Kvôli popisu v e-shope a vizuálu obálky som si skusmo prečítal pár komentárov, ktoré ma utvrdili v tom, že pôjde o nejaký milostný výlev. No už po pár stranách som dostal od autora kopanec do brucha a zvažoval som, či knihu neodložiť. Doposiaľ som na podobne otvorené vykreslenie sexu v beletrii zvyknutý nebol. Čítal som však ďalej a uvažoval, či celá kniha bude plná len prasačín. Postupne sa však obsah začal meniť. Prasačiny síce ostali, no príbeh ma chytil a až do konca už nepustil. Neviem či to bola zo strany autora skúška pre čitateľa, či sa dokáže preniesť cez prvú tretinu alebo naopak lákadlo aj pre tých, ktorých romantické príbehy nezaujímajú. Kniha však jednoznačne vybočuje z radu príbehov o láske, ktoré som čítal doposiaľ, či už výrazovými prostriedkami, ale aj príbehom samotným a hlavne jeho silou. Knižku odporúčam minimálne pre jej výstrednosť.
Číta sa to obstojne, je to však len o nudnom živote smotánky, kedy sa riešia len spoločenské vzťahy a styky. Od polovice ma už začala nudiť aj samotná zápletka. Keby som niečo podobné čítal prvý raz, tak by ma to možno aj nadchlo, na podobných diel som už pár prečítal a v autorovom podaní som nenašiel nič výnimočné.
Zbierka zaujímavých príbehov, ktoré ma však vôbec nezaujali. Možno jeden, kde hlavný hrdina spomína na svoje detstvo a autorka sa snaží vykresliť zmýšľanie dieťaťa, ktoré mi však občas pripadalo až príliš "dospelé".
Civilizovanosť Britov a nekonečná láska cirkvi k blížnemu svojmu je v tejto knihe zachytená vo svojej dokonalosti. Jedna z tých kníh, pri ktorej čítaní je mi z ľudí zle.
Skvelá kniha, strhujúci príbeh, rýchle čítanie (po prekonaní pasáže s rozsiahlym opisom). Mimoriadne napínavá. Som však rád, že som ju čítal až neskôr, lepšie som pochopil konanie jej hrdinov - ich city a rozhodnutia. Autor si svoje miesto medzi klasikmi zaslúži.
Revolučný priemer. Časť o obrnenom vlaku je nezáživná, miestami mi pripadala chaoticky. Zaujal ma len spôsob akým boľševici zastavili vlak. O to zaujímavejšia je poviedka Partizáni a náhodný vznik odbojovej skupiny. Vznik samotný do určitej miery tiež vysvetľuje niektoré podivné akcie partizánov-dobrodruhov, ktoré však literatúra pre ich tragickosť často vynecháva.
Spočiatku bola kniha trápením - dva romantické príbehy odohrávajúce sa na podklade spoločenskej búrky v Rusku. Nakoniec však nabrala dynamiku a dej. Až na konci som sa dozvedel, že dielo tvoril autor niekoľko rokov a teda jednak cítiť zlepšenie (ja to tak vidím), ale aj beh dejín a nástup Stalina k moci. Pár krát je v knihe dokonca zmienka aj o našich legionároch - v úlohe schopného protivníka. Celkovo však kniha za čas obetovaný čítaniu asi nestála.
Zaujímavé a poučné čítanie. Na knižke je obdivuhodný hlavne zrozumiteľný opis rozoberanej problematiky, písaný tak aby ho pochopil snáď každý. Zážitok z čítania bol umocnený dobovou češtinou. Knihu som čítal na webe Národní digitální knihovny, jedinou škodou je, že v skene chýbajú prílohy.
