Ivan F
komentáře u knih
Posledná šanca
Andy Weir
Pútavá rozprávka pre dospelých, odená do hard science fiction hávu. Zároveň je to kniha náučná, je to robinzonáda, je to road (vlastne space) movie a najmä, je to kniha o priateľstve. Je zaujímavé sledovať a čítať komentáre tých, čo knihu kritizujú a tých, čo ju chvália. Skupina kritická sa zhoduje v tom, že Marťan bol jednoznačne lepší, zatiaľ čo skupina druhá sa prikláňa k tomu, že Marťan bol horší. Lenže to je obrovská chyba - kniha by sa mala posudzovať samostatne, bez ohľadu na ostatné autorove knihy. Verím tomu, že ak by knihy vyšli v opačnom poradí, mali by sme tu klasický rozpor v hodnotení. Za mňa sú obe knihy na rovnakej úrovni, sú rozdielne a to je práve na nich to zaujímavé. Takže Projekt Zdravas Mária uspokojil moju čitateľskú dušu tak isto, ako Marťan, len s tým rozdielom, že Marťana už čítať nebudem, ale k Last Hope sa rád vrátim.
Hodiny chémie
Bonnie Garmus
Vtipné, milé, oddychové čítanie, kde som sympatizoval s miernou asociálkou (asociálkou len preto, lebo múdre ženy sa moc nenosia ani v dnešnej dobe, čo je škoda) Elizabeth v podstate od začiatku, hoci ma občas poriadne iritovala. K tomu sa pridáva pes, s veľmi originálnym menom Šesť tridsať a jeho pohľad na svet (popis, kedy sa zámerne vyhýbal nájdeniu výbušniny, nech ju radšej objaví iný pes, to bolo úplne skvelé) a vnímanie okolia, ľudí, a máme tu základ úspešnej knihy. To zvyšné pozitívne je, že kniha nenásilným spôsobom poukazuje na to, aké bolo postavenie žien pred viac ako pol storočím (vážna téma spracovaná oddychovo) a súčasný čitateľ/ka si môže spraviť vlastné hodnotenie, kam sa svet posunul. Po tonách kníh s nešťastiami, mŕtvolami a vraždami, ktorými sú zaplavené kníhkupectvá a knižnice, je toto takým malým ostrovčekom nádeje aj so všetkými svojimi chybami a nedostatkami, o ktorých sa zmieňujú iní komentujúci.
Srdce v Atlantidě
Stephen King
Túto knihu mám doma hádam dvadsať rokov a priznám sa, že odporná obálka spolu s tým, že sa jedná (zas) o poviedky, ma dohromady odpudzovali od prečítania si. Lenže chyba lávky. Prečo?
Pretože:
Za prvé, nie je to poviedková kniha, ale ucelený román.
Za druhé, hnidpichovia budú trepať, že sú to poviedky - škoda, že King im nedal čísla kapitol, bolo by vymaľované.
Za tretie, pán spisovateľ si určite prechádzal krízou stredného veku, keď knihu písal - strata panictva (hoci len literárna) je toho krásnym dôkazom.
Za štvrté, kniha je úplne iná, než všetko ostatné, čo dovtedy napísal. Je to kniha spomienok a zároveň je knihou nostalgickou za premárnenou mladosťou, však, Stephen? Ach jo.
Za piate, kniha je primárne určená generáciám, ktoré mohli niečo zmeniť, ale nakoniec nezmenili nič - napríklad my sme sa uspokojili s tým, čo máme, teda otvorené hranice, nadávanie na politikov, krčmovú kultúru, horalky, u niektorých slabých jedincov je to neutíchajúce spomínanie na komunistov (ako nám bolo vtedy dobre a teraz na h...o) a stále máme auto ako symbol niečoho wau. Skrátka a nedobre, kniha je pre všetkých tých, ktorí si uvedomili, že mladosť je v prd.li a ideály sú akurát tak v spomienkach. Ostatní ju úplne nepochopia, neosloví ich.
Stephen King jde do kina
Stephen King
Kniha, ktorá bolestne čitateľovi pripomína, ako sa literárna predloha a filmové spracovanie vždy líšia. Skrátka a dobre, nie vždy sa oplatí ísť do kina a to ani so samotným Stephenom Kingom, hoci nutno uznať, že výber je to pekný, dobre sa číta, no jeho zmysel mi uniká, nakoľko všetky poviedky/novely sú súčasťou originálnych zbierok. Ale prečo nie, peniaze treba vytrieskať aj takto. Za mňa sú najväčším pozitívom Kingove doplnky, jeho dojmy, postrehy, to bolo fajn, ale veľmi málo na to, aby táto kniha vôbec vznikla. Ako celok hodnotím priemerom zo všetkých piatich poviedok/noviel, inak to pre mňa (pri tejto zbytočnej knihe) nemá význam.
Halloweensky večierok
Agatha Christie
Táto kniha ma neoslovila, v podstate som ju dočítal z povinnosti, nakoľko som sa v minulosti rozhodol prečítať so celú sériu s Hercule Poirotom. Mimochodom, celá séria má kvalitu ako na hojdačke, niektoré kusy vynikajúce, iné mizerné. Helloweensky večierok je niekde v strede, skôr v dolnej polvlne. Toto hodnotenie zakladám s ohľadom na ostatné knihy zo série. K tomu sa pridáva neustále omielanie o tom, aká je Joyce klamárka (to bolo skutočne otravné), zavádzanie čitateľa falšovaním závetu (dvaja svedkovia, ktorí žijú, tak načo sa súd obťažoval grafológmi?), tvrdohlavý Poirot s jeho lakovkami (tu som s ním nedokázal súcitiť, pre krásu sa trpí - tak trp, to bola moja jediná myšlienka), skrátka a nedobre, kniha ma iritovala. Určite sa k nej nevrátim.
Moje najmilšie strašidlá (21 poviedok)
* antologie
Je zaujímavé zistiť, ako sa nielen svet, ale aj vkus čitateľov posunul. To, čo v dobe vydania poviedkovej zbierky bolo asi wau, je dnes vo väčšine prípadov skôr na smiech a strach poviedky (teda u mňa určite) nevyvolávajú - niektoré ešte zamyslenie áno, inak nič. Sú to všetko priemerné kusy, ktoré však obstáli v skúške času, a za to spisovateľom a vydavateľstvu patrí vďaka. Ako študijný materiál na zoznámenie sa s tým, čo ľudí trápilo a toho, čoho sa báli, je knižka fajn, ale nie je to nič moc pre čitateľa narodeného o pol storočia od jej vydania. Neurazí, nepoteší, asi tak. Z prudkej nostalgie hodnotím štyrmi hviezdičkami.
Prehnité mesto
Lenona Štiblaríková
S autorkou som sa prvý krát stretol v knihe Koleje smrti, kde má bezkonkurenčne najlepšiu poviedku Vagón uprostred lesa. Zaujala ma natoľko, že som si kúpil útlu knižku Prehnité mesto, má len 160 strán. Priznám sa, že mi ležala viac ako tri roky na policiach s inými knihami, ktoré čakajú na prečítanie. Ale dočkala sa a ono to bolo prekvapivo dobré čítanie. Nie je to samostaný román, ktorý má nejaký úvod, stred a záver, to nie. V podstate sú to tri poviedky, ktoré sú prepojené postavou policajného kapitána Severína Zycha. Avšak ako celok to funguje, a čo ma najviac pobavilo, je (ne)obyčajná mačka, ktorá sa taktiež vyskytuje vo všetkých troch príbehoch. Čo je to za stvorenie, to sa čitateľ nedozvie, ale zistí, že aj tvor s labkami si môže pochutnať na dobrej cigaretke a k tomu sa aj usmievať.
Stratený svet: Príbeh o zmiznutí dinosaurov
Vladislav Cucak
Toto musel napísať nejaký dement, bola moja prvá reakcia po pár stranách. Ako som čítal ďalej, tento pocit vo mne silnel. Neuveriteľné množstvo chýb, opakujúcich sa slov, o štylistike škoda hovoriť, teda písať. Pomenovanie názvov planét slnečnej sústavy ľuďmi, to nemohli pred miliónmi rokov prišelci z nejakej prdele vesmíru poznať, to ani náhodou, autor si mal nejaké názvy vymyslieť. Pomiešanie metrickej sústavy (tá platí od roku 1980) s nejakými neznámymi jednotkami vzdialeností, to bol poriadny guláš, autor tomu nasadil riadnu korunu. Ale pri šesťhodinovom lete som sa donútil túto kravinu dočítať. Až na poslednej strane som sa dozvedel, že autorom je šestnásťročný chalan (to mnohé vysvetlilo, okrem chýb), tak mu buď tento chabý literárny počin odpustený. Chyby spomínam zámerne, pretože jazykový redaktor pán Cirochman by sa mal hanbiť za (ne)odvedenú prácu. S ohľadom na vek autora hodnotím dvomi hviezdičkami, inak by som vysolil nekompromisný odpad.
