iných dôvodov, ale mne to vadí skôr štylisticky ako v rovine výpovede. Možno by ma to dráždilo viac, keby som to nemal s alkoholom podobne, či už naozaj alebo vo vnímaní. Nemyslím si, že musel aj ako celoživotný pijan úmyselne zavádzať, proste to takto vnímal, neschopný posúdiť, kde sa končí pitie ako spoločenská či frajerská záležitosť a začína pitie ako závislosť, alkoholizmus (ako to ostatne nevie posúdiť ani väčšina ľudí - veď hlavne v strednej Európe o tom vieme svoje - a koniec-koncov to striktne nedokáže definovať ani samotná lekárska veda). Preto považujem túto spoveď skôr za odzbrojujúco otvorenú než pokryteckú, za viac či menej úspešný pokus o vyrovnanie sa s týmto problémom - ale predovšetkým za skvelú literatúru.
Áno, je pravda, že táto v podstate konceptuálna kniha nie je napokon až tak veľmi koncepčná, lebo stručný popis niektorých svojich životných etáp niekedy len dosť nasilu prepája s témou požívania alkoholu - opisuje ich v podstate tak, že niekedy popri živote a práci pije a inokedy zasa nie. Popri tom však hlavne dopĺňa obraz viacerých úsekov Londonovho života, ktoré popísal v mnohých svojich starších dielach a ktoré spracováva zasa raz inak, prepája ich s novou témou, obohacuje ich o ďalší rozmer. A jeho rozsiahle dielo je ako celok jeden z najfascinujúcejších životných osudov, ktoré kedy boli v dejinách literatúry autobiograficky zachytené, ešte k tomu s neodškriepiteľnou literárnou hodnotou.
V neposlednom rade zaujme v knihe aj Jackovo utopistické upínanie sa k prohibícií ako riešeniu, žiarivej budúcnosti ľudstva či Ameriky bez alkoholu... - a súčasne provokuje faktom, že tento človek, oslavujúci život - ktorý sa tu vyjadruje, ako veľmi je vďačný, že ho alkohol nezabil, za nádherné štvrťstoročie života, ktoré vďaka tomu získal - bol o tri roky po napísaní a vydaní MAJSTRA ALKOHOLA, vo veku iba 40 rokov, po smrti a to okrem naozaj ťažkého života a vyčerpávajúcej driny aj následkom zdravotných komplikácií spôsobených rokmi ťažkého pijanstva... - a nemohol už preto uvidieť, k čomu onedlho nato zavedená prohibícia skutočne viedla..
Pri hodnotení netreba zabúdať ani na to, že dielo vzniklo ešte pred prvou svetovou vojnou a hoci nebolo zďaleka prvou knihou venujúcou sa omamným látkam a závislostiam, predsa bol Jack London aj na tomto poli ak nie vyslovene priekopníkom, tak rozhodne aspoň trochu inovátorom.
SEROTONÍNOM stvoril Houellebecq tú knihu, akú si všetci, kto ho naozaj nečítajú, mysleli, že píše vždy - teda trefnú rekapituláciu života depresívneho alebo aktuálne depresívneho človeka, so sexom a trefnými narážkami na stav spoločnosti, tentokrát predovšetkým z prostredia poľnohospodárstva a nie psychiatrie a farmakológie, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Je to esenciálny Houellebecq, ale akosi bez pridanej hodnoty. Nie je tam nič viac, čo by ho odlíšilo od štandardného základu iných jeho diel - teda sakramentsky dobre napísanej depky s tým najčernejším humorom a s odzbrojujúcou úprimnosťou zachytený západný konzumný nihilizmus a kríza - doby a stredného veku. Čo ale prekvapuje, je fakt, že popri tradičnej depresívnosti a napriek množstvu nepríjemných právd a dobrých postrehov, ktoré tu jasne a priamočiaro formuluje a chrlí, či už o starnutí, láske alebo slabostiach, je v podstate nečakane pozitívny. Jeho hrdinovi síce už na ničom poriadne nezáleží, ale vyznieva aj so svojim laxným prístupom k životu či smrti omnoho lepšie v porovnaní so svojimi rovesníkmi, ktorí sú úplne v prdeli.. Takisto tu nie je taký cynický, ako by sme očakávali a hrdinovo lúčenie sa s libidom je prekvapivo citové. Áno, Michel Houellebecq tu naozaj píše o láske a vyjadruje aj silné sociálne cítenie, keď cestu svojej postavy veľmi výrazne stáča k rozsiahlym komentárom o bezvýchodnosti situácie francúzskych farmárov. Takže ono tam vlastne je opäť niečo nové a inak, ale ako celok to na mňa nepôsobí veľmi prepracovane ani extrémne zaujímavo. Ak by to bola prvá jeho kniha, ktorú čítam, bolo by to super, takto ale na mňa pôsobia všetky tie jeho štandardné deprimované propriety už trochu ohrane.
