Komnenos komentáře u knih

Ide o zbierku dvadsiatich príbehov zo slovenského kresťanského prostredia. Písali ich obyčajní ľudia o tom, čo skutočne prežili. Kniha takýchto osobných svedectiev na Slovensku dlho chýbala a tak som rád, že takéto niečo uzrelo svetlo sveta. Sprvoti som bol trochu skeptický, najmä čo sa týka literárnej úrovne, keďže ju napísali "obyčajní ľudia", ale po tejto stránke som bol milo prekvapený. Navyše všetky príbehy sú veľmi silné, chytia človeka za srdce a prinútia ho zamyslieť sa nad životom a nad tým ako v ňom mocne pôsobí Boh. O to išlo knihe predovšetkým a tento účel úplne splnila.

03.10.2015

Každý kto hľadá odpoveď na otázku, na čo je dobré poznať dejiny, nech sa prečíta túto knihu. Táto kniha zároveň hovorí o tom aká dôležitá je možnosť voľby. Môžeme sa síce rozhodnúť nesprávne, ale je to naše rozhodnutie a my zaň nesieme zodpovednosť. Ak by nám presne nalinkovali čo máme robiť, boli by sme síce uchránení zlých rozhodnutí a bolesti, ale aký by to bol život? Téma je fantastická, ale kniha pôsobí trocha nedotiahnuto a určité veci by sa dali hlbšie rozvinúť. Dá sa to však chápať z toho dôvodu, že hlavnou cieľovou skupinou sú najmä deti a mládež. Okrem toho mi ešte nedá nespomenúť, že pri slovenskom preklade sa jazyková redaktorka veru nevyznamenala čo úplne zbytočne znižuje kvalitu výbornej knihy.

2 05.03.2015

Desať súčasných slovenských autorov sa podujalo spracovať desať božích prikázaní svojským spôsobom. A svojské to veru naozaj bolo. Traja z nich sa tejto úlohy chopili v tom zmysle, že ich poviedky sú presiaknuté totálnymi protikresťanskými klišé (v tomto sa už tradične najviac činil pán Hvorecký). Ostatné poviedky sú v tomto smere ako-tak vyvážené. Ich kvalita je však značne kolísavá. U niektorých poviedok má čitateľ dojem, že boli akoby nasilu našité na to-ktoré prikázanie. Niektoré poviedky tak pôsobia dosť banálne. Ako sa vraví, to najlepšie na koniec a preto najlepšou poviedkou je podľa mňa tá posledná od Jaroslava Rumpliho.

1 03.03.2015

Po predchádzajúcej smršti "Zrazu ktosi klope na dvere" som očakával podobnú smršť aj v Keretovej najnovšej knihe. Ako som ju však začal čítať, prekvapilo ma, že je to akési nemastné neslané. Po zvláštnej pachuti prvých poviedok sa to však rozbehlo a neskôr to už bol starý dobrý Keret. Aj tak mám však pocit akoby Keretovi začal dochádzať dych, najmä ak túto knihu porovnám s predošlou, ktorou nastavil latku sakramentsky vysoko. Určite to nie je zlá kniha, ale taký už raz býva údel diel, ktoré prichádzajú hneď po opusoch magnách. Ešte by som poznamenal, že oproti predchádzajúcej knihe sa v tejto oveľa viac venuje holokaustu a vojnovému stavu na Blízkom východe. Tieto záležitosti, rovnako ako ťažké rodinné chvíle (lebo je to vlastne autobiografia) však poníma s nadhľadom ako už býva uňho zvykom a čo býva najväčším kladom jeho kníh.

