Deia
komentáře u knih
Hladové hry
Dan Simmons
Príbeh začína veľmi dobre, máme tu akýchsi zvláštnych upírov, ktorí sa neživia krvou, ale emóciami a traja z nich medzi sebou hrajú akúsi hru - koľko ľudí zabili pomocou iných ľudí. Veľmi rýchlo sa to rozbehne, keď sa jedna z nich začne cítiť ohrozená a pozabíja pár ľudí. Prvá kniha ma naozaj bavila - to postupné rozpletanie toho, čo sa deje, prenasledovanie “upírky, plánovanie ich zničenia... Druhá kniha bola na tom podobne, tiež bola akčná, stále sa niečo dialo. Ale v tretej knihe moje nadšenie nejak opadlo a v podstate ma to začalo nudiť. Možno keby som to čítala zvlášť, postupne, tak by ma to bavilo viac, ale už som bola akási otupená. Tretia časť je rozťahanejšia a často som sa pristihla pri tom, že mi myšlienky utekajú niekde úplne inde. Nezachránil to ani poriadne akčný záver, pretože už som sa na to nejak nemohla sústrediť. Ale celkovo to bolo dosť zaujímavé, celé to spiknutie upírov, čo všetko ovládajú, ich letný tábor, kde vo veľkom hrajú vraždiacu hru... Často krát som si hovorila, že hrdinovia nemajú šancu ich poraziť. Zakaždým, keď to vyzeralo, že to pôjde, tak nastal nejaký zvrat - väčšinu som vôbec nečakala a poriadne ma prekvapili. Hlavné tri postavy boli taktiež sympatické, aj keď nie stále sa mi ich plány páčili. Pár kapitol bolo aj z pohľadu Melanie, jednej z monštier a tie ma iba rozčuľovali, ale to bol asi cieľ :D. Ako je to podarený príbeh, ale prospelo by mu, keby mal o pár desiatok (možno stoviek) strán menej.
Temné vody
Katherine Arden
Na pokračovanie tejto série som sa tešila, ale prvú časť to u mňa neprekonalo. Na deti sa opäť všetko valí a to ja proste nemám rada, keď sa postavám deje jedna vec za druhou. Už z názvu knihy je jasné, že plavba na jazere nebude pokojná a veru ani nie je. Postavy tentokrát skončia na tajuplnom opustenom ostrove a velenia sa ujíma Brian, ktorý vie, ako prežiť v prírode. Ako čítalo sa mi to fajn, je to taká jednohubka na jedno poobedie, len niečo mi chýbalo. Zaujímalo ma, ako to dopadne, čo sa na ostrove udialo kedysi, ako sa im stamadiaľ podarí dostať... Len nejak ten príbeh ku mne neprenikol. Taktiež mi to prišlo trochu nezmyselné, že ešte aj na výletnej lodi sa im stane niečo také a proste som sa do príbehu nemohla ponoriť, len to vo mne kĺzalo po povrchu. Koniec som ale nečakala, som zvedavá, ako to bude pokračovať v ďalšej časti. A tak trošku dúfam, že ďalšia časť bude aj poslednou. Ale predpokladám, že keby mám tak o 15 rokov menej, že by ma to zaujalo a nadchlo o dosť viac.