Ako doklad doby skvelé, na čítanie je to však od polovice trápenie. Metódy sú rovnaké, menia sa len čísla v úspore času/uhlia/financií alebo prekonaní technickej rýchlosti/ubehnutých kilometrov. Samotné metódy sú asi také, že väčšina z nich stojí na odstránení lajdáctva a lenivosti alebo vyžmýkaní maxima zo spolupracovníkov, pričom odmenou je práca pre budovanie socializmu a platové navýšenie v rádoch stoviek rubľov je spomenuté len raz, tak na okraj, to predsa komunistov nezaujíma. Úprimne ma pobavila zmienka o organizácii besied, na ktorých sa preberajú problémy národného hospodárstva ZSSR v kolektívoch, predstava posunovača alebo mazača výhybiek ako ide po práci besedovať o ekonomických problémoch ZSSR, ako keby nemal nič iné na práci. Oslovenie súdruh mi išlo hore krkom už po pár stranách. Často je spomínaná povestná zelená ulica - ktovie ako by to vyzeralo keby nebola a ako na ňu doplácali ostatné vlaky v grafikone. Nadobudol som dojem, že aj tu to fungovalo podobne ako u Stachanova v baniach, že celá dráha sa zložila na kolená aby pár vlakov a strojvodcov mohlo ísť príkladom. Mimoriadne je vyzdvihnutá údržba lokomotív, kedy si ich čaty hýčkajú a normy prebehov medzi dielňami sa im darí vďaka príkladnej údržbe zdvojnásobovať, ach tá socialistická uvedomelosť. Čo ma odrovnalo bol záver, kde boli menovaní laureáti Stalinovej ceny z radov železničiarov, ale aj neželezničiarov, veď prečo sa nepochváliť, nehovoriac o tom, že niektoré technológie boli označené za najlepšie na svete. Koncepty opísané v knihe mi silne pripomínajú Lean manufacturing. V prípade sovietskych železníc však ide skôr o celoplošné lajdáctvo, ktoré je nutné zlepšovákmi odstraňovať alebo odfláknutie tvorby noriem, keďže rekordy, ktoré sovietski železničiari dokážu vytvoriť sú fantastické.
Aj napriek malému počtu strán kniha vcelku podrobne zhrnula problematiku parných lokomotív - ich konštrukciu, ovládanie, úlohy obsluhy a vývoj. Obrázkov je v knižke len zopár, nadchli ma však technické výkresy. Ich jedinou chybou je, že pri niektorých nie je vidieť kam vedú kóty. Sú však mimoriadne prepracované. Možno ešte jeden postreh - kniha vyšla počas okupácie, neviem aký vplyv to malo na jej obsah, keďže väčšinu príkladov tvorí nemecká technika. Bežnému čitateľovi knižka možno niečo o parnej lokomotíve napovie, no niektoré jej časti sú na pochopenie bez "železničiarskych základov" trochu ťažké.
Nebojím sa napísať, že táto kniha u mňa zanechala silnejší dojem ako obdobné diela od Hemingwaya alebo Remarqua. Autorovi sa totiž podarilo vystihnúť termín neznámy vojak, hoci o to sa možno nesnažil. Vojaci majú mená, no ostávajú len vojakmi, ktorí sa na kratšie alebo dlhšie mihnú v deji, kým ich niekde nezastihne smrť. Je to proste kniha o prežívaní v hline a vraždení, bez zbytočných opisov alebo citových výlevov, v podstate akoby zachytené kamerou alebo stenografom, len výnimočne autor uvažuje nad vlasťou a jej porážkou. Chvíle v zázemí sú potom kontrastné, no vďaka ich krátkosti sa rozplývajú v hororoch svetového konfliktu. Asi najpodstatnejšie na knihe je, že vás nenúti nad nikým smútiť, pretože nedochádza k vytvoreniu silnejších citových väzieb s jej hrdinami. A tým poukazuje na ten najhorší aspekt vojny, ktorá ak sa nás bytostne netýka tak proste zovšednie a jej obete nás nezaujímajú, pretože sú to len bytosti, ktoré existovali, no nepoznali sme ich, sú to cudzie životy. Ako postrehol môj známy, niečo podobné sa deje v súčasnosti neďaleko od nás, no nikoho to už viac-menej nezaujíma, vojna zovšednela, nás sa ich smrť netýka.