1 29.01.2015

Pišťankovi to aj po 15 rokoch od napísania svojho posledného románu stále píše. Kniha je však úplne o niečom inom ako sme uňho zvyknutí. Žiadni mafiáni, ani vulgarizmy (aj keď tých sa zopár nájde, ale je ich neporovnateľne menej). Pišťanek sa však novej témy zhostil pomerne obstojne. Za všetko hovorí fakt, že človek knihu zhltne rovnako rýchlo ako to bolo u jeho predošlých kníh. Dejová linka tu nie je až taká dôležitá, je skôr kdesi v pozadí. Ide skôr o opis bežných detských radostí a starostí v 60 rokoch minulého storočia. A opis je to vskutku šťavnatý a svieži, číta sa veľmi dobre a plynulo. Knihe niektorí vyčítajú, že je čierno-biela: zlí komunisti a dobrí nekomunisti. Mne sa však taká nejavila. Medzi komunistami sa našli charaktery (napr. major Bašta) a zasa na druhej strane dedo hlavného hrdinu nebol až také neviniatko ako by sa mohlo zdať. A k tomu tu máme ešte nekomunistov, ktorí boli agentmi ŠtB a donášali na deda hlavného hrdinu. Čiže v tomto by som problém nevidel. Videl by som ho skôr v niečom inom. O niektorých záležitostiach sa Pišťanek zbytočne až príliš rozpisuje. Na druhej strane tu je viacero vecí, ktoré Pišťanek len preletí, pričom by im mohlo byť venované oveľa viac priestoru. Napríklad keď Peter s dedom objavia spis ŠtB a mená donášačov, je to iba na jednu stranu. Pritom je to taká vďačná téma, že by sa o tom dalo napísať minimálne na 10 strán. Alebo keď sa Peter nie vlastnou vinou opije, čakal som, že Pišťanek si užije aký z toho bude mať chlapec prúser a on to preletel niekoľkými vetami. Na záver by som chcel ešte vyzdvihnúť postavu Ferka Glanza, Petrovho kamaráta a syna predsedu MNV. Podľa mňa je to najtragickejšia postava celého románu. Stále je odstrkovaný rodinou aj rovesníkmi a tak sa utieka do vlastných svetov a aby dokázal v tomto neprajnom svete prežiť, je tak trochu sviňa. Napokon Ferko skončí veľmi smutne. Ale nebudem už viac prezrádzať, aj tak som prezradil dosť. Oplatí sa knihu prečítať, i keď na Rivers to nemá.

6 17.01.2015

Autor je jedným z 5000 Slovákov žijúcich v Brazílii. Je mimoriadne chvályhodné, že sa rozhodol spísať svoje pamäti na základe ktorých si my tu na Slovensku môžeme urobiť obraz aký život mali Slováci v takej ďalekej a exotickej krajine akou je Brazília. A bol to veru život ťažký. Ako však hovorí autor, kto mal šťastie, zbohatol, kto ho nemal, predieral sa životom a brazílskym pralesom ako mohol. A takých bola v Brazílii väčšina. Pre nás na Slovensku je to veľmi zaujímavé, miestami až dobrodružné čítanie. Čo mi však trochu vadilo, často sa rozprávanie točilo okolo opisov práce čo sa niekedy aj opakovalo. To je však jediná výčitka a ja som veľmi rád, že som sa mohol niečo dozvedieť o živote krajanov v ďalekej krajine, ktorý ak by ho pán Čičmanec neopísal, pravdepodobne by ostal navždy zabudnutý. A to je najväčším prínosom knihy. Že osudy brazílskych Slovákov budú uchované aj pre ďalšie generácie.

4 30.12.2014

Borgesove poviedky sú predchnuté mystifikáciou a autor sa v nich značne pohráva s čitateľom. Dáva mu priestor na vlastné interpretácie, čo je síce zaujímavé, no nie vždy si vie čitateľ vysvetliť danú symboliku. Podľa mňa je však u niektorých poviedok lepšie a príjemnejšie len tak sa unášať tou tajomnou atmosférou príbehov a príliš neriešiť aký je vlastne ich zmysel. Borges sa vo svojich poviedkach najviac zaoberá témami ako pamäť, čas, priestor, poznanie, sen, náhoda. Významné miesto uňho zaujímajú bludiská a súboje. Častým motívom uňho sú tiež cyklické opakovanie a komentáre k fiktívnym dielam. Borgesovo dielo sa dá stručne charakterizovať ako dômyselný konštrukt tých najnepravdepodobnejších fantázií. Určite nie je pre každého a nečíta sa ľahko, mňa však celkom nadchol. Na druhej strane táto ochutnávka jeho tvorby mi celkom stačila a po ďalších jeho dielach už asi nesiahnem. Aspoň nie tak skoro. Pretože ak by mal človek zhltnúť naraz celú jeho tvorbu, to je akoby na posedenie zjedol celú veľkú bonboniéru.