Šepot z lesa
Kateřina Surmanová
Na túto knihu som sa veľmi tešila, ani neviem prečo. Ale konečne som sa k nej dostala a asi kvôli tým vysokým očakávaniam som trošku sklamaná. Ale príbeh sa čítal veľmi dobre, autorka krásne pracuje s jazykom, samotné čítanie som si veľmi užívala. Len mi prišlo, že väčšinu času sa príbeh nehýbe z miesta, že Petrovi trvá veľmi dlho, kým príde na nejaké nové veci a že sa to celé točí v kruhu. Bolo to na mňa až príliš pomalé a tentokrát som s tým mala problém. Taktiež postavy som si nemohla nejak obľúbiť, aj keď zas dostali sa mi pod kožu, to nie že nie, len väčšina ženských postáv bola príšerná a liezlo mi to na nervy. Takisto som väčšinou nemala nejaké nutkanie sa ku knihe vracať, nevadilo mi prestať čítať, bolo to na mňa málo napínavé. Lenže keď už som sa k čítaniu dostala, tak ma to bavilo - to prostredie zasneženej dedinky, životy ľudí, atmosféra bola väčšinou veľmi dobrá, aj tá nadprirodzená a bola som zvedavá, ako to dopadne, len podľa mňa sa príbeh k tomu rozuzleniu blížil fakt pomaličky :D. Ale posledných sto strán som sa od knihy odtrhnúť nemohla, tam sa to tak rozbehlo, že som to musela hneď dočítať, aj keď s niektorými Petrovými rozhodnutiami som nesúhlasila. A chýbala mi tam nejaká záverečná kapitola, že čo sa dialo potom, ja mám rada, keď je všetko pekne uzavreté. Ináč musím povedať, že aj keď do knihy som nebola až tak pohrúžená, tak príbeh mi po dočítaní stále leží v hlave, čo som, úprimne, nečakala. Určite skúsim aj ďalšiu knihu od autorky.
Dům na kopci
Shirley Jackson
Tejto knihe som dlho odolávala - aj som ju chcela čítať, keďže je predlohou seriálu, ktorý sa mi veľmi páčil a aj som ju nechcela čítať, keďže hodnotenia nie sú najlepšie. Bohužiaľ, pridávam sa k tým menej nadšeným.
Príbeh mal skvelý potenciál. Starý, tajomný dom, v ňom iba štvorica ľudí, ktorí čoskoro začnú zažívať nepríjemné veci... Vyzeralo to veru nádejne. Ale nejak sa to pokazilo. Postavy boli proste zvláštne a dej sa točil prevažne okolo nich a ich rozhovorov, ktoré boli ale strašne odveci... zakaždým, keď sa rozprávali dve postavy, som mala pocit, že jedna hovorí o voze a druhá o koze. Taktiež mali veľmi zvláštne fantázie. To mi veľmi vadilo. A aj keď tam boli nejaké nadprirodzené javy, tak mi to prišlo, že tam sú len tak, aby sa nepovedalo - nikto nepátral po tom, prečo sa v dome deje to, čo sa deje a vlastne sme sa nič nedozvedeli. To ja nemám rada, veď keď už v dome straší, tak chcem vedieť prečo :D. Škoda, že to na tom stroskotalo, pretože ináč autorka vedela pripraviť poriadnu atmosféru, ale tieto veci ma tak rozčuľovali, že som si to vôbec nevedela vychutnať. A doslov, ktorý je v podstate akýsi rozbor tohto diela mi prišiel zbytočný a dosť nudný. Nevadí, aspoň som si na knihu spravila názor sama.
Hlad bohů
John Gwynne
Na toto pokračovanie som sa tešila a nesklamalo ma. Asi sa mi páčilo aj trošku viac ako prvá časť. Rada som sa stretla so známymi postavami, s Orkou, Vargom, Elvou. Už s menším nadšením som spoznala postavy nové, respektíve staré, ale s novými pohľadmi - Gudvar nie je dvakrát sympatický a Biór ma nejak nezaujal. Najviac som si užívala kapitoly Orky, neskôr aj Elvy, Vargove ma tiež bavili, ale len preto, že je obklopený zaujímavejšími postavami ako je on sám. Ináč je dej akčný, stále sa niečo deje, vkuse tečie niekoho krv, jedna bitka strieda druhú, príde mi, že každý je proti každému. Ale číta sa to dobre a som zvedavá, do akého cieľa to celé dospeje. Páči sa mi svet inšpirovaný severskou mytológiou a aj putovanie postáv. Teším sa na ďalšiu časť a dúfam, že bude čoskoro.
Dieťa noci
Karen McQuestion
Na túto knihu som bola zvedavá už odkedy vyšla, pretože anotácie znie dosť zaujímavo. Ale bohužiaľ, dosť ma nudila. Príbeh je až príliš priamočiarý, v podstate od začiatku sa striedajú kapitoly aj z pohľadu dievčatka a tak vieme kto to je a čo u susedov robí a viac-menej je jasné, ako to celé dopadne. Nejakých nečakaných zvratov je v príbehu veľmi málo. Taktiež je všetko vysvetľované príliš doslovne, snáď každý jeden čin nejakej postavy, či ich myšlienka. Postavy sa mi taktiež nepáčili, Sharon sa mi zdala ako žena, ktorá do všetkého strká nos, Niki bola trochu o ničom a o susedke škoda hovoriť, tá bola úplne vyšinutá a zjavne to nikomu v jej rodine nevadilo. Tiež si myslím, že väčšina postáv by sa takto reálne nesprávala, všetky sa mi zdali príliš umelé a proste divné. Ale aspoň sa kniha čítala rýchlo. Taká jednohubka, aj keď v podstate o ničom.
Světatvůrci
Robert Jackson Bennett
Prvá časť ma neskutočne bavila, bavilo ma to postupné odhaľovanie sveta, v ktorom vládnu skriby, bavilo ma sledovať Sanciu ako sa zo zlodejky stáva niečím viac a celkovo som si ten príbeh užívala. V tejto časti sa to ale nejak zlomilo a veru nie v dobrom. Nebavilo ma to. Ja mám rada, keď sa hlavným postavám, ktoré sú kladné, darí a tu sa mi toho zdalo nejak veľa. Zrodenie akéhosi boha, ktorý je stále o krok pred nimi a aj keď oni majú na svojej strane tiež istú entitu, tak nevedia pri nej, či jej môžu teda veriť a neviem, stratilo to pre mňa to čaro. Mnohým veciam som chápala ešte menej ako v prvej časti. Akože je to čtivé, akčné, ale nie až tak ako tá prvá časť, tu mi to miestami prišlo až rozťahané. Záporák mi vážne nesadol. Ani hlavné postavy mi až tak k srdcu neprirástli, aj keď som im držala palce, aby sa im Kraséda podarilo zastaviť. Najviac zaujímavý mi prišiel Orso, škoda, že ho tam bolo pomenej. No, som zvedavá na tretiu časť a prečítam si ju, ale táto bola pre mňa miernym sklamaním.
Plamenonosič
Bernard Cornwell
Mne sa celá táto séria páči a číta sa mi veľmi dobre a ani táto časť nebola výnimkou. Som rada, že sa tentokrát riešilo aj niečo iné, ako nájazdy Nórov. Taktiež hlavné postavy pomaličky starnú a konca sa zjavne nie každý dožije. Bola som veľmi zvedavá, či sa konečne Uhtredovi podarí dobyť Bebbanburg, keďže to je jeho celoživotný cieľ. A taktiež som zvedavá, či sa vyplní Alfrédov sen o zjednotenom Anglicku a za akých podmienok to bude. Ináč kniha bola typicky akčná, vtipná, záverečná bitka bola skvelá. Teším sa na ďalšie časti.
Eli, Eli
Wojciech Tochman
Na túto knihu som bola zvedavá a bolo to síce zaujímavé a poučné, ale nie úplne ono. Krátke príbehy rôznych ľudí sú písané síce úderne, až vulgárne, ale taktiež mi prišlo, že nejak neosobne. Keď som ich čítala, tak som ich čítala so zdesením, že niekde takto ľudia naozaj žijú, ale po dočítaní knihy to vo mne nejak neostalo. Taktiež mi tam chýbali fotografie, na ktoré autor častokrát odkazuje. Pri samotnom čítaní bolo ale veľa vecí, ktoré ma zarazili - že toľko ľudí sa zúčastňuje turistiky za chudobou alebo že mnohí muži zo západných krajín tam chodia kvôli prostitúcii (a to aj tej detskej). O deťoch žijúcich na cintoríne ani nehovorím. Vďaka takýmto knihám som vďačná za to, že žijem, kde žijem a že mi je vlastne dobre.
Domov
Mats Strandberg
No, švédsky Stephen King, ako avizuje obálka, to teda určite nie je, aj keď pár vecí tam je spoločných (mierne vyžívanie sa v nechutných popisoch). Príbeh je napísaný fajn, len ma až tak nebavil. Kapitoly sa striedajú z pohľadov Joela, Niny a udalostí v domove. Ani jedna postava mi k srdcu neprirástla a to bol asi najväčší problém - Joel si za svoje problémy mohol sám a to, ako sa vyrovnával so situáciou sa mi vôbec nepáčilo, Nina mi zas prišla taká utiahnutá. No a domov sa mi páčil najmenej. Mám rada knihy zo psychiatrického prostredia, ale priznám sa, že nie so starými ľuďmi. Tu mali všetci, až na Moniku, nad 80 rokov a opisy prebaľovania, ktoré tam boli každú chvíľu, tomu veľmi nepomáhali. No a nejaké zimomriavky alebo nepríjemné pocity sa pri čítaní nedostavili vôbec, strašidlo nebolo vôbec strašidelné. A príbeh má ešte k tomu otvorený koniec. Ako nečítalo sa to zle, len to pre mňa bolo trochu o ničom. Myslím, že ďalšie knihy od autora už čítať nebudem, aj keď na druhú stranu, fantasy trilógia Kruh, na ktorej sa podieľal sa mi kedysi veľmi páčila.
Dračí republika
Rebecca F. Kuang
Na túto knihu som sa veľmi tešila, aj keď mám pocit, že prvá časť sa mi páčila o dosť viac. Ale to bude hlavne preto, že som si z nej toho veľa nezapamätala a dosť ťažko sa mi orientovalo v deji, z prvej časti si pamätám len nejaké útržky. Pred treťou časťou si určite dám re-reading. Ale ináč sa mi príbeh páčil. Čína je pre mňa tak správne exotická a celkovo to prostredie ma veľmi bavilo, ako aj rôzne schopnosti postáv. Hlavná postava, Rin, sa mi hlavne spočiatku veľmi nepáčila, v tejto časti sme si veľmi nesadli, ale postupne sa to zlepšovalo. Najviac ma bavila postava Kitája, geniálneho stratéga a Rininho blízkeho kamaráta. Taktiež to bolo celé dosť akčné, každú chvíľku prebiehal nejaký boj, aj keď už to nebolo až tak drsné ako v Makovej válke. Aj tu bolo veľmi veľa zvratov a nečakala som snáď ani jeden a to, čo sa dialo na konci, už vôbec, aj keď to nie je žiadne epické finále. Som veľmi zvedavá, ako sa to nakoniec celé vyvinie a verím, že ďalšej časti sa dočkáme čoskoro.
Už mě vidíš?
Sharon J. Bolton
Od autorky som už jednu knihu čítala, Obětinu, a tá aj keď mala parádny námet, tak mala príšerný koniec. Tu je to trošku lepšie, ale stále to pre mňa nie je ono. Opäť, námet je veľmi zaujímavý, hlavne tá podoba s vraždami z konca predminulého storočia. Ale postupne sa to nejak zvrtne a problém som mala hlavne s Lacey, pretože tá tají, kým v skutočnosti je a celé jej správanie som často nechápala. Dosť toho pred polícii nepovedala a mne sa to nepáčilo, taktiež mi to nesedelo k tomu, že chce pomáhať ľuďom. Navyše jej totožnosť sa od istého bodu dala celkom rýchlo odhaliť. Škoda, že to neostalo iba pri tom napodobovaní. Príbeh opäť začal veľmi sľubne, len pre mňa sa to potom vydalo zlým smerom, ale stále je to zaujímavý a napínavý prípad. Či ale budem v sérii pokračovať, to si ešte premyslím.
Třetí ucho
Jan Hamouz
Musím povedať, že očakávania som mala vysoké, ale táto kniha ich ešte predčila. Čítalo sa mi to neskutočne dobre, tešila som sa na každú chvíľu, kedy sa budem znova môcť ponoriť do príbehu. A priznám sa, že sama ani nechápem, prečo mi to prišlo tak skvelé, pretože väčšina postáv mi sympatická nebola, hlavne Dar a Oldenik, obaja rozmaznaní spratkovia, ktorí si myslia, že všetci budú skákať tak, ako chcú oni. Ale aj tak ma ich kapitoly bavili a bola som zvedavá, čo sa s nimi bude diať ďalej. Najviac ma ale bavil Iko - jeho kapitoly boli v prvej osobe, to mám obzvlášť rada a ešte aj hovoril o svojom štúdiu, čo ma tiež v takýchto knihách neskutočne baví. A v jeho linke sa objavila postava, ktorú som vôbec nečakala a veľmi ma potešila. Celkovo sa príbeh vyberal takými smermi, aké som vôbec nečakala, aj keď nejak veľa zvratov tam nebolo. Celé to plynulo veľmi pomaličky a mne to vôbec nevadilo, užívala som si každú stranu, lebo napísané je to naozaj parádne. Raz som sa pristihla, že autora porovnávam so Sandersonom - aj on sa mi číta tak skvelo aj vtedy, keď sa tam toho veľa nedeje. Už teraz mi je za týmto príbehom smutno a dúfam, že čoskoro bude ďalšia časť. Ako ak máte aspoň trošku radi fantasy, tak toto si naozaj prečítajte, je to skvelé (samozrejme, najprv prvú časť :D).
Zlomené duše
Simone St. James
Na túto knihu som bola zvedavá a v podstate naplnila moje očakávania. Mám veľmi rada príbehy, v ktorých sa prelína prítomnosť s minulosťou. Tu ma asi trošičku viac bavila tá linka z minulosti - štyri dievčatá na pochmúrnej internátnej škole, ktorá je plná takých dievčat, s ktorými si ich rodičia nevedeli poradiť. Každá z tých štyroch študentiek má za sebou nejakú traumatickú udalosť a bavilo ma postupne odhaľovať, že čo sa im stalo. A do toho duch istej Mary, ktorý tam straší už večnosť. Aj linka z prítomnosti bola fajn, len Fiona mi až tak k srdcu neprirástla, hlavne mi prišlo zvláštne, že ani po dvadsiatich rokoch sa so smrťou sestry nezmierila a stále ňou bola doslova posadnutá. Ale zas sa mi páčilo ako ide za svojím cieľom a snaží sa prísť na to, čo sa na škole pred toľkými rokmi odohralo. A bolo to teda dosť zaujímavé vyústenie. O trochu menej sa mi ale páčilo, kam nakoniec viedlo rozuzlenie zavraždenia jej sestry. Ale ináč sa mi to čítalo skvelo, celý čas som bola napätá, že ako to dopadne a určite sa ohliadnem aj po ďalších knihách od autorky.
Pieseň sirény
Alexandra Christo
Neviem prečo sa ja na toto dám stále nahovoriť (ešte k tomu sama sebou). Stále ma zaujme pekná obálka, zaujímavá anotácia a dobré hodnotenia. Ale tieto YA fantasy sa mi skoro nikdy nepáčia a ani táto nebola výnimkou. Prišlo mi to celé príliš teatrálne, zbytočne dramatické, s nie veľmi sympatickými hlavnými postavami. Hlavne Lira mi liezla na nervy, bola neskutočne arogantná a správala sa ako rozmaznané dieťa. Taktiež o sebe (a teda nielen ona) hovorí ako o legendárnej Skaze princov - no neviem ako niekto môže byť hocijakou skazou, keď má iba 17 a vraždí raz do roka, ale dobre. Elian si zas myslí, aký hrozný vrah on je, lebo zabíja sirény, ktoré sú pre ľudí nejakými monštrami. No ani jeden mi nesadol a ich príbeh ma vôbec nezaujímal, do čítania som sa musela viac-menej nútiť. A tiež tam bolo dosť veľa nelogických vecí. Ale aby som nebola len negatívna, prostredie bolo celkom fajn, plavba na pirátskej lodi tiež a svet sa takisto zdal zaujímavý, aj keď veľmi rozvedené to tam nebolo. No, snáď ma nabudúce zaujme niečo, čo sa mi bude páčiť viac, aj keď pevne dúfam, že ďalšej YA fantasy s peknou obálkou odolám (aj keď asi márne :D).
