Adhara komentáře u knih

Prečítané prvý raz asi v dvanástich-trinástich, potom znova v dospelosti. Niektoré poviedky boli perfektné, za mňa boli najlepšie Jahodová jar, Deti kukurice, Viem, čo potrebuješ, Bubák, Rímsa, Sivá hmota, Akciová spoločnosť odvyk. Mali fakt hustú atmosféru, boli pre mňa zrozumiteľné aj v nízkom veku. Najdesivejšia mi pripadala Kukuričné deti. Iné neboli až tak hororové, skôr psychologické, ako napríklad Posledná priečka na rebríku, kde mi trochu unikla pointa. Zmätené boli pre mňa Niekedy sa vracajú (pochopila som ju až pri dospelom čítaní) a Chlap s kosačkou. Za najhoršiu považujem Bojisko, kde mi chýba nejaké záverečné vysvetlenie.

25.04.2024

Prečítanie tejto knihy bol „ťažký pôrod“, potrebovala som prestávky, prekladanie stráviteľnejšími kúskami. Pritom ma lákala už dlho (film som nevidela). Štýl je veľmi náročný, text slabo členený, čo čitateľnosť zhoršuje, postavy okrem troch-štyroch som si plietla, často som ani poriadne nevedela, o čom čítam, boli to hlavne pasáže o kacíroch, minulosti a filozofii. Boli tam dobré podmienky na atmosféru, ale necítila som žiadnu. Takisto ani takmer žiadne emócie. Listovať stále dozadu, aby som našla preklad latinských slov, tiež na čitateľnosti nepridáva.

No niektoré prvky ma lákali a pri čítaní udržiavali. Priťahovala ma tajomná knižnica a ešte tajomnejšia kniha, tiež nespočetné odkazy na Apokalypsu. Viliam mi bol sympatický, na hlboko veriaceho človeka, navyše žijúceho v stredoveku, mal pekné a pritom uveriteľne racionálne myslenie.

Obsah tajomnej knihy, pre ktorú vyhaslo niekoľko ľudských životov, ma ale riadne sklamal. Nenadchlo ma ani rozuzlenie a zakončenie. A moju namrzenosť dovŕšili autorské poznámky na konci, v ktorých nás, čo píšeme knihy v návaloch hlbokej inšpirácie, označuje za klamárov. Hoci on tú knihu vytvoril vedome, pracne, čisto rozumovo a bez srdca (a bez urážky, presne tak sa aj číta), existujú aj iné spôsoby.

Ak sa vám páčil - a povedzme aj rozrušil vás - prvý diel, tak tento, de facto prequel (len posledná kapitola je sequel) stojí za prečítanie. Zistíme, ako to bolo s misiou s Rosie a či je naozaj úplne nemožné "zombie hubu" poraziť, alebo či tomu náhodou nebránia iné než medicínske záležitosti. Páčilo sa mi aj tempo knihy, akcie sa striedajú s pokojom, nie sú nahádzané na dvoch hromadách, ako to býva v iných dobrodružných príbehoch (kde ak niekto odpáli akciu, už ju do konca knihy nič nezastaví). Posledná kapitola zároveň trošku zmierni drvivý dopad prvého dielu, aj keď by ma naozaj zaujímal dôvod zmeny Melaniných priorít (žeby jej chránenkyňa?).

Negatívom bolo, že som si neobľúbila žiadnu postavu a ich myslenie a cítenie mi pripadalo také ploché. Na to, koľko sa toho dialo, riešili vnútorne primálo - žeby otupenie citov prebiehajúcou apokalypsou? Zároveň mi prišroubovanie konca tohto dielu na začiatok druhého pripadalo až príliš nasilu a nie úplne logické. Btw, na tamten objav o nadmorskej výške by určite niekto prišiel už skôr. A nezodpovedaná zostáva aj otázka, ktorá ma trápila už v prvom dieli: Kto sa postaral o úplne prvé hladovoceké novorodeniatka?

Zaujímavý nápad, ale to je asi tak všetko. Kniha o podivnom milostnom trojuholníku dvoch mužov a jedného obrazu je písaná veľmi moderným jazykom a zaoberá sa modernými témami, ktoré, obávam sa, hľadá aj tam, kde možno nie sú. Pritom je však napísaná značne jednoducho, postavy sú ploché, je to ploché aj emočne. Na to, ako záhadne Mona Lisa vyzerá, je to v tomto prevedení až príliš jednoduchá osôbka, žiadne tajomno ani múdro nesála. Kniha nemá gradáciu. Váhala som, či to vôbec dočítať. Nakoniec som to dala, ale druhý raz ďakujem, neprosím.

2 25.01.2024

Dala by som štyri hviezdy, no dojem z hlavnej knihy trochu zráža prvá z poviedok v jej dodatku.

Autorka hodí čitateľa do svojho sveta a ten musí od prvej strany úporne plávať v nových pojmoch, na ktorých vysvetlenie dôjde až oveľa neskôr. Našťastie je však pomedzi hromadu nových slov ovenčených znakmi, ktoré neviem ani nájsť na klávesnici, popísaného dosť na to, aby sa to nielen dalo čítať, ale aby sa to čítalo dokonca dobre! Kadlečková má vycibrený, profesionálny štýl písania. Text vie vzbudzovať záujem čítať ďalej a tiež emócie. Z riadkov presakuje inteligencia aj humor. Aj keď je nad slnko jasnejšie, že hlavné dianie je vážne a pochmúrne, odľahčuje ho vtipná irónia niekoľkých postáv.

Román je zjavne soft sci-fi so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré tento podžáner prináša. Ponúka hlbšie pohľady dovnútra postáv, vyznačuje sa prepracovanosťou ich vzťahov a kvalitnými dialógmi i sprievodnými myšlienkovými pochodmi. Össeanská kultúra a náboženstvo sú dobre premyslené a pôsobia živo. Žiaľ, už menej živo pôsobí uveriteľnosť budúcnosti ako celku. Opisy technológií sú veľmi stručné alebo úplne chýbajú – doteraz napríklad netuším, ako si predstaviť tie organické vesmírne Lode. Niečo z tých neuveriteľností možno ešte bude vysvetlené, ale veľká nádeje tomu nedávam.

Dve poviedky pred koncom sa mi páčili menej. Prvá má dialógy postáv o poznanie jednoduchšie, dianie podivnejšie, svet je príliš uletený, neuveriteľný, étericko-netechnický. Druhá poviedka je so štýlom na tom lepšie, ale na hlavný dej nemá.

3 08.01.2024

Tak na tri a pol hviezdičky. Dala by som štyri, ak by to posledná tretina knihy, ktorá mi pripadala písaná narýchlo a nedotiahnutá, nezrazila. Až do nej to ale konečne vyzeralo ako kniha, ktorej upútavka neklame. Naozaj mala všetko, čo od duchárskeho príbehu očakávam. Tajomno, pútavé zápletky, dobré postavy, zimná atmosféra... príjemná oddychovka na dlhé zimné večery.

A teraz spoiler:
Posledná tretina, ako som už písala, bola taká hrrrr. Nejako som nepreciťovala ten des, pocity už boli popísané len v skratke, konanie nie vždy logické. A niektoré klišé ma sklamