Upozornenie. Vulgarizmy budú. EJ bude hejt and rage.
S knihou som po 250 stranách stratil trpezlivosť. Lebo dovtedy som sa vlastne nikam nedostal. Hodnotenie teda neudelím, nebolo by to správne, ale takto mimo záznam... max 2 hviezdy. Ale čitateľská reakcia je na mieste aj tak, je rovnako relevantná ako každá iná.
Kniha skrátka nie je pre čitateľa čo nemá rád skákanie v deji, príliš veľa liniek. NENÁVIDÍM TO AK PRESAHUJE URČITÚ MIERU. Vytrháva ma to z kontinuity. Keď som si asi sedemdesiaty raz pomyslel "do riti/prdele/kua/zasa", rozčítam čo sa deje Askerovej a drb, ideme inam. Neznášam to. A viete koľko línií tu v Sklenenom mužovi je? Rátaj. Askerová. Hill. Sklenený muž. Hellman. Retrospektívy Hilla, Askerovej s jej otcom. Úvodný flashback o dvoch urbexeroch obetiach, pátranie po ich zmiznutí asi vražde je ale totálne upozadené, lebo sa tiež rieši nájdená mŕtvola spájaná s Leoinym otcom Peperom. Kurva drát. Rozprsknuté je to do 151! (poctivo zrátané kým som sa rozhodol toto písať) fragmentov, kapitol, kúskov, pomenuj si to ako chceš. Nebol som zďaleka v polke, prd som videl nejaký posun, Hill večeria, Leo ide do posilky, Sklený muž sníva, Hill debatí s niekým, Leo oprcáva nejakého Viktora. drb ho tam 16 rokov nazad, Peper vezie Hilla v daždi domov.
V strane 250 som sa rozhodol pre zrýchlené čítanko, upriamim sa na dialógy, nech viem čo sa deje, letím textom. To už sa vôbec takto rozsekaná kniha nedá čítať :) Potom reku, už je to v rekte, vynechám retrospektívy, sústredím sa na Leo, Hilla, snáď po polke knihy už konečne niečo odhalíme. To už som ale vlastne knihu nečítal, len ľutoval peniaze. A to mám kúpenú aj trojku. Ale neviem, tohto roku už nebudem skúšať. Asi by som Sklenenému chlapovi mal raz dať znova šancu, až prídem do veku, alebo fázy, kedy mi rozsekané texty prestanú vadiť.
Napísané je to remeselne thrillerovo dobre, vo tom žádná. Poviete mi, mal si sa lepšie sústrediť, dať šancu, nečítať popri iné. Iné som čítal lebo toto ma ubíjalo :(
Prestal som čítať napr aj Dana Browna. Podobný prípad. A nemám pocit že by som o dačo prišiel.
Ešte raz, neznášam keď mám pocit, ako by mi spisovatel pred očami triasol knihou aby som nemohol zaostriť na text a dej a príbeh. A v rýchom slede mi vymieňal obrazy. Sem sa teraz dívaj, toto teraz chvíľu sleduj, ale kašli na to, poď sem teraz. A navyše to rozťahá na 650 strán, ktorým by zoškrtanie takej 200-tovky len pomohlo. Hej, Zmenárnika/Pána hory som prečítal a celkom kladné hodnotenie. Aj to už bolo na hranici mojej trpezlivosti ale akosi viac sa tam dialo. Zoznamovanie s postavami, modelári :), trošku lepšie to vodsejpalo a bolo to kompaktnejšie.
A aj tak tuším kto je vrah, od prvých strán to autor naznačuje. Tak že je jasné že to ešte nejak zvrtne. Jedine to by ma zaujímalo ak by to nakoniec bolo trebárs to nevidiace dievča. A kto zabil toho stavbára, to mi je vlastne jedno. Možno o dva tri dni... prebehnem koniec knihy. Nech viem, ale už tomu nechcem venovať ani hodinu navyše.
Áno, aj takéto dňové v živote čitateľa bývajú a neni sa za čo hanbiť.
Update 10.5. Disciplína. Zapni disciplínu Corso! Rozhodol som sa že to dám. Začína to byť osobné. Ja tú sviňu zdolám. (Okej, a trošku som aj zvedavý. A aj som tomu venoval kus času. A je jasné že túto knihu držím posledný raz v živote, tak nech je to raz a navždy a v budúcnosti nech ma ani nenapadne skúšať to znova.)
Update 11.5. Tak som to nakoniec dal. Bol to šprint, neolizoval som každé slovko. Šlo o to vedieť čo sa deje, čo kto vidí, kade ide, čo rozpráva. A je vlastne aj smutné, že vlastne všetko šlo v takej línii a šablóne, akú som hneď spočiatku predpokladal. Naozaj. Nijaké prekvapko, dokonca ani to prekvapko čo sa zvykne očakávať, že "dôvera v nesprávnu osobu a zrada" prípadne "vrahom je absolútne niekto iný nečakaný". Jediné čo stojí za zmienku, a teraz SI TO ĎALEJ NEČÍTAJ AK NECHCEŠ MIERNY SPOILER....málokedy, a vlastne ani neviem či som sa niekedy stretol s postavou ktorá bola zavraždená tri krát. Jedine za mňa ak tento moment je záslužný.
Dve hviezdy teda zostávajú. Je to zdĺhavé, minimálne prvá polovica knihy rozťahaná ako sopeľ na rukáve. A teraz si ešte uvedomujem, že kniha dejom a časom priamo nadväzuje na Pána hory, dva takéto prípady za dva týždne, ja netuším, ak to takto pôjde ďalej v trojke, či Leo a Martin budú vôbec schopní po toľkých ranách pohybu či to nejak autor porieši s barlami a vozíčkom. No, John McClane šuvix proti tomuto kombu :) Veľmi sa tu tlačí na pílu thrillerovosti.
Moja tichá spomienka teraz patrí Mirečkovi z básnikov... "Československo je šťastná země, taky peníze kazí člověka!"
Tiež taká istá blbinka ako prvá kniha :) Presne na tom istom mieste v prístave, kde minule Kurt našiel rybu jak dom, našiel teraz chlapa čo skočí do mora a zaspí na dne. Tak ho Kurt zachráni, dostane od neho diamant jak futbalovú loptu. V meste mu za ňu klenotník na drevo vysolí 50 miliónov a tento detail Kurtovi zdeformuje osobnosť a vznikne napätie v rodine A tady peníze zkazili Kurta :) No a to je všetko milé deti. Zasa napísané milým štýlom kedy autora podozrievam že naivitu len hrá.
Dve knihy za jeden deň, no... knihy... ja vlastne ani neviem čo toto je. Blbinky. :)
... Aneb, Kurt, Anna-Lisa, deti Hubená Helena, Limonádový Kurt, krpatý Bud, mega rybisko ktorú neustále okusujú, a cesta okolo sveta na asi 400 riadkoch. :)
Kurt a Anna-Lisa mají tři děti. Jako první se jim narodila holčička, kterou pojmenovali Helena. Je jí jedenáct a je dost hubená. Když se narodila, byla tak hubená, že porodní bába hned telefonovala k sobě domů a každému o tom vyprávěla.
... Mimochodom Helena má najvýraznejší vývojový oblúk zo všetkých postáv, lebo popri jedení obr-ryby stučnie. Nie, toto nie je rybisko ako v Trnkovej Záhrade, táto je dávno zdochnutá.
Nejak som nevedel, či je kniha naozaj určená deťom, či sa len tak tvári, a je určená dospelým. A odpočiatku som podvedome čakal (a v podstate som teraz asi objavil nový žáner literatúry), že je to schválne napísané naivným štýlom pre decka a zrazu tam vybuchne niečo podvratné temné drzé a zrazu sa tam objaví veta z ktorej váz zamrazí a zmení sa to na brutálny existencionalizmus alebo horor o nekrofágii. No, asi si niečo podobné budem musieť napísať len sám.
Pak najednou zahlédnou, že nad nimi krouží letadlo. Je to veliké letadlo a přistane hned vedle multikáry. Když ztichnou motory, vyběhne ven člověk. Schová se za letadlo a dlouho čurá. Je to skoro celá malá řeka. Řekne, že si letadlo sám postavil, ale že bohužel zapomněl udělat záchod. Je to trošku nepraktické, ale dá se s tím žít. Kam máš namířeno? ptá se Kurt. Pán odpoví, že letí do Indie do kina.
... Bože toto je úlet.
Dlouho seděli v parku a báli se, a najednou se objeví Bud s usměvavým černochem. Anna-Lisa se na Buda zlobí a řekne, že když je tak malý, nesmí se sám potulovat po velkých městech, a zvlášť ne po New Yorku, kde si lidé v taškách nosí pistole. Doufám, žes nevylekal nikoho, kdo má pistoli, zeptá se Kurt. Bud řekne, že nevylekal vůbec nikoho. Pak všichni pozdraví černocha. Jmenuje se Jimmy a už byl dvakrát v Norsku. Děkují mu, že se o Buda postaral. Jimmy naštěstí mluví trochu norsky a vypráví jim, že Buda našel, když čural na auto.
... Nespornou výhodou je, že som to prečítal za asi hodinu a pol, a pocvičil som si pri tom krk, krútiac občas hlavou.
V tu chvíli se Kahn doopravdy rozzuří. Vstane, mrskne talířem o zem a začne indicky nadávat. A všichni jeho kamarádi se taky naštvou. Kurt a Anna-Lisa rychle svolají děti, naskáčou do multikáry a ujíždějí, jak to jen jde. Kahn a čtyři sta jeho kamarádů za nimi běží a hážou po nich různé věci. Na multikáru letí ježci, kamení, talíře, vajíčka i vodní buvoli, ale Kurt jede tak rychle, že se nikdo netrefí.
... Za tri hviezdy, ale spisovateľa som si všimol. A pocit, že fakt pod povrchom sa schováva niečo podvratné, za tým si stojím. :)
Nápad dobrý. Ale ja si osobne Atlas s veľkým A takto nepredstavujem. Mapky len také symbolické, asi si mám zapnúť ku knihe google maps. Čo akože som aj robil, pretože keď raz čítam o pomerne málo známych alebo fakt neznámych oblastiach, krajinách, chcem si urobiť prehľad, už keď sa tomuto náučnému podujatiu venujem :) Samozrejme keď je niečo len jedna budova, teda skôr betónová plošina s heliportom (áno aj takéto rarity sa tu nájdu) jasné že klasická mapa by nefungovala. Informačne text je dostačujúci, veď nejdeš študovať geopolitiku. Zaujímavosti, hlavne prečo sa tomu ktorému kútu dostalo toho požehnania, že je trpený a uznaný ako viacmenej samostatná jednotka. Alebo prečo si ho vôbec všimnúť a udeliť mu dostatočný kredit výminočnosti. No a zasa, tu by tie fotočky, kedy boli peniažky na autorské práva, pomáhali.
Uf. Dopočúvané. Som hádam aj dva roky dozadu kúpil v nejakej akcii komplet (vtedy) aristokratku a nedávno som zistil že stále nevypočutý posledný diel. Ale teda, nadšenie sa nekoná. Skôr otázka prečo ten nápad a priznám sa, iskra z prvej časti, aj ešte, no, druhej, už je preč. Toto je príklad za mňa, kľudne ma ukameňujte, príliš dlho dojenej kravičky. Až je vydojená, ale ešte skúsime z tejto strany, ešte tento struk poťaháme. Si zober príklad že by Viewegh urobil ďalších 5 pokračovaní Účastníkú zájezdu. Ako samo to stálo dobre na nohách, ale čo by s nimi asi vymyslel po piatych knihách? A to ešte pozerám, už sú ďalšie pokračovania. Ale na tom sa ja už nezúčastním. Vôbec nemám ani to šimranie v mozgu že mi ostane rozrobená nekompletná séria. Čo ja naozaj mávam takú psychickú poruchu :) Mne to vlastne veľmi začalo pripomínať dákeho Kameňáka či čo. Nie podávaním vtipov, jasne tu je to literárnejšie na vyššej úrovni samozrejme, ale ako ma tie postavy prestali baviť a nezáujem čo sa s nimi deje. A to, pozor, ja sa pobavím aj na Cyranovom ostrove!! Len nie často.
Priznám, už po asi druhej knihe som začal byť podivne alergický na tieto postavičky a ako mi boli podávané, a to sa mi nestáva. Skrátka zvyknem knihu ak ma nebaví zavrieť a mávnuť rukou. Ale jak som za toto zaplatil, hoci v zľave, som sa donútil tým pádom všetko postupne vypočuť, znepriatelilo sa mi to. Asi aj to bude x-faktor mojej kritiky. Nesadlo, nemal som sa siliť do ďalších tanierov gulášu, "nebou by som sa poblyu všakáno". :)
Tak môj hejt berte so zľavou, pardón, s rezervou.
Predvečer sviatku všech svätých. Do mestečka prichádza nocou starý démonický čierny vlak, a priviezol lunapark, atrakcie, stánky, hotdogy, cukrovú vata, šapitó. A temné zlo. Niekto cíti to zlo okamžite, niekto je slepý. Och veď to je také klišé, že? Takých kníh už napísali sedemtisíc. Ale...
„Mami.“ Dlouhé ticho. „Umíš si vybavit tátův obličej? Jsem mu podobný?“
„V den, kdy ty odtud odejdeš, on odejde navždy.“
„Kdo prosím tě odchází?“
„Jime, vždyť ty, i když tu ležíš, hrozně rychle utíkáš. Nikdy jsem neviděla nikoho tak se pohybovat i ve spánku. Něco mi slib, Jime. Ať půjdeš kamkoli, vrať se se spoustou dětí. Ať se vyřádí. Ať je jednou můžu rozmazlovat.“
„Nehodlám mít nikdy nic, kvůli čemu bych mohl trpět.“
„To si chceš pořídit sbírku kamenů, Jime? Kdepak, jednou to přijde, i ty musíš trpět.“
„Ne, já nebudu.“
Podíval se na ni. Na obličeji měla stopy dávných ran. Podlitiny kolem očí nikdy nezmizely.
„Budeš žít a trpět,“ pronesla do tmy. „Ale až přijde tvůj čas, řekni mi to. Dej mi sbohem. Jinak bych tě možná jít nenechala. Popadla bych tě a nepustila, to by přece bylo hrozné!“
Najednou se zvedla a šla zavřít okno.
„Proč chtějí mít kluci okna dokořán?“
„Mají horkou krev.“
„Horká krev.“ Stála opuštěně. „To je pozadí všeho našeho trápení. A neptej se proč.“
Musíte pristúpiť na pravidlá Bradburyho sveta, kde aj trinásťroční chlapci majú hlboké, temné, filozofické zmýšľanie starých mudrcov. Bradburyho paleta farieb je silne lyrická, poetická, bude od Vás vyžadovať sústredenie, čítanie viet znova a znova, aby ste sa uistili, či rozumiete čo sa deje, čo sa pokúša Vám zdeliť. Aspoň ja som to tak musel čítať. Tudy přijde něco zlého nie je klasicky odvyprávaný román. Alegórie, snové obrazy, symbolikou nabité, stále som hlavne spočiatku, kým som si zvykol, mal pocit ako by ma tlmili nejaké nekonkrétne sedatíva a zahmlievali mi vnútorný zrak. Každopádne, preklad toto podivno nezničil a je postrehnuteľné vnímavému čitateľovi. Divná knižka. My scifisti sme si Raya Bradburyho privlastnili a nedáme dopustiť na Marťanskú kroniku, Ilustrovaného muža, ale on je občas niekedy zabehnutý až v magickom realizme. A horor od neho určite nebude nejaký len odskok do toho žánru.
Malá technická. Databáze ani čitatelia knihu neradia do nijakej série. Nebudem to meniť ani ja. Ale Something Wicked This Way Comes patrí do takého voľnejšieho cyklu Green Town Stories s Pampeliškovým vínem a Sbohem léto Farewell Summer.
Kolotoč se roztočil rychleji, skřípěl, trhal sebou, obíhal pozpátku!
Teď se na poslední obhlídku pouti vydal pan Cooger s ohnivě červenými vlasy a očima jako modrý plamen. Pod jejich stromem zůstal stát. Will by byl mohl na něj plivnout. Pak ale orchestrion vydal obzvlášť drsný zvuk hanebné vraždy, po němž se ozvalo vytí psů z veliké dálky, a pan Cooger se na podpatku otočil, rozběhl se a naskočil na pozpátku kroužící svět zvířat, která ocasem napřed, hlavou pozadu opisovala nekonečný kruh k neznámé a nikdy nezjistitelné destinaci. Ručkoval po mosazných tyčích, až dopadl na sedátko, zůstal na něm mlčky sedět – červené ježaté vlasy, růžové tváře, neuvěřitelně pronikavé modré oči – a kroužil zpět, nazpátek, hudba ho vřeštivě doháněla, jako když se nabírá dech.
Co je to za hudbu, zamyslel se Will. A jak já vlastně vím, že se to hraje odzadu? Pevně objal větev, pokusil se zachytit hraný nápěv a v duchu si ho zanotovat zpátky na začátek. Ale ty mosazné zvonky a bubínky mu tak bušily na hruď a zrychlovaly tep jeho srdce, až cítil, že se mu puls mění, krev se vrací nepřirozeným náporem v celém těle zpět, takže málem spadl a nedokázal víc než se křečovitě držet a vnímat pohled na pozpátku běžící kolotoč a pana Darka u obslužného mechanismu.
Toto mi až tak nesadlo. Či už to bolo dvoma absolútne nesympatickými hlavnými postavami alebo dosť úmorným napredovaním. Tá ľahkosť a žarty na každej strane sa tu nejak mínali mojemu vkusu. A to na Mládka celkovo nedám dopustiť ako na zdroj instatnej okamžitej zábavy. Pri ňom máte chuť citovať jeho blbinky ľuďom okolo seba. Pri tejto knihe nie. Možno to naozaj je len nesympatickými protagonistami, ktorí sú ako to povedať... asi ako Nick Twisp na dôchodku. Poznáte Nicka Twispa nie? C.D Payne. Twispa som tiež prestal čítať, keď postava dospela, ale mozog jej zostal zakrnelý ako trinásťročnému puberťákovi. Kalouš a Merda sú podobne postihnutí, navyše si autor zápletky hrozne zjednodušuje tým že sú navyše hovadá bohaté a všetko rieši rozhadzovaním penazí. Skrátka to nemá ani rozumne vystavanú zápletku ani ten ťah príbehom.
ZVON, české katolické nakladatelství 1995. Tak, že po Kemelmanovi siahne práve katolické nakladatelství, prinesie ho na trh, by čakal málokto. Ako tak pozerám, občas v tom nakladateľstve niekto koketoval aj s beletriou, ak im sedela do krámu. Svoju logiku to aj má. Kemelman veľmi rád polemizuje a vedie ústami postáv diskusie o náboženstve, otázkach etiky, morálky, ale nie násilným spôsobom, má na to prispôsobené postavy, kde to príde prirodzené a logické. Nie že by to bolo len o tom, ale ... na bežné pomery často dialógy smerujú aj tam. Veď čo, hlavná postava je židovský rabí, učenec.
Inak, kniha za mňa ašpiruje na jednu z tých najškaredších obálok aké som mal v poslednej dobe tú česť čítať :) Ale obálka len predáva, tá neznamená pre príbeh nič. V texte na zadnej obálke sa inak udáva, že "Připravujeme další tituly z téže řady slavného autora". No tak to im to nadšenie vo Zvone nevydržalo dlho. :) Škoda.
Aj keď, upozornil by som prípadného záujemcu na jednu vec, aj sa to tu už spomína. newtory to uvádza tiež. Kniha primárne ako by detektívkou už ani nebola. Veď k niečomu na hrane zákona dochádza až za polovicou. To nie každý predýcha ak čaká detektívku. Dovtedy je to o živote a rozkole v komunite v Barnards Crossing, o návšteve rabího na univerzite, o ľuďoch, intrigách pletichách. Potom sa niečo stane, už to zaklapne do seba a také tradičné vyšetrovaníčko sa udeje. Ale ako je to napísané! Skvele. Mňa Kemelman baví. Živé plnokrvné dialógy, povahy postáv. Viete, byť na obálke meno ako King, Vonnegut, Heller, Gaarden, čo ja viem, Hailey, povedali by ste že ako do hĺbky a dôkladne má atmosféru, život, povahy v kehile, temple, štruktúre takej tradičnej bežnej židovskej komunity, severoamerickom prímorskom malomestečku naštudované. A Kemelman písať vie. A preklad je podľa mňa dobrý tiež. To býva dôležité.
Ja dávam 5 hviezd, mne to sadlo. A zase len ľutujem, že u nás vyšli len dva príbehy... (Ani len tej trikrát-ke Odeonu to nestálo za vydanie, ani Grafprintu s pokusom o 3x-kové pokračovanie).
Tak aspoň ešte sem hodím zoznam celej série. Zdroj wiki
Friday the Rabbi Slept Late – 1964 vyšlo v Smaragde Mladá fronta
Saturday the Rabbi Went Hungry – 1966
Sunday the Rabbi Stayed Home – 1969 vyšlo vo Zvone
Monday the Rabbi Took Off – 1972
Tuesday the Rabbi Saw Red – 1973
Wednesday the Rabbi Got Wet – 1976
Thursday the Rabbi Walked Out – 1978
Conversations with Rabbi Small – 1981 (largely a dialogue about Judaism with a young couple Small meets on vacation)
Someday the Rabbi Will Leave – 1985
One Fine Day the Rabbi Bought a Cross – 1987
The Day the Rabbi Resigned – 1992
That Day the Rabbi Left Town – 1996
Vchádzame na pôdu detektívok druhej ligy. V tom zmysle že asi by si na rabína Smalla alebo Kemelmana nespomenul nik, ak by sme sa pýtali "Vymenujte vašich 10 najobľúbenejších detektívov?" Avšak sme v lige, kde sa vsádza na originalitu a nápady. Takže sme vo svete kde je rabín Small, mačky Koko a Yum-yum, pre mladých traja pátrači, pán Trágáčik, sudca Ti a ceľkovo je to polička detektívok trošku podivných a zaujímavých indivíduí. Stojí za prečítanie, hoci prvá tretina je skôr o židovskej komunite, zvykoch, spoznávaní postav v malom mestečku (Amerika 60-tych rokov poblíž asi Bostonu). Rabi sa do toho zamieša napodiv ako podozrivý, nie ako vyšetrovateľ. Detektívom je vlastne miestny policajt. Je to dobre napísane, zaujímavé, originálne prostredie a hlavná postava. Škoda dvoch veci. Že boli u nás preložené len dve knihy. A škoda trošku nasilu počeštených mien. Predsa len v židovskej americkej komunite zaváňajú Eliška, Anežka, Kubo.. trošku ako z Babovřeskej návsi. Inak rád by som videl niekedy preloženú celu sériu. Veď vydavatelia sem dotiahli oveľa horšie série, toto vyzerá naozaj dobre.
No, toto povyše som napísal roku 2020. Kukám na hodinky, píše sa apríl 2026. Konečne som si spomenul, v antiku zohnal aj druhú knihu, a vravím si, treba si osviežiť pamäť. Tak som si to dal znova. Nie je to hrubá bychla, prečo nie. A... aj som pozabudol o čom to bolo takže pohoda. A viete čo? Mením hodnotenie zo 4 na plných 5. To je tak dobre napísané, pohodovka, zaujímavé prostredie, má to švung, tempo, dialógy, kľudne si môžete zahrať tú hru s autorom, kto je vrahom. A priznávam, mám slabosť na knihy so židovského prostredia, hlavne teda humorné. Uvažujem či by som svojou biednou angličtinou zvládol prelúštiť anglické vydania z Amazonu. Takže, záverom, ak máte radi prehľadne a dobre napísané postavy, celkovo dobre napísané detektívky, napríklad Agathu Christie, nešlapnete Rabínom vedľa.
(SPOILER) Taká štandardka, nenadchlo, neurazilo, ani nenudilo. Napísané je to samozrejme remeselne zručne. Aj ma de la Motte trošku povodil za nos, ale to sa čaká, veď počas čítania som podozrieval okrem Leo-y temer každého. Ja mám totiž takú bohatú fantáziu, že dokážem nájsť motív a spôsob aj u ležiaceho policajta v kóme, že je to sériový vrah, keď chcem. Ku koncu to nabralo akčný finiš, čo je tiež také bežné, jak prekotená zelená kolobežka. Potom ma už len zaujímalo, jak to autor zakončí s kariérou Leo-y (bože to sa asi ani neskloňuje že?), či ju fakt nechá odrbať tým sviniam kolegom ako je bežné aj v živote. Lebo v tomto bode autor dosť tlačí na pílu aby si čitateľ protagonistku obľúbil a mal k nej istú ľútosť, nespravodlivo ničia jej kariéru, stojí proti nej dokonca matka, špatná minulosť (tá proste musí byť u severského vyšetrovateľa). Alebo ju nechá zvíťaziť, a teda v tom prípade ako to chce zamotať s jej hrubými priestupkami... príkladno len čo som si ja všimol, narušovanie miesta činu, manipulácia s dôkazovým materiálom, utajovanie závažných faktov spojených s riešením prípadu, zasahovanie do vyšetrovania, únik informácií sprostredkovane médiám, napadnutie člena kriminálneho zboru, no atď. :) Taká sympatická baba skrátka. Jo a flashbacky a linky z minulosti mi prišli ako vždy, ako vata a zbytočnosť nesúvisiaca, iba akože osvetľujúca vzťahy s vedľajšími postavami. Ale môj problém, že flashbacky a nič čo priamo nesúvisí s hlavnou linkou hádanky tajomstva vraždy zločinu nenávidím a nudia ma. No a potešilo že je tu modelovanie železničiek :)
PS: No a teraz najväčšia záhada ktorá ma zaujala. Fakt. Citujem český preklad KALIBR str.184 "Hádky, se sousedy, s městem, s vedením kraje, you name it." Str.209 "Trénoval ji ve střelbě, v boji zblízka, učil ji řídit auto, you name it."
WTF je you name it kurzívou??? Nejaký artefakt poznámka ešte po prekladateľovi. Toto je jediná vec s ktorou som sa ešte v žiadnej knihe nestretol :)
Vzácný doklad vývoja Pána Tragáčika. V prvom príbehu je to ešte novinár, nie historik, blúdi po Sibíri, celkovo také nezáživné, ale potrebné poznať ak ste fanda Nienackeho. Nebojte, v ďalšej knihe to už bude Tragáčik ako ho poznáme. Tu je to viac jak to nazvať, angažovaný cestopis :)
Toto bude veľké... mám času a dovolenku :) Ale nebudete sa nudiť, zhrniem tak nejak 5 kníh!! Osobný rekord na databázi. Oplatí sa čítať moju recenziu? A máš dačo lepšie na práci? :)
Čo majú spoločné seriálové postavy James Sawyer Ford z LOST (to bol ten sebecký zlodej podvodník a krásavec) a malá dievčina Holly v piatej sérii Stranger Things? Čítali knihu A Wrinkle in Time. No a Stranger Things je plné prepojení a odkazov práve na Struny času. No a tak ma to zaujalo.
Zohnať knihu je problém, vyšla dávnejšie, v českom aj slovenskom preklade. Našťastie som natrafil na martinusáckom knihovrátku a obe časti série čo u nás vyšli. Prvé dve z piatych. Upozorňujem, že tri ďalšie doteraz neboli preložené a asi tak skoro nevyjdú. Možno nikdy. Aj som si zanadával, že teda takto rozbehnutú sériu zarezať v polovici nebýva často. No keď som sa začítal... poviem rovno, trošku to už chápem, a neni mi to už ľúto. Je to... podivnosť. A nie až taká paráda. Pomôžem si netom.
"Madeleine L'Engle (1918–2007) bola významná americká spisovateľka, známa predovšetkým svojou literatúrou pre deti a mládež, v ktorej originálne spájala témy kresťanskej viery, moderných vedeckých teórií (ako kvantová fyzika) a klasickej fantasy. Jej najslávnejším dielom je román A Wrinkle in Time, za ktorý v roku 1963 získala prestížnu Newbery Medal. Kniha položila základ pre sériu známu ako Time Quintet."
V 2007 vzniká u nás preklad, pravdepodobne si niekto všimol úmrtie a rýchlo reagovali. Až prirýchlo, zdá sa. Inak je to autorka a knihy ktoré sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najlepšej, najvplyvnejšej anglo-americkej fantastickej literatúry pre deti a mládež. Niekde v top 50, niekde aj v najlepšej 15.
No a práve to silné a za mňa veľmi okaté spojenie kresťanskej ideológie, modernej fyziky, podivnosti mi tu silne nehralo a nemám to rád. Bilo to do očí, nepodobá sa to modernej literatúre pre mládež, Stranger Things už vôbec nie, je to dosť naivné. A ani tak pútavé ako sa na prvý pohľad zdalo. A aby Vás ani nenapadlo že sa necháte zlákať cestovaním v čase a priestore naprieč vesmírom. Ono je to len také chytme sa za ruky, okolo seba vír a temno a potom PUK, zjavili sme sa trošku zmätení na lúke voňavých kvetov (prípadne na inej planéte kde je tma). Ako sme sa to tam dostali?, pani Čia nás poslala. Tak bacha na nádeje o fantastike a hard scifi pre mládež.
A slovenský podivný preklad tomu už vôbec nepomohol. Prepisy mien sú fakt debilné, inak to nenazvem. To radšej ten originál. Pani Tá, pani Čia, pani Taká (Mrs.Whatsit, Who, Which), z ktorých sa vykľujú samozrejme svojím spôsobom anjeli, zlý pán Ten (IT), Čierny mrak (Black Thing) znie to násilne, neatraktívne, poslovenčovanie mien neznášam. A chyby skloňovania a pravopisu len svedčia o biednej alebo nijakej korektúre.
Planéta Camazoth je údajne alegóriou na komunistické zriadenie. Alebo na komformné peklo. Bezmozgovitý ľudia na nej len plnia príkazy, pohybujú a konajú všetci rovnako, v rovnakom robotickom rytme, bez myšlienok. Nadčasová myšlienka, že? Príde Vám to originálne? Ak by sa písal rok 1962 tak vedľa Timura a jeho družiny, možno.
Všetko nakoniec vyrieši čo? Samozrejme láska s veľkým L v totálne rýchlom dvojstránkovom finále. Ďalší klinec do rakvy môjho nadšenia. Bolo to dosť utrpenie čítať. No, a tak som sa opýtal AI, o čom je ten zvyšok. Na rešerše je to celkom dobrý nástroj... Citujem text od AI bez úpravy, ako jej huba narástla.
---1. Struny času (A Wrinkle in Time) Meg Murryová, jej geniálny brat Charles Wallace a kamarát Calvin O'Keefe cestujú cez teserakt (trhlinu v čase a priestore), aby našli Meginho otca. Ten je väznený na temnej planéte Camazotz, ktorú ovláda zlá entita známa ako „TO“. Meg musí prekonať svoje neistoty a pomocou sily lásky zachrániť svoju rodinu.
2. Vietor vo dverách (A Wind in the Door)Dej sa presúva do mikroskopického sveta. Charles Wallace vážne ochorie a Meg s Calvinom musia cestovať hlboko do vnútra jeho tela. Spolu s cherubínom Proginoskesom bojujú proti Echthroi – bytostiam, ktoré sa snažia zničiť harmóniu vesmíru a „odstvoriť“ všetko živé.
3. A Swiftly Tilting Planet (Rýchlo sa nakláňajúca planéta)Už dospelá Meg čaká dieťa, zatiaľ čo Charles Wallace musí zachrániť svet pred hroziacou nukleárnou vojnou. S pomocou jednorožca Gaudiora cestuje časom do minulosti, aby zmenil kľúčové historické momenty („Might-Have-Beens“), ktoré vedú k súčasnej katastrofe.
4. Many Waters (Mnohé vody) Tento diel sa zameriava na Meginých bratov – dvojičky Sandyho a Dennysa, ktorí sa doteraz do dobrodružstiev nezapájali. Náhodou sa ocitnú v biblických časoch tesne pred potopou sveta. Stretávajú sa s Noemom, obrami (nephilim) a anjelmi (seraphim) a musia nájsť spôsob, ako sa vrátiť domov skôr, než začne pršať.
5. An Acceptable Time (Prijateľný čas) Hlavnou hrdinkou je Polly O'Keefe, dcéra Meg a Calvina. Počas návštevy u starých rodičov nečakane prejde časovou bránou a ocitne sa o 3000 rokov v minulosti. Ocitá sa uprostred konfliktu medzi starovekými kmeňmi a musí čeliť otázkam obety a prežitia, aby sa dostala späť do svojej doby.---
Zvyšné tri časti série teda v slovenčine ani češtine zatiaľ nevyšli: A Swiftly Tilting Planet (1978) Many Waters (1986) An Acceptable Time (1989).
Vietor vo dverách nejak prečítam, keď už som si ho kúpil. Ale teda neláka ma to. A podľa obsahu čo vidíte, tie zvyšné tri knihy, snáď je aj dobre že u nás nevyšli a nevyjdu. Pravdepodobne niečo naznačili aj čísla predajov, aj keď, knihy sa len tak v antikoch neváľajú, vypredalo sa (stavil by som sa že v tom majú prsty Stranger Things 5.séria). Ale ak niekto čítal čo za voloviny sú v pokračovaniach,... holt, nie je rok 1962, ani 1985. Cestovanie za Noem?? Bojujeme s jednorožcom proti atómovej apokalypse?? Je v tom niečo zvrátene prítažlivé ale určite to nakoniec bude plné krestanských citátov a nakoniec to vyrieši asi láska.
Značné sklamanie, ale dve tomu dám. Zasa malo to čosi do seba, niečo zvrátene podivné. Pár pasáži pútavých. Ozaj a je aj film od Disney. To ešte musí byť bizár.
Humor Ivana Mládka som začal vnímať v osemdesiatkach, z tých jeho dnes by sa tomu nadávalo stendap pred mikrofónom vystúpení v Možná příjde i kouzelník a tak. Kedy krásne devastoval napríklad pohádkové příběhy. Neskôr z LP platne o Jeho rodine, knižiek z antikvariátu, a v dnešnej dobe z pokoutných nahrávok Cyranovho ostrova, čo som minulý rok zaklincoval aj kúpou originálok DVD toho seriálu. No jo, ešte stále sa dajú kúpiť DVD keď chcete umelca podporiť, ale či si tie DVD máte ešte na čom pustiť, je druhá vec. Externá DVD mechanika to istí.
Ešte nemám Příběhy z divokého Východu úplne dočítane, ale ja to už napíšem. Mládek produkuje na stránkach knihy tie svoje "blbinky" a "hefty" s takou kadenciou ako nikto iný. (Snáď s výnimkou poviedok Šimka a Grossmana). Ak nie je na každej strane aspoň 6-12 vtípkov, blbostí, nekorektného humoru, tak to tam bude ilustrácia alebo báseň. (Samozrejme tiež pološialená). Ja tento humor osobne milujem, dakomu môže prísť trápny, infantilný, nízky, nehodný moderného človeka, ale na papieri za mňa skvelá zábava. Nie je ľahké robiť humor a nedostať po papuli, a ešte aby to malo myšlienku a úroveň. TO je trošku zlá cesta hodnotenia humoru a zábavy, pritom o teórii humoru sú napísane stovky kníh a neni to sranda. :)
Neuberá tomu ani forma monolitických blokov textu kde len občas nájdete jeden odstavec na strane a máte dojem nezáživného suchého obsahu. Hlavne prvá časť knihy. Ono je to akási kompilácia troch pôvodných ale asi čiastočne upravených diel spojených do jednej knihy. Lenže... každá druhá, tretia veta blbina a vtip. Totálna oddychovka na zlé časy. Viem čo od Ivana Mládka môžem čakať a dostanem to.
A o čom to celé je? To je v podstate jedno, človeče čitateľský, Mládek skrátka formu spomienok, životopisu postavy použije na pestovanie svojského podvratného humoru. Funguje mu to v krátkych scénkach, ktoré boli potrebné v časoch Silvestrov a Televarieté, fungovalo to aktualizovane po revolúcii, fungovalo to ako nízkorozpočtový sitcom na Nove, či kto ten Ostrov točil, funguje to aj na stránkach knižne vydaných.
Šimek, Grossman, Mládek, Skoumal, Vodňanský, tam si chodím po humor a relax. Na pomedzí dadaizmu, bláznovstva, detskej radosti, skvelých slovných hračiek, postrehov, situačných absurdít a pritom nadčasový humor postavený na hlavu, a pritom nie nízka ľudová sranda. U nás za Moravou pod Tatráma také dačo vždy chýba. Začína sa nám rodiť v podobe tých stendap komikov, niektorí majú dobré nápady, ale chce to čas, a hľadať.
Odfláknutá recenzia aneb, jak si zjednodušiť písanie citátmi :)
---Za chvíli přišel na jeviště zase ten naparáděný pán. Pokládá prý za zvláštní potěšení, že smí obecenstvu ohlásit herce a zpěváka, který vystupoval ve všech velkých kabaretech země a všude byl zahrnován bouřlivou pochvalou.
„To jsem zvědav!“ prohlásil kapitán Schmauch. „Že by se někdo, kdo měl takový úspěch, harcoval zrovna do Korlsbüttelu?“ Čekali tedy, až se opona znovu zvedne.
Když se tak stalo a objevil se slavný umělec, ulevil si Emil docela nahlas: „Ach, ty chudáku!“
Velký umělec nebyl totiž nikdo jiný než konferenciér. Jenomže byl v cylindru, měl vycházkovou hůl a monokl.
„Zde jsem!“ uvedl se. „Nejprve vám přednesu něco vážnějšího: šanson nazvaný ‚Takový je život‘. Božku, hrábni do toho!“ (Božek byl pianista. A „hrábni do toho“ se týkalo klavíru.)“
Když dozpíval, řekla babička: „Vystupoval-li tenhle plácal ve velkých kabaretech, jsem já císařovna ‚Alžběta.“---
Kästner šiel aj v pokračovaní Emila takpovediac v šablóne, čo fungovala v detektívoch. Zase sa starí kamaráti dajú dokopy, tentoraz v prímorskom letovisku cez prázdniny. Znova budú riešiť jednu no... neprávosť. Nič zdĺhavé zložité či prekombinované. Skrátka pomerne vtipným štýlom napísané prázdninové dobrodrúžo. Aj s malými analýzami detskej duše a dozrievaní.
---Korlsbüttel nejsou žádné velké lázně. Před deseti lety neměl Korlsbüttel ještě ani nádraží. Vystupovalo se v malém hnízdě na trati Lübeck – Stralsund, které se, jestli se nemýlím, jmenovalo Stubenhagen. Tam čekával, měl-li člověk štěstí, nějaký staromódní kočár s těžkým mecklenburským valachem, který lázeňské hosty loudavě odvezl do Korlsbüttelu po rozjezděných písčitých cestách. Napravo i nalevo se prostíralo vřesoviště. Jalovcové keře stály jako zelení pidimužíci mezi staletými duby a buky. Chvílemi přeběhl tišinou hlouček srnek. Z milířů postavených na lesních loukách stoupal štiplavý modrý kouř do letního vzduchu. Bylo to jako v Grimmových pohádkách.
Dnes je to jiné. Dnes jedete bez přesedání až do Korlsbüttelu, vykročíte velkopansky z nádraží, svěříte kufr nosiči, za tři minuty jste v hotelu a za deset minut u moře. Dřív to myslím bylo krásnější. Dostat se k moři bylo tehdy spojeno s obtížemi. Nepodceňujte obtíže, jež se nějakému cíli stavějí do cesty! Mají v sobě mnoho dobrého.---
Komentár, kde spomeniem toľko detský kníh ako ešte nikdy. Oplatí sa Vám čítať :) Tipy pre každého na počkanie.
Erich Kästner mal dar písať pre školákov tak, že si z nich spravil pri čítaní kamarátov. Niekedy sa na nich priamo obracia, na začiatok knihy im predstaví obrázkami všetky dôležité postavy a jak to nazvať, rekvizity. Príbeh v ktorom Emil spozná kopec kamarátov na návšteve babičky uprostred medzivojnového Berlína, po ceste kam je okradnutý (lebo teda spať vo vlaku sa neoplatí ani v dnešnej dobe, nonono), následne dolapí a usvedčí zlodeja. Kto by to nepoznal. Ak nie, tak kde ste žili doteraz? :) Jasné, Arabela, Chobotničky, Křeček v noční košili, Pehavý Max a strašidlá. :)
Trošičku zabudnutá kniha v dnešnej záplave modernej knihy pre decká. Môžu byť ak teda chcú a majú záujem o čítanie, doslova zavalené. A tak sa zabúda na klasiky našich otcov ako je Emil a detektívi, Tom Sawyer, pán Tragáčik, Three Investigators, či Gombíková vojna. A samozrejme, nezabúdajme na poplatných dobe, Timura a jeho družinu. (Včera osraté, dnes opraté, Timur a jeho družina. A Nasti Ivánovne mizli bombarďáky zo šnúry na sušenie. Okej, táto epizóda sa do knihy nedostala.)
Osobne knihu čítam asi tretí raz, zaradil by som si ju do takého svojho rebríčka tohto žánru aj do prvej desiatky. Kraľuje tam Bylo nás pět, Deti z Bullerbynu, Emil z Lonebergy, spomnutý Tom Sawyer, Malý princ. S kľudným srdcom prvá desiatka. A včul... bežím k Emilovi a trom dvojčatám, ktoré som k mojej hanbe, nikdy ešte nečítal.
Prekvapivo fajn. Mám veľkú nedôveru k biografiám, buď sú schvaľované dedičmi či samotným protagonistom, vtedy budú z nich vykartáčované všetky kontroverzné veci. Alebo, opačný extrém, budú písané na efekt, aby šokovali, vytiahli kontroverziu a bulvárne bubliny ale zase, s posvätením v honbe za prašulami. Málokedy je to aj pútavé, aj úprimné. To väčšinou býva o človeku čo je pár storočí po smrti, aby sa stratila potreba prifarbovať a vylepšovať.
Ani tu nečakajte blato, špinu, homosexuálne aféry, fantastiku. Proste sú to spomienky bedňaka, čo myslím sú chlapé, čo ťahajó kabele, reprake, zhánajó chlast, vynášajó kýble, ladia zosilovače abo čo všetko, po koncerte pozbierajó gaťke plyšáke, dopijó čo ostalo v poharoch, rozmontujú aparaturu a ťahajó na ďalšó destinacju.... Skrátka zákulisie. A Hince nešetrí detailami a spomienkami na kapelu, bežné zákulisné veci, v tomto je kniha trošku výnimočná že sa tam nenachádza len epicentrum kapela a fajront. Tak ako keď o F1 píše mechanik, je to osviežujúce a iné.
Počúval som po večeroch ako audio. A ja som fanda Queen, keď začujem, srdiečko mi zatetelí, spomeniem na časy kopírovaných magnetofónových pások z Noweho Targu, bo inak ste diskografiu dokopy v tom čase nedali. Paradoxne som Queen intenzívnejšie začal vnímať ako študent, kedy ma spolužiak vytiahol do kina, vraviac, "Poď, uvidíš čo si ešte nevidel, Queen v Budapešti" Bol to maďar z juhu slovenska, tak som to bral s rezervou, reku, jasné, jak je to o Budapešti, musí to byť bomba. Ako fakt som Queen len tak z rádia poznal, čo chcete v roku 1988. A tak začala moja láska k tejto kapele. Bolo to lepšie ako som sa bál, a lepšie jak som mohol dúfať. Treba vidieť.
Netrvalo dlho a Mercury zomrel. Ale to už som ako som spomínal, behal do Poľska na kazety. A dodnes 24. novembra večer ak sa dá, púšťam si Queen. No už ako moderny človek, na Spotify. Až sa mi zo mňa navaľuje :)
Inak, počúval som knižku, počúval, tetelil sa v momente jak sa v pozadí podfarbovalo skladbami, a zistil som, že hlas Jirku Korna ktorý mi číta, ma baví. Chvíľku mi trvalo, spomenúť si odkiaľ hlas poznám koho mi pripomína, pozriem do popisku k audioknihe... Korn. Pohohodový mierne taký rebelský jemno unavený zachrípnutý hlas, prirodzený ironický nádych intonácie.
Veľká spokojnosť.
Welsh asi nikdy nemal vysoké literárne ambície. Alebo potom možno také vysoké ako kedysi James Joyce. Neviem posúdiť. Skratka ísť inokade, a pripadne, obžalobu systému a vtedajšej doby poriadne čitateľovi otrieskať o hlavu.
Jeho príbehy sú situovane snáď ešte do osemdesiatok, do doby panovania železnej lady. Ak pristúpite na jeho zemitý vulgárny spôsob vyjadrovania, na hrdinov ktorí nie sú pravé vzorom počestnosti, dostane sa vám literárneho zážitku, na ktorý budete ťažko zabúdať. Určite to bude šokujúce, môže sa vám stať že knihu s odporom odložíte ako neodčítateľnú a odpudivú. (To ostatne platí pre všetky jeho knihy, to "ber alebo nechaj ležať"). Welsha by čitateľ mal prečítať do jeho možno tridsiatky veku. (veku čitateľa, ni Welsha) Neskôr už fakt hrozí že to nebudete ochotní tolerovať. Ak sa vám ale podarí tie knihy rozčítať v mladosti, zaručujem vám že to bude zážitok porovnateľný s Kto chytá v žite, Na ceste, Vlhké miesta, proste rebélia na papieri. Dakedy sa tomu nadáva aj že "formatívny". Teda nie že by ste si mali brat príklad z brania drog a dílovania alebo tak, skôr zažijete, že čo všetko vám literárne dielo dôkaze evokovať a priniesť do hlavy. Čo sa týka príkladu, skôr na vás text zapôsobí ako výstraha, čim paradoxne môže fungovať výchovne.
Inak, vďaka prekladateľom za fakt trefný preklad, ktorý reflektoval a naozaj preniesol tu špinu a drsnosť celkom verne, a naozaj ostane vo vás ten dojem, o aký Welshovi šlo.
No a ak ste videli film, a myslíte si že poznáte aj knihu, podvádzate sami seba. V knihe je pár pasáží ktoré sa do filmu nemali šancu dostať. A teda že sú fakt nechutnejšie, odpudivo sugestívne a nekorektné. Film nie že by bol slabší odvar, príbeh Vám podá, ale nie je to kompletka, tj. Dímka míru aj s Cestou kolem světa aj s vykopnutím z bordelu že ste nemali na zaplatenie.
Knižka klame telom. S ilustráciami Ondreja Zimku (áno pomerne známy ilustrátor a maliar bol manžel), mimochodom krásnymi, 100 stranami, pripomína knihu pre deti.
Milku Zimkovú asi poznáte ako herečku, menej ľudí vie že aj písala. Nie veľa, pár vecí. Pásla kone na betóne, toto, a pár vecí k tomu. A poviem vám, spisovateľov čo aktívne použili východoslovenské nárečie, nie je tiež nejak veľa. Nedajte sa odradiť, používa ho priamej reči postáv, v myšlienkových pochodoch, pár výrazov vás prekvapí, ale dnes hľadáme niečo neotrlé, zaujímavé, a poviedky v No a čo také sú.
A aké teda sú? Drsné. Živelné. Naturálne. Tragické a smutné. Nie práve štylisticky vyleštené. Postavy jej príbehov nemajú ani náhodou ľahký život a rozhodovanie. Sú ako z románov slovenskej klasiky, kedy bolo v literatúre zvykom ukazovať neľahký údel človeka. Milka pritom píše dosť mimo pravidiel, že musíte držať pozornosť, nepodá vám to na lopate. Priama reč neohraničená pretečie do pesničky v spomienke, v druhom odstavci sme už u inej postavy, aby sme sa o chvíľku vrátili trebárs v čase o tridsať rokov dozadu. Letí to rýchlym tempom. Vravím, dosť živelný drzý text. Niekedy netušíte, či postava skočila z okna, či len nakoniec nerezignovala aj na smrť.
Ručím vám za jediné, je možnosť že to nebude vaša šálka kafe, ale určite je to jedinečný originálny nezvyklý čitateľský zážitok. A zhltnete to rýchlo, niektoré poviedky sú doslova na tri strany, tie dlhšie budete ľutovať že skončili. Aspoň ja teda toto môžem.
Začínam mať myslím celkom navnímané, aké knihy môžem v Golden Dog očakávať aj s tými chuťami.
aneb...ale že absolútne nekompetentná analýza hororu :)
Horor pre mládež napísaný prekvapivo vyzrelým a dobrým štýlom. Toľko k rýchlemu hodnoteniu. Teraz podrobnejšie.
Vcelku som knihou preplával bez problémov a nemám veľké výhrady. No ani nadšenie sa nekonalo. Ako píšu aj iní čítači, silne ovplyvnené a inšpirované Kingom, či už prvkami, štýlom, námetom. Ukotvenie do obdobia podporuje aj množstvo popkultúrnych odkazov, samozrejme smerovaných na cieľovku, teenagerských čitateľov. Dobre som pochopil že? Toto je písane (vtedy) mladým autorom pre mládež, rovestníkov primárne.
Chýbal mi konkrétnejší alebo lepšie... zložitejší dejový oblúk a ktorého by som sa mohol držať a sledovať ho. Aj budovanie tajomna a atmosféry tým pádom nie je. V podstate od prvej strany viete kto je kto, aj teda tušíte kam to bude smerovať, a celé je to taká šnúra epizodických momentiek. Ak od dvadsiatej strany viete že "Drakula" tu má drápy, meno, lezie po stromoch, sŕka krv a odtrhnutou rukou obete si škrabe prdel, obrazne, viete čo myslím, chýba mi postupné odkrývanie, trošku ma drž (ni za gule) drž ma v neistote, napätí, urob mi striptejz tajomného zla postupne a máš ma. Vlastne hej, je to držanie čitateľa za gule. Baby, ženy, devy, si doplňte samy, za čo chcete vy, aby vás autor držal.
Je to svižne napísané, niet čo vytknúť, len... také mládežnícke nadšenecké. Dokladom je napr. opis starostí a problémov dnešnej (vtedajšej) mládeže, také to poukazovanie na narkomanov, promiskuitu. Je tu dosť nechutný motív použitý v jednej nefunkčnej rodine, pedofília a rodičia ako pasáci syna. V konečnom dôsledku nijak nevyužité lebo sú využití ako "spravodlivá pomsta a obete s ktorou nebudete mať súcit ale potešenie". Miesto budovania atmosféry stávka na morbídnejšie scény. Viem si predstaviť spisovateľa čo by, keď už zvolí tieto motívy, riadne v nich čitateľovi vymáchal čumák, jak sa vraví. (Štylistika mi takto poránu nejak nejde ako pozerám...)
Možno by som to prirovnal aj k akejsi pocte zošitovkám ako Sinclairovky. Také nevyužité veci sa tam odpúšťajú. A mierne alebo až veľké zjednodušenie je podriadené možnostiam povolenému štandardizovanému rozsahu. Až sa s toho stane subžáner s doslova vlastnými pravidlami.
Zober si, oblasť s vysokou kriminalitou, kvantum tajomných vrážd a ani jeden výjazd polície? Zato podrobne rozvedená scéna zo školskej jedálne a podkopnutia nôh spolužiakovi a však to poznáš, tácka na zem, rozpleštený do polievky, výsmech, pocit hanby. A už to degreduje tvoj dojem z celku ak čakáš horor. Dakto bude oponovať, taká scéna Ti má predsa priblížiť, zľudštiť postavy. Súcitom vinnika ho predsa niekam ďalej posúvame. Nemal som v knihe pocit že postavy nejak poznám. Že sa mi vyvíjajú pred očami. Ba priam len podľa mien som ich rozlišoval.
Sú samozrejme rôzne prístupy k žánru hororu, netvrdím že jeden je lepší ako iné. Veď aj Kinga už tak nekriticky nemilujem ako pred 25 rokmi. Aj vkus sa posunie. U pána Pecha by ma aj zaujímali ostatné knihy, je v Dítěti tmy niečo oddychové, vieš, taká tá "rýchlovečka" čo pobaví, neurazí. (Nie nemyslím sex, myslel som rýchlovečku ako napr. topinku s česnekem, hotdog, fajn langoš, šišku s jahodovou penou.)
Jak človek môže vyhladnúť pri písaní komentára? Záhadum.