To
Stephen King
Prečítané po tretí krát, ako jediná kniha od pána Stephena, myslím si, že to hovorí samo za seba. Nie, táto kniha nie je pre mňa najlepšou od Kinga, ale detské hlavné postavy (neopakovateľná sila, ktorú v tom veku máme a postupne stratíme) a ich svet (detstvo vie byť krásne aj kruté zároveň) pán spisovateľ skutočne neskutočne napísal. Vôbec mi nevadilo, že kniha má 1050 strán, práve naopak, všetky som si užil, každú jednu. Na niektoré pasáže, ktoré mi utkveli v pamäti, som sa tešil, iné, ktoré upadli do zabudnutia, som nanovo objavoval.
Tak zas niekedy dovidenia, už teraz však viem, že to bude stretnutie príjemne mrazivé.
Zišli sa v Bagdade
Agatha Christie
Tento dobrodružný príbeh ma skutočne bavil. Ani omylom ho nemožno považovať za seriózny špionážny príbeh, ale za úsmevný a oddychový rozhodne áno. Milé, vtipné a s nadhľadom napísané dobrodružstvo mierne ľahkovážnej, no zato po dobrodružstve a láske prahnúcej mladej a krásnej dievčine. A tu sa dostávam zas a znova k charakteristickej hrdinke mnohých autorkiných poviedok a románov. Vždy sú to mladé ženy, s dlhými a bohatými vlasmi, vyzývavými pohľadmi, veľkými očami, plnými perami a v tejto knihe aj dostávame opis krásnych hrdinkiných nôh. Nie som psychológ, no verím tomu, že pani Agatha mala buď nenaplnenú niektorú svoju túžbu alebo skvelo maskovala kým vlastne bola. V každom prípade sa rád k tomu príbehu vrátim, veľmi dobre sa čítal a hrdinka bola správne strelená.
Mlha
Stephen King
S pánom Kingom sme sa stretli pred viac ako tridsiatimi rokmi a vtedy som k jeho dielu zaujal takmer nekritický, ba priam obdivný postoj. Ak by som túto poviedkovú zbierku čítal vtedy, tak by to bolo na plný počet. Lenže každý vzťah sa vyvíja a od priam zbožňovania všetkého napísaného a obsedantno nutkavého pocitu ihneď vlastniť každú knihu, len čo vyjde z tlačiarne, nuž milý Stephen, naše priateľstvo presahujúce niekoľko dekád, tak ono dozrelo. Verím tomu, že by si sa nad mnohými svojimi poviedkami pousmial (tak ako ja), nad niektorými by si povytiahol obočie, nad inými by si uvážlivo pokýval hlavou a pár z nich by si označil za tie naj. Presne tak to mám aj ja s touto zbierkou obsahujúcich dvadsaťdva poviedok, z ktorých jednu (titulnú) možno označiť za novelu. S chuťou som si prečítal ešte raz Skratku pani Toddovej (ktorú som čítal týždeň predtým v inom preklade) a smelo môžem skonštatovať, že lepšia poviedka v tejto zbierke nie je.
Zhrnul by som to asi takto: kedysi som si sľúbil, že si prečítam všetko, čo pán King napíše a môžem smelo vyhlásiť, že ďakujem za túto zbierku, ale určite sa k nej už ako celku nevrátim. K niektorým poviedkam určite áno, ale bude ich veľmi málo.
Hodina děsu
Stephen King
Brožované vydanie, ktoré je po rokoch v šalátovom stave. Púhych päť poviedok, stodvadsať strán a čas strávený čítaním pri cestovaní mi spríjemnila táto útla knižočka. Predpokladám, že vydavateľ chcel spraviť výber toho najlepšieho z poviedkovej knihy "Skeleton Crew" a pomerne sa mu to podarilo. Za mňa je jednoznačne najlepšou poviedka "Skratka pani Toddovej", tá mi vyslovene sadla a ulahodila mojej čitateľskej duši. No nič, trochu lepidla do väzby a lepiaca páska na obal, snáď si "Hodina děsu" v knihobúdke nájde ďalšieho spokojného čitateľa.