3 18.06.2014

Žasnem nad tým, že takúto knihu, ktorá, aj keď v podobenstve, útočí priamo na komunizmus, komunisti mohli vôbec pustiť medzi ľudí. Rok 1963, kedy kniha vyšla sa ešte dá trochu pochopiť. Ale to, že Démon súhlasu vyšiel už v roku 1956 na stránkach Kultúrneho života, to je už mimo moje chápanie. A najsmutnejšie na tom je, že väčšina vecí z knihy platí aj dnes. Našu spoločnosť stále ovláda démon súhlasu.

4 13.05.2014

To čo stihol prežiť Sergej Kurdakov resp. Dakov za svoj dvadsaťdvaročný život je ohromujúce. Ohromujúce je aj to, že človek, ktorý napáchal toľko zla a bolo tak veľmi ovládaný komunistickou ideológiou sa obrátil na vieru. Táto kniha mi hmatateľne ukázala, že žiadny, ani ten najbrutálnejší človek, nie je nikdy definitívne stratený. Vďaka knihe som sa tiež dozvedel, že nielen v terajšom Rusku, ale aj v Sovietskom zväze prekvital organizovaný zločin. Doteraz som si myslel, že kvôli totalitnému režimu také niečo nebolo možné. Bolo. Mnohí sme už toľkokrát počuli o zverstvách komunizmu a často už tomu ani nevenujeme pozornosť. Keď sú však plasticky vykreslené ako v tejto knihe, človek sa znovu zamyslí nad tým, že komunizmus bol neospravedlniteľným zlom bez žiadneho ...ale. A čudujem sa, že o Kurdakovi ešte nikto nenatočil film. Tento príbeh si to priamo pýta.

4 02.05.2014

Atlas zabúdania je nevídaným počinom na slovenskej literárnej scéne, ktorý však pravdepodobne veľmi nezaujme bežného konzumného čitateľa, fajnšmekri, ktorí sa snažia vidieť veci v súvislostiach si však, ako sa vraví, pošmáknu. Dalo by sa povedať, že kniha je vlastne zbierkou čriepok slovenských dejín 20. storočia. Na začiatku som bol skeptický, keď som však rok po roku začal prechádzať dobrodružným predchádzajúcim storočím, rýchlo ma ovládlo nadšenie. Som síce historik, mnoho vecí však bolo aj pre mňa novinkou. Chvíľu som sa usmieval, na ďalšej strane som sa zasa zamyslel nad nespravodlivosťou života. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o chaotický guláš rôznych kuriozít bez ladu a skladu, na druhý, či tretí pohľad je však jasné, že autor namiešal všetkého úplne akurát a v primeranom pomere a výsledkom je veľmi milá záležitosť, ktorá je príjemným netradičným spestrením popri čítaní klasických literárnych útvarov.

1 26.01.2014

Táto kniha ma skutočne dostala. Pri mnohých románoch človeku vadí mudrovanie autora vsunuté do deja. V tejto knihe som si však autorove postrehy naopak vychutnával. Až tak, že som si niektoré pasáže dokonca podčiarkoval, čo je bežné u odbornej literatúry avšak u beletrie vonkoncom nie. Najzaujímavejšia na mojom vzťahu k tejto knihe je skutočnosť, že niekedy začiatkom roka 2012 som rozmýšľal nad tým, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí prekľučkovali s gráciou a všetkými režimami s minimálnou ujmou (najprv gardista, potom komunista a napokon kapitalista) a prial som si, aby bola o takýchto ľuďoch kniha. Na moje prekvapenie o niekoľko mesiacov vyšiel Dom hluchého, ktorý spĺňal skoro všetky moje predošlé požiadavky. Preto mám k tejto knihe špeciálny vzťah vďaka ktorému som ochotný prehliadnuť aj zopár nedostatkov ako trochu vatičky, či občasná mierna plochosť postáv. Napriek tomu sa oplatí prečítať si príbeh pána doktora Trnovského, ktorý mal toho na rováši viac než dosť - svojho židovského švagra, nelegálnu eutanáziu vlastnej matky, nelegálny potrat, ktorý skončil mŕtvou ženou i dieťaťom, aktivity v rámci ŠtB, neveru, bol členom HSĽS i KSČ a všetky výčitky svedomia zadúšal návykovým všemocným liekom s názvom Luminal.

9 03.01.2014

Knihu o svojom patrónovi sv. Martinovi som dostal od svojej priateľky príznačne k meninám. Veľmi som sa takému daru potešil a so zájmom si prečítal o človeku, ktorého meno nosím. Wilhelm Hünermann, odborník na životopisy svätých, veľmi pútavo priblížil jeho životný príbeh v adekvátnom rozsahu. Kniha nebola ani príliš dlhá, ani krátka, tak akurát. A veľmi inšpiratívna. Kiež by sa mi podarilo dosiahnuť aspoň zlomok toho čo svätému Martinovi. Dobrý dojem z knihy akurát trochu narúšal dosť odfláknutý preklad a pomerne veľa preklepov.

2 28.11.2013

Objemná publikácia Jan Palach 69 vydaná pri príležitosti 40 výročia smrti ponúka úplne všetko čo sa týka osoby Jana Palacha. Popri historických pasážach, esejách a reflexii jeho činu v umení je mimoriadne prínosná aj rozsiahla edícia dokumentov týkajúca sa jeho osoby. Jan Palach je určite osobnosťou ktorá si takéto komplexné spracovanie zaslúži a jedinou výčitkou preto zostáva akurát konštatovanie, prečo takéto dielo nevyšlo už skôr.

5 20.10.2013

Kniha je výrazným vkladom do poznanie menšinovej otázky v Európe, najmä jej strednej časti. Je písaná veľmi pútavo, takže ju ocení nielen odborná, ale aj laická verejnosť. Jedinou chybičkou krásy je občasné preceňovanie, alebo naopak podceňovanie určitých javov.

20.10.2013

Túto knihu som prečítal za 6 dní. To sa mi už dávno nestalo. Je písaná neuveriteľne ľahko a človek prevracia stránky rýchlosťou dopadu snehovej vločky. Keď som ju dočítal, spomenul som si na knihu Strakatý pes na brehu mora od Čingiza Ajtmatova. Odohráva sa taktiež na ďalekom severe, nie však na Aljaške, ale na najkrajnejšej Sibíri. Aj v Ajtmanovej knihe sa snúbilo skutočné s neskutočným. Obe knihy sú magickým realizmom drsného, ale neľútostného severu. Je však badať isté rozdiely, napríklad aj vďaka tomu, že Strakatého psa napísal muž a Dcéru snehu žena. Naplno som si to uvedomil pri čisto ženských pocitoch a ženskom žiali, ktoré by takto verne nevedel opísať žiadny muž. Preto je asi pre mňa hlavným leitmotívom knihy kontrast krehkej ženy zasadenej do drsnej aljašskej prírody. Nemenej dôležitým motívom je však aj téma utrpenia z nemožnosti mať deti. Je to jednoducho krásna kniha, ktorú vrelo odporúčam aj mužom. A samozrejme v krátkom čase očakávam filmové spracovanie.

8 09.09.2013

Keďže ide o antológiu izraelských poviedok, očakával som, že veľa z nich sa bude zaoberať témou vojny a arabského terorizmu, keďže tieto fenomény sú izraelskou každodennou realitou. Až na posledné dve poviedky však táto téma v poviedkach absentuje. Hlavným leitmotívom všetkých poviedok je vzťah muža a ženy, samozrejme v čo najviac vyhrotených a komplikovaných situáciách. Styčným bodom väčšiny poviedok je tiež rozprávač, ktorým je syn, alebo dcéra dotyčného páru. Neviem, či bolo zámerom vybrať tematicky takéto podobné poviedky, ale pravdepodobne áno. Väčšina z nich dosahuje nadpriemerné kvality, takže je ťažké povedať, ktoré sú najlepšie. Pri voľbe najhoršej poviedky však neváham, jednoznačne je to Plus mínus podľa ktorej sa volá celá antológia. Proti gustu žiaden dišputát, ale ja jednoducho próze typu "prúd vedomia" neviem prísť na chuť.

09.09.2013

Prehľadná kniha o copywritingu z ktorej sa človek dozvie najzákladnejšie informácie o tomto odvetví marketingu. Klobúk dolu najmä pred tým v akom mladom veku dokázala autorka takúto publikáciu napísať.

24.06.2013

Nie je to ľahké čítanie. Určite nie pre každého. Žiadna oddychovka. Aj mne zo začiatku trvalo kým som sa dostal na vlnu špecifickej literárnej reči, ale keď už som tam bol, išlo to celkom ľahko. Niekedy som sa v texte strácal a občas mi myšlienky utekali inde, ale to je pri takomto diele zákonité. Lyrizovaná próza? Magický realizmus? Asi niečo medzi tým. Kniha veľmi nemá dej, je to najmä o zmyslovom vnímaní, ktoré prijímame cez bezmenného putujúceho naprieč "Zónami", čiže oblasťou obývanou Rusínmi, ktorá sa rozkladá na území troch štátov. A Rusíni, tento nám spolu s Čechmi najbližší národ, nezadržiteľne vo všetkých štátoch v ktorých žijú podliehajú asimilácii a idú v ústrety nezvratnému zániku, o čom autor hovorí na viacerých miestach. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a fikcia so skutočnosťou s takou ľahkosťou, akoby bolo cestovanie v čase a fantázii tou najprirodzenejšou vecou na svete. Je to síce útla knižka, ale jej rozsah úplne postačuje, pretože ak by bola dlhšia, už by to bolo zbytočné naťahovanie a vata. Takto je všetko presne tak akurát a namiešané v presnej konzistencii. Takéto knihy sa nedajú čítať stále, ale občas sú vďačnou potravou pre dušu. Poetika Carpathie je príjemne povznášajúca.

1 03.03.2013

Jedna z najlepších kníh akú som kedy čítal. Najviac sa mi na nej páčilo, že nie je napísaná moralizujúcim spôsobom ako väčšina náboženskej literatúry. Dalo by sa povedať, že je to román, poézia a náboženská literatúra v jednom. Neviem prečo, ale stále sa mi vynára v mysli porovnanie tejto knihy s Coelhovým Alchymistom. Jedno aj druhé je príbeh hľadania, jedno aj druhé je alegóriou. Na rozdiel od Alchymistu mi táto prišla oveľa lepšia v príbehu, myšlienkach aj v tom, že bola napísaná oveľa viac od srdca. "Rozprávaj mi o láske" hovorí o všetkých možných podobách lásky, prirodzene však najmä o láske medzi mužom a ženou. Jej najdôležitejším posolstvom je, že láska nemá byť egoistická a materialistická, má v prvom rade dávať a až potom brať. A to je v dnešnom svete mimoriadne ťažká úloha, ktorá vyžaduje veľa sebazaprenia. Som veľmi vďačný mojej priateľke, že mi túto knihu darovala, pričom ju sama aj prečítala. Táto kniha nám ukázala mnohé veci, ktoré sme prehliadali, alebo ktoré sme si neuvedomovali. Naučila nás byť lepšími k sebe aj k ostatným.

2 21.02.2013

Autor v tejto eseji okrem analýzy samotného filmu pojednáva najmä o ňom ako o fenoméne, o pohľadoch naň, čiže je vlastne akousi sociologickou sondou do spoločnosti ktorú zaujal tento film, či už pozitívne, alebo negatívne.

1 12.01.2013