Ted Bundy, vrah po mém boku
Ann Rule
Na túto knihu som bola veľmi zvedavá odkedy vyšla, no a kým som sa k nej dostala, tak už sú v edícii vydané ďalšie tri. A snáď budú aspoň tak dobré ako táto, aj keď nejaké muchy má. Musím priznať, že úvod ma do čítania veľmi nenalákal - prišiel mi chaotický a celkom o ničom. Ale keď sa už autorka rozpísala o samotnom Tedovi, tak som sa od čítania nemohla odtrhnúť. Jeho život bol zaujímavý a je strašné, že z muža, ktorý mohol toho toľko dosiahnuť, sa vykľul taký netvor. Pri popisovaní toho, čo sa jednotlivým ženám (a často krát iba dievčatám) stalo, mi bolo veľmi ťažko. Hlavne príbeh Georgann Hawkins, ktorá zmizla keď šla sama iba 12 m, doslova od domu k domu. A samozrejme, nie len jej príbeh je strašný, ale všetkých tých žien, ktoré boli napadnuté úplne hocikde - doma, v parku, v študentskom dome... Nechápem, ako toto môže niekto robiť. A taktiež nechápem, ako tak dobre mohol Ted pôsobiť na ľudí, vrátane sudcov, ktorí mu podľa mňa dovolili dosť veľké ústupky a častokrát som nad tým iba krútila hlavou. Čo mi ale na knihe vadilo bol samotný vzťah autorky s Tedom, ich korešpondencia bola síce zaujímavá, ale prišlo mi, že autorka sa do príbehu vkladala o dosť viac ako by mala. A záver bol snáď nekonečný, sto strán a zakaždým, keď som si myslela, že je koniec, tak tam bol nejaký dodatok, potom ešte jeden a opäť ďalší... Ako tie posledné strany boli pre mňa trochu utrpením, aj keď aj v nich sa nachádzalo dosť zaujímavých informácií, len to mohlo byť výrazne kratšie. Ale knihu rozhodne odporúčam a na ďalšie príbehy z tejto edície som veľmi zvedavá.
Děti noci
Dan Simmons
Na túto knihu som bola zvedavá, aj keď som mala mierne obavy, pretože jej hodnotenia nie sú najlepšie. Ale väčšina kníh od autora sa mi čítala skvelo a ani táto nebola výnimkou. Hneď ma vtiahla do deja a čítanie som si naozaj užívala, od príbehu som sa nemohla odtrhnúť. Spočiatku som vôbec netušila, prečo je súčasťou tej istej série ako kniha Temné léto, ale nakoniec mi do došlo (asi v polovici knihy) a vtedy som si konečne uvedomila, kto je vlastne Mike. Taktiež som si užívala všetko okolo upírov, je tam trochu iný Dracula a veľmi sa mi páčilo biologické poňatie ich inakosti a nutnosti požívať krv. Ale napriek tomu, že ma to veľmi bavilo, nemohla som sa preniesť cez niektoré nelogické veci - Kate a Mike sa naháňajú za dieťaťom cez celé Rumunsko, ale pritom vôbec netušia, čo budú robiť, keď dôjdu tam, kde je aj chlapček, keďže je pod ochranou upírov. Je to také dvaja proti všetkým bez poriadneho plánu a to ma pri čítaní mierne rozčuľovalo. A záver sa mi zdal rozťahaný a príliš superhrdinský. Ale ináč sa to čítalo naozaj parádne.