Vrchol Houellebecqovho literárneho manierizmu. Nie že by sa mi táto jeho kniha páčila o toľko viac ako ostatné, ale typické znaky svojej tvorby tu dovádza do extrémov natoľko nečakaných, že to nedokážem neoceniť a vyslovene ma bavili. Kontroverzné aspekty jeho písania a okatá škandalóznosť sa tu opäť prelínajú s hlbokou erudíciou, krutou iróniou a sebareflexivitou, ako aj nepopierateľne kvalitným, chytľavým spisovateľským remeslom. Navyše sa MAPA A ÚZEMIE odohráva v umeleckom prostredí, súčasného výtvarného umenia a literatúry, takže pôsobí ešte presvedčivejšie, akoby realistickejšie - a to až do chvíle, v ktorej autor pridáva do deja sám seba, ako tretiu osobu a zvrtne príbeh do takého vývoja, že sa čitateľ do konca knihy nespamätá. Naloží tu sám so sebou tak šokantne, že aj na postmodernú literatúru snažiacu sa o efekt je to absolútny unikát. Napriek - a možno práve kvôli - svojej pesimistickej, až morbídnej posadnutosti starnutím, smrťou, zánikom, rozkladom atď. je to fascinujúci autor, ktorého depresia (pretože si neviem predstaviť, že by ňou netrpel), mu dáva hlboký vhľad do bežných vecí a dejov až vo filozofickom zmysle (Nietzscheho či existencializmu). Jeho občasný čiernočierny humor je rovnako nemilosrdný voči svojim postavám, ľuďom všeobecne aj sebe samému, je to humor človeka, ktorý už nemá vôbec žiadne ilúzie charakteristické, či dokonca nevyhnutné, pre každodenné žitie obyčajného jedinca v spoločnosti. Už v druhej knihe, čo som od neho čítal, ma dráždila stereotypnosť jeho postáv, stále rovnako urputných samotárov poznačených fatálnou bezvýchodnosťou, negatívnou odovzdanosťou a pocitmi zmaru, bez ohľadu na ich profesiu, vek, úspech či bohatstvo. Ich nešťastie je základná premisa, z ktorej sa vychádza a ktorú sa autor román od románu ani nepokúsi zmeniť. V iných aspektoch však neprestáva prekvapovať a práve táto kniha mi svojim prostredím, úvahami o modernom umení a thrillerovou vyhrotenosťou z jeho diela vyhovovala zatiaľ najviac - pretože hovoriť o "bavení" mi u tohoto otca "depresionizmu" pripadá predsa len trochu nemiestne.
Tento slovenský Forest Gump je veľmi milý, často vtipný a dobre sa triafa do zosmiešňovaných/satirizovaných point, len by to chcelo na môj vkus predsa len trochu viac rozvinúť než je ten spomínaný rozsah školského zošitu...
Zakladateľské dielo Houellebecqovho "depresionizmu". Nič objektívne hrozného sa nám nedeje, máme sa celkom fajn, no aj tak sme aspoň v ľahkej depresií a cítime sa prázdni, chýba nám zmysel. Toť diagnóza človeka globálneho Západu, ktorý nebojuje o každodenné prežitie. ROZŠÍRENIE BOJOVÉHO POĽA už napriek svojej krátkosti prináša takmer všetky témy, ktorým sa bude kontroverzný autor venovať celú svoju ďalšiu kariéru a ktoré aj výrazne načrtáva kontúry niektorých z nich, predovšetkým ELEMENTÁRNYCH ČASTÍC a SEROTONÍNU - tie sa dajú vyslovene považovať za rozpracovanie tejto stručnej prvotiny.
Na relatívne neveľkom rozsahu BOJOVÉHO POĽA je nahustených priveľa tém a rozhádzaných primálo faktov, takže to na mňa pôsobí nedorobene - ale to sa tiež stane trvalou vlastnosťou Houellebecqových diel. Tuto je to ešte len také oťukávanie a jediné, čo z toho naozaj trčí von, je prázdnota a frustrácia - s ktorou sa vie nejeden čitateľ dobre stotožniť, mňa nevynímajúc - a musím povedať, že čítať to v jednom z horších dní, ako sa mi práve stalo, kedy nielenže je to presvedčivé, ale dokonale pomenováva vlastné pocity, tak naozaj máš čo robiť, aby si neskočil z mosta!
Pri vnímaní knihy z nášho kontextu mi príde zaujímavé aj uvažovať nad časovým posunom. Houellebecqov ideový svet sa nám už dosť dlho zdá byť familiárne známy, výstižne popisujúci našu realitu. V nej väziaca akási kríza západnej civilizácie, ktorú Houellebecq tak výstižne popisuje, bola niekde evidentne citeľná už v roku 1994, kedy kniha vyšla vo Francúzsku. V strednej Európe však vtedy ešte len pomaly prichádzalo vytriezvenie z "návratu do Európy" a "konca dejín". S istým, povedzme 20-ročným, odstupom však už rezonuje aj u našinca a svojim provokatívnym nihilizmom a vyhrotenými skratkami sa nám dnes svet Houellebecqových hrdinov až podozrivo a nebezpečne dôverne prihovára. A obávam sa, že to nebude iba krízou stredného veku...
(SPOILER) Snažil som sa nejakú dobu presvedčiť sa, že ma to nudí, ale majster King predsalen vie ako nahadzovať udičku a ťahať na nej rybu aj cez stovky strán, že áno, vie si čitateľa obtočiť okolo prstu - respektíve všetkých desiatich, ktorými píše a píše, aj keď by už nemusel...
Hodgesovská trilógia nemusí byť iba troma knihami s odlišným vyznením, dá sa vnímať aj ako cez tri knihy natiahnutý klasický rozsiahly kingovský román, ktorý je dlho prísne realistický, pričom od istej chvíle v drobných dávkach pribúda nadprirodzeno, aby sa postupne rozvinulo v plne paranormálny horor.
Fakt, že predchádzajúce dve knihy boli viac-menej realistickou kriminálkou, preto môže niektorých čitateľov rozčuľovať, pritom ale práve v KONCI HLIADKY prichádza naozajstný Stephen King ako zamlada. To neznamená, že by to bolo porovnateľne úžasné dielo (teda pre tých, čo už nejednu kingovku prelúskali), ale ani, že by dosť nesúrodá hodgesovská trilógia bola zakončená nejako nevydarene. Ostatne tá hra na detektívku je tu zachovaná tak ako v predchádzajúcich knihách a opäť pôsobí trochu nadbytočne, keďže totožnosť páchateľov je známa. Avšak s akými kartami tvorca hru rozohral, s takými ju aj dohrá - a má to pod kontrolou.
Čitateľský pôžitok je tvorený hlavne tým, že sme v hlavách protagonistov a môžeme sledovať ich vzájomné súperenie a hru o to, kto koho prechytračí. A skrze postavy je vytvorená aj starosť o to, ako to dopadne - a psychologickú zaangažovanosť King vedel vždy. A tak po PRÁVE NÁLEZCU, kde mi boli ľahostajní a dokonca mi až prekážal ich vpád do príbehu, tu, kde sa po okľuke vraciame k hlavnému záporákovi, je všetko o ňom a Billovi Hodgesovi (a spol.) a je to dôstojné ukončenie jeho literárneho príbehu / života. Billovi, na začiatku príliš tučnému a s infarktom, teraz príliš chudému a s rakovinou, tu patria všetky sympatie - a niečo sa ujde aj obetiam samovrážd.