Apokryfy Sherlocka Holmesa
Arthur Conan Doyle
Apokryfy S.H. sú pre skutočne otrlého a skalného priaznivca príbehov o Sherlockovi, pretože tri štvrtiny knihy sú prepisy divadelných hier. Číta sa to pomerne dobre, ale nie je to úplne to pravé orechové. Čo dodať? Som rád, že som si prečítal kompletné vydanie (v skutočne reprezentatívnej úprave, vďaka vydavateľstvu SnowMouse) všetkých príbehov (4 romány, 56 poviedok + apokryfy) o pravdepodobne najznámejšom detektívovi a v budúcnosti sa určite k niektorým z nich rád vrátim. Len tých 12 poviedok, ktoré sir Arthur vybral ako jeho naj, sa nezhodujú s mojím tuctom.
Iron Man: Démon v lahvi
David Michelinie
Komiks je druh literatúry, ktorým mnohí opovrhujú, avšak priniesol do sveta kníh mnoho zaujímavého. Celá plejáda postáv, množstvo lokácií, kvantum súbojov, celková atraktivita, viac-menej dokonalá a detailná kresba, farebnosť a zábava - kam sa na to najznámejšia rozprávka pre (ne)dospelých o agentovi s povolením zabíjať hrabe. Jednoducho v tomto kreslenom svete je akcie, testosterónu ako aj progesteronu toľko, že stojí za zoznámenie sa so zlomovými okamihmi a príbehmi. Nadôvažok si čitateľ sám utvorí názor na "brakovú literatúru" a prečíta a pozrie si v originálnom príbehu (žiadne stupídne prerozprávanie), ako to celé bolo. Osobne mi príbeh (kresbou a príbehom poplatnými dobe vzniku) prišiel ok a ako mnohokrát predtým môžem skonštatovať, že som si rozšíril obzory. Aj komiks je literatúra a nejaké povedomie o príbehoch v ňom treba mať.
Frankenstein čiže Moderný Prometeus
Mary Wollstonecraft Shelley
Moje dojmy z knihy sú rozpačité. Nebolo to zlé, ale ani dobré. Rozumiem, prečo sa táto viac ako dvestoročná kniha stala klasikou, ale vadí mi (ako pri mnohých iných letitých dielach), ako sa v nej postavy správajú. Je to v jednom kuse zalamovanie rukami, trýznivé výčitky sebavedomia, omdlievanie, dlhé choroby, trápenie a súženie tela a mysle, skrátka, čoho je moc, toho je príliš. K tomu sú všetci dojatí, ronia slzy, vedú sebazničujúce a sebaobviňujúce monológy a tak by som mohol pokračovať. Skrátka a dobre, odškrtol som si ďalší rest z pomysleného čitateľského zoznamu, ale nič by sa nebolo stalo, ak by som Frankensteina vynechal. Asi tak.
Hvězdy, můj osud
Alfred Bester
Bester vedel písať, o tom niet pochýb. Pri porovnaní so súčasnými autormi, je aj v tejto klasickej sci-fi výrazný rozdiel v štýle, vkuse (s ohľadom na dobu napísania) a chuti (vtedy sa nepoužíval margarín, ale všetko bolo maslo) skrátka, bolo to pred vekom „Hard sci-fi“. Spisovatelia tejto éry sa necítili nútení vysvetľovať „prečo“ alebo „ako“ niečo fungovalo, len žiadali čitateľa, aby prijali fantastické veci ako normálnu a integrálnu súčasť sveta, ktorý vytvorili. Keďže počítače vtedy neexistovali v dnešnej podobe, je milé vidieť, ako sa mnohé technológie vysvetľovali skôr z hľadiska psychických alebo pseudomystických javov. Presne ako "jauntovanie". A z toho vlastne vznikol názov knihy: Hviezdy, môj cieľ. Pretože hrdina príbehu Gully sa nepotreboval preniesť len z miesta na miesto v rámci planéty, ale v záujme svojej pomsty dosiahol schopnosť prenášať sa v rámci vesmíru, a bol a zostal jediný. Záverečná tretina knihy je pomerne polarizujúca, pretože Gullyho striedavo nenávidíte, držíte mu palce, vzápätí ho ľutujete, následne chápete a tešíte sa z toho, čo vyvádza. Skrátka, správny psychoúlet, takže za mňa, ďakujem vám, pán Bester, bola to príma jazda.