Výpravy do divočiny: Dobrodružství mladého přírodovědce
David Attenborough
Sir David Attenborough je snáď žijúca legenda a ja mám jeho (novšie) dokumenty veľmi rada. A tak som si musela prečítať aj túto knihu, aj keď je trochu iná, ako som čakala. Hlavne by som nepovedala, že sa jedná o biografiu, pretože mi príde, že priamo o ňom som sa toho veľa nedozvedela, okrem toho, ako veľmi zbožňuje zvieratá (to cítiť snáď z každej strany), ale tak to zrejme všetci vieme. Je to naozaj skôr cestopis, ktorý mapuje jeho prvé tri expedície. Kedysi som rada čítala knihy od Josefa Vágnera, ktorý tiež odchytával zvieratá pre svoj safari park a táto kniha mi to veľmi pripomínala, aj keď mám pocit, že tie od Vágnera sa mi predsa len páčili viac. Ale aj táto je skvelá, len sa musím priznať, že niekedy mi od čítania dosť odbiehali myšlienky, hlavne keď dlho putovali a veľa sa tam toho nedialo. Ale celé to bolo veľmi zaujímavé, od plánovania expedície (ktoré nie stále vyšlo), cez odchyty zaujímavých zvierat až po rôzne príhody s domorodým obyvateľstvom. Dozvedela som sa veľa nových informácií a to nie len o zvieratách. V knihe je navyše aj dosť fotiek, ale vzhľadom na to, kedy boli robené, nie sú veľmi dobré. Celé sa mi to čítalo veľmi príjemne a teším sa na pokračovanie.
Píseň mrtvých
Graham Masterton
Túto sériu mám veľmi rada, aj keď musím povedať, že prvé časti sa mi páčili viac, zdali sa mi atmosférickejšie a mysterióznejšie. Ale aj táto časť bola veľmi dobrá, lepšia ako predchádzajúca. Len dúfam, že autor sa v svojich knihách neinšpiruje skutočnými prípadmi, lebo to by potom bol Cork pravdepodobnejšie najnebezpečnejším mestom. Taktiež ma prekvapuje, že stále majú toľko policajtov, keďže v tejto sérii stále nejakí umierajú. Ale až na pár drobností sa mi kniha čítala dobre, má spád, prípady sú zaujímavé a dosť zamotané, aj keď hlavný páchateľ sa dal odhaliť celkom skoro. V osobnom živote má Katie stále nejaké problémy a verím, že autor jej nakoniec nadelí nejaký šťastný koniec. Do konca série ostávajú ešte dve časti a teda dúfam, že sa ich dočkáme aj v češtine.
Smrť je mojím remeslom
Robert Merle
Túto knihu som si už chcela dlho prečítať a konečne som si povedala, že idem na to. Musím povedať, že som čakala, že bude o niečom inom, že rovno začíname v koncentračnom tábore. Ale autor to vzal pekne od začiatku, od detstva. Spočiatku mi bolo Rudolfa ľúto, pretože rodina, v ktorej vyrastal bola strašná, hlavne jeho despotický otec. Pravdepodobne kvôli nemu si nevedel nájsť miesto vo svete a dlho sa v podstate len tak túlal, až kým sa nestal členom SS. Potom to už išlo rýchlo. Bolo celkom zaujímavé čítať príbeh z obdobia druhej svetovej vojny z tej druhej strany a vlastne sa dozvedieť, aký “kariérny postup viedol k tomu, že sa človek stal veliteľom koncentračného tábora. Ale čítať už o Rudolfovom pôsobení v Osvienčime bolo veľmi náročné, keďže jeho úlohou bolo postarať sa o splyňovanie veľkého množstva jednotiek. Čítať o tom, ako rozmýšľal o zvládnutí pre neho ťažkej úlohy bolo naozaj ťažké. A stále dookola tie slová - jednotky, splyňovanie... Ako keby sa vôbec nejednalo o ľudské životy a to robilo čítanie ešte horším. Napriek tomu, že je to silný príbeh, ktorý určite odporúčam, tak sa tam našlo pár vecí, ktoré mi vadili. Začiatok mi prišiel dosť rozťahaný, do koncentračného tábora sa Rudolf dostáva až za polovicou knihy a tiež mi vadili neustále nemecké výrazy - na jednu stranu síce dolaďovali atmosféru, ale na druhú stranu sa tam ale vyskytovali až príliš často.