A hoci si tu autor v druhej polovici vypomôže vyslovene béčkovým riešením (rozšíreným o dnes už klasické motívy z MŔTVEJ ZÓNY či PODPAĽAČKY) a často to ako celok zaškrípe, stále je tým pravým majstrom napätia a dokáže tú svoju zmesku schopne ukočírovať. Pretože ju ako vždy založil na postavách, s ktorými sa čitateľ zblíži a celou tou kvalitnou zdĺhavou prípravou je polapený do siete tak dôkladnej, že má na konci pocit, akoby so záverom odchádzala aj časť jeho života.
A aj keď majster od bachmanovských čias poriadne vymäkol, ani o početné obete nebude núdza.
Po Otvorenom Lese, Mori, Ďalekom Severe a tajomnom Jazere Sekera pokračujú Torakove dobrodružstvá v Hlbokom Lese, na ktoré som sa zo všetkých prostredí, ktoré tvoria jeho svet, najviac tešil. Problém je v tom, že tá príbehová linka už začína byť príliš predvídateľná, hoci úvodným spúšťačom autorka emocionálne hádam ešte prekoná predchádzajúce časti. Nasleduje však príbeh, ktorý je tentokrát vyslovene zle vedený, navyše Torak je stále rovnaký odvážny hlupák, akoby sa za celé tie roky boja o prežitie naozaj nič nenaučil - stále sa sám vrhá do každého nebezpečenstva a vbehne do každej pasce. Jednoznačne má viac šťastia než rozumu a jeho postava nemá poriadnu psychológiu a už ani vývoj (okrem toho, že tu vynašiel jazdu na koni), na rozdiel od Renn, ktorá rastie, dospieva a v nebezpečných situáciach vymýšľa zaujímavé triky. Mladému čitateľovi to možno tak nepríde, ale ja som už po piatich dieloch neustálym opakovaním tej istej štruktúry príbehu bez poriadnych inovácií a rozvoja mierne sklamaný...
Musím povedať, že napriek atraktivite toho, ako sa tu Torak potýka so šialenstvom, mi táto časť liezla trochu na nervy svojou nedotiahnutosťou, narúšajúcou skvelý rozbeh predchádzajúcich častí. Jedná sa o tvrdohlavosť Toraka, s ktorou odmieta pomoc, aj sa zveriť blízkym, hlúpe zákony klanov, ktoré sa ich držia hoci sa tu jedná o človeka, ktorý 3-krát zachránil celý ich svet, preplnenosť Lesa, panenskej divočiny, v ktorej každú chvíľu na niekoho narazíš aj tie neprestajne sa opakujúce okaté náhody a pritom absolútne nepravdepodobná prekombinovanosť diania (ako že značku na paroží niekto zámerne zotrel, lebo vedel, že to vyvolá konflikt, ktorý odhalí Torakovo znamenie a spraví z neho vyhnanca ?!?!?). Takí hrdinovia, ktorí sa už viac-krát stretli so strašnými schopnosťami Požieračov duší a nespolupracujú, ale detinsky sa hádajú, by v takomto prostredí nemohli prežiť.
Autorka tu využíva nový rozprávačský trik, pravidelne vynechávajúci celé úseky deja, často tie najnapínavejšie, ktoré sa potom čitateľ dozvedá len spätne a stručne, no podobne ako pestrosť prostredia a atraktívnosť deja to nedokáže zakryť neobratné vedenie príbehu. Ten zase na druhej strane zachraňujú zaujímavé zvraty a prefíkanosť zvodnej Sešru, hlavnej antagonistky tejto časti. Oproti predchádzajúcim dielom je tu vytvorená zaujímavá štruktúra a aj pre staršieho čitateľa príťažlivá halucinogénnosť a nejednoznačnosť v rámci vytváraného šialenstva, len bohužiaľ celková konštrukcia príbehu začína zlyhávať a opakovať sa. Ale Toraka máme naďalej radi a pravdaže pokračujeme!