O minútu polnoc
Ed McBain
Ak by sa kniha rozdelila podľa jednotlivých prípadov na poviedky, tak by na 140 stranách každá dostala priestor cca 14 strán a všetky by obstáli so cťou. Spisovateľ nám prináša pekný vhľad na hornú polovicu sinusoidy kedy vlna vrcholí a všetko sa sype tak povediac naraz alebo v jednom dni, než začne vlna kriminality opadávať. Ako vždy, aj tentoraz nás Evan fiktívnym mestom Isola a zoznámil nás s rôznorodou cháskou. Za mňa príma čítanie a na koniec si dovolím jeden citát, ktorý opisuje dvojicu prostitútiek: "Obe mali niečo vyše dvadsať, boli celkom príťažlivé, vysoké, nohaté, prsnaté, nehanebné a lacné ako víno v tetrapaku." Môžem smelo skonštatovať, že pol storočia od napísania tejto knihy, sa nič nezmenilo. Lacných a prázdnych osôb je viac ako dosť.
Honba za meteorom / Hviezda juhu
Jules Verne
Honba za meteorom
Vrátil som sa do čias, kedy som mal more času a vedel som prežívať dobrodružné romány celým srdcom. Dnes, tak trochu životom poobúchaný zo všetkých strán, mám srdce stále otvorené dobrodružstvám, len už ich neviem tak intenzívne prežívať. Napriek tomu bol návrat po rokoch k "verneovkám" pôžitkom, hoci príbeh nie je ten skutočný "verneovský", pretože už je cítiť, že Jules bol za tvorivým vrcholom. Podľa knihy by sa dala natočiť úžasná dobrodružná komédia.
Hviezda juhu
Príjemná zmena v čitateľskom repertoári. Predsa len sa kedysi inak písalo, inak pracovali s jazykom prekladatelia, a tak čaro starých zašlých čias na mňa dýchlo naplno. Mnoho vecí je v knihe úsmevných, napr. jazda na žirafách, mnoho staromilských, napr. opis vzťahu a mladej lásky, mnoho pritiahnutých za vlasy, napr. že si nikto nevšimol, čo držal v ruke Matakit a tak by som mohol pokračovať, ale nie je na to dôvod. Skrátka, Jules Verne bez zbytočného násilia (hoci aj v tejto knihe zahynie mnoho zvierat len tak pre radosť lovcov) a spôsobom jemu vlastným pri opise charakterov (všetci sú buď prehnane dobrí alebo skrz-naskrz zlí), prináša čitateľom dobrodružné príbehy a v primeranej miere ich poučuje o zemepise a dejinách.
Dračie zuby
Michael Crichton
Priznám sa, že ma na "posledného nového" Crichtona navnadila obálka. Vidím za cválajúcim jazdcom skalu alebo dinosauriu hlavu? A čo názov knihy? Totálne ma to poplietlo a potom to už šlo. Kniha sa číta ľahučko, niektoré jej pasáže sú takmer stenografické a typického Michaela som v nej nenašiel. Ako celok je to zaujímavý náhľad do reálií končiaceho veku divokého západu, kedy mizli posledné miliónové stáda bizónov, a autor uvádza (pre mňa určite) zaujímavý fakt, ako už v 19stom storočí noviny podľa geografickej príslušnosti inak informovali o rovnakých udalostiach. Nebyť trošku preplácanej tretej časti knihy, bolo by to ešte lepšie, ale čitateľ nemôže mať všetko, však? Takže ďakujem dedičom, že sa rozhodli vydať aj tento Crichtonov rukopis, bolo to fajn, avšak prečítal som takmer všetky jeho knihy a k tým Michaelovým najlepším majú Dračie zuby predsa len ešte kus spisovateľského umu.
Hviezda juhu
Jules Verne
Príjemná zmena v čitateľskom repertoári. Predsa len sa kedysi inak písalo, inak pracovali s jazykom prekladatelia, a tak čaro starých zašlých čias na mňa dýchlo naplno. Mnoho vecí je v knihe úsmevných, napr. jazda na žirafách, mnoho staromilských, napr. opis vzťahu a mladej lásky, mnoho pritiahnutých za vlasy, napr. že si nikto nevšimol, čo držal v ruke Matakit a tak by som mohol pokračovať, ale nie je na to dôvod. Skrátka, Jules Verne bez zbytočného násilia (hoci aj v tejto knihe zahynie mnoho zvierat len tak pre radosť lovcov) a spôsobom jemu vlastným pri opise charakterov (všetci sú buď prehnane dobrí alebo skrz-naskrz zlí), prináša čitateľom dobrodružné príbehy a v primeranej miere ich poučuje o zemepise a dejinách, samozrejme s ohľadom na dobu napísania toho ktorého románu. Za mňa spokojnosť a určite sa k dielam pána Verna v budúcnosti rád vrátim.