Táto kniha ma bavila, pre priamy postoj Smrti, pre bezmocnosť "Oráča", pre krasomluvu, ktorou je písaná. Práve kvôli takýmto knihám mám češtinu skutočne rád. A pritom nejde len o krásny text bez hlbšieho zmyslu, o to lepší zážitok. Nedá mi to neodcitovať dve vety. "Nech plynout Rýn jako jiné vody, ty moudrý hloubale z Oslova!" a "Pochopils, motyko tupá?" Smrť sa s tým skutočne nepára.
Mimoriadne zaujímavá kniha. Tak ako mi brat pochválil japonskú kinematografiu, tak ja môžem pochváliť japonskú literatúru, minimálne túto knižku. Vždy keď som si ku knihe sadol, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Najviac ma zaujala jej posledná časť, list od profesora. Ani neviem, ktorá z autorom nastolených otázok ma zasiahla najviac. Je to zároveň jedna z tých kníh, v ktorej sú podstatné hlavne myšlienky a nie až tak dej - práve ich spracovaním a podaním pre mňa kniha vyčnieva. Nádherné dielo.
Kniha mi padla do ruky náhodou v jednej staničnej poličke, pri zalistovaní som si všimol nadpis Ostrý Grúň, a tak som si ju zobral. Knižka je to skutočne útla, dá sa prečítať na jedno posedenie, trebárs vo vlaku. Spočiatku som čakal nejaký životopis na štýl „Slovenskí generáli 1939 – 1945“. Vo výsledku ma však kniha sklamala. Je v nej síce množstvo fotografií, a aj postrehy z osobného života „hraběte“, to je však všetko. Kniha mi pripadá ako snaha vnučky vysporiadať sa so svojou minulosťou, strateným dedkom, k tomu však kniha vôbec vyjsť nemusela. „Skutečný příběh vypráví vnučka, která jako malá netušila, proč nemůže znát svého dědečka…“, skutočný príbeh, ktorý jej prerozprávali iní. Pár citácií z knihy:
„Na Slovensku dostal Erwein také kódové označení „Beneš“, údajně pro jeho podobnost chování s presidentem Benešem.“ (Beneš je známy hlavne tým, že mu v kľúčových momentoch zlyhalo odhodlanie, takže neviem či ide o zlý preklad alebo „hraběti“ tiež zlyhávalo odhodlanie.)
„Až v roce 1958 (!) dostala rodina oficiální potvrzení o jeho smrti. To bylo ale vše. Dodnes není jasné, kde přesně skončilo jeho tělo!“ (Táto pasáž ma tiež pobavila, neviem či výkričníky doplnil český prekladateľ alebo vyjadrujú údiv autorky. Tisíce ľudí dlho po vojne nevedeli kde skončili ich blízki a väčšina z nich sa to nedozvedela nikdy, na rozdiel od autorky.)
„Také ho Erwein prosil o zaslání kolínské vody. Měl rád No.4711, která se vyrábí dodnes, již 225 let. Tuto vůni miloval také Goethe i Napoleon. Je vidět, že i tehdy vojáci na sebe dbali, těšili se na dopisy, balíčky. Bylo to jejich jediné spojení s normálním životem.“ (Ktovie ako o seba dbali radoví vojaci Wehrmachtu niekde pri Stalingrade, keď „sklapla klec.“)
Viem, z môjho komentára je cítiť zaujatosť a priznávam si to. Na jeho živote je možno dobre vidieť ako beh svetových dejín mení ľudské osudy, no to by sme videli na živote akéhokoľvek človeka, keby existovali potrebné dokumenty. Raz som pátral v archíve po osudoch svojho príbuzného, jediné čo tam bolo, bol dátum zverbovania, zvyšok chýbal, môj príbuzný totiž nebol „hrabě“. Nemyslím si, že môj postoj je závisťou, je skôr zamyslením nad tým, koľko priestoru sa venuje niekomu tak bezvýznamnému (kto išiel bojovať lebo chcel) v porovnaní s miliónmi, ktoré zahynuli, lebo nemali na výber. (Spravodlivosťou sovietskeho rozsudku sa zaoberať nejdem, bol však pochybný.)
Knižka vo mne vyvolala zmiešané pocity. Jednak som nemal problém rozumieť reči autora a jeho opisy aj obrazy mi boli zrozumiteľné (čo u mňa často nie je pravidlom), zároveň však na môj vkus až príliš surové a priame, čím možno lepšie podčiarkli myšlienku, no zanechali zvláštny dojem.
Výnimočná kniha. Nečakal som taký strhujúci príbeh, ktorý si ma získal hlavne svojim nevšedným priebehom, ale aj výborným vyvrcholením celej "drámy". Postavy boli fantastické, uveriteľné a v niektorých momentoch som sa aj schuti zasmial, no tiež bol donútený k zamysleniu. Obzvlášť výrazne na mňa zapôsobil jeden z posledných výrokov Demoyta: "Urobili ste všetko preto, aby ste ju stratili." Ten v určitom zmysle vystihol aj mňa. Skutočne jedna z tých zaujímavejších kníh, ktoré stoja za prečítanie.
(SPOILER) Knihu som si užil, prečítal som ju vlastne počas niekoľkých ciest vlakom. Opisy spoločnosti ma bavili ako aj dianie okolo jednotlivých postáv. Súdny proces bol však už rozprávkou a to čo nasledovalo po ňom bolo sladkým koncom pre nežné srdcia, tým u mňa kniha veľa stratila. Odporúčam každému kto sa rád trochu bojí, má rád boj dobra so zlom a šťastné konce.
Autorke sa v armáde cisára podarilo nájsť výnimočného muža a vojvodcu, na japonské pomery skutočného humanistu. Autorkiným opisom osoby generála si generál získal moju priazeň a postupom času som začal ľutovať aj vojakov. Potom som si však spomenul na stínanie hláv, nevestince (kde sa vlastne znásilňovali nútene naverbované ženy), zaobchádzanie so zajatcami a podobné zábavky udatných vojakov cisárovej armády a povedal som si, že dva nálety boli možno aj málo. Autorka pár faktov zopakovala viackrát (asi aby čitateľ vyronil aspoň jednu slzičku) a akosi mi v knihe úplne chýbal opis bežného dôstojníka alebo vojaka armády tých čias aby bolo vidno, čím bol vlastne Kuribayashi výnimočný oproti ostatným. Kniha síce navodzuje u čitateľa smútok, no japonským vojakom patrí len obdiv za ich vernosť, ľútosť si určite nezaslúžia.
Knihu som nakoniec stihol dočítať pred odjazdom za povinnosťami. Kniha je detsky naivná, až rozprávková. Niekedy extrémna a môže viesť k poblúdeniu už tak stratených duší. Úsmevné mi pripadalo presné vyčíslenie niektorých javov. Ironické mi pripadalo zachraňovanie prírody a zároveň zabíjanie motýľov kvôli zbierke. Cítil som, že kniha nie je tým čo čítam štandardne, neviem či je to autorovou generáciou alebo autorom, no kniha mi úplne nesadla. Aj tak som ju však prečítal s nadšením a záujmom. Možno som mal to pekné povedať na začiatku, no nechal som si to na koniec. Knihu som dostal ako dar od osoby, o ktorej som mal pôvodne dosť odlišnú mienku, hlavne na jej zmýšľanie a pohľady na svet. Po dočítaní knihy si kladiem otázku čo z knihy ju tak očarilo (či myšlienky alebo príbeh) a prečo som sa tak závratne zmýlil v odhade jej osoby. Ďakujem darcovi za príjemnú knižku, no hlavne za to, že mi ukázala, že súdiť knihu podľa obalu by sme nemali za žiadnych okolností. Ďakujem Saška, ako človek si ma prekvapila.
JankoStirbey
komentáře u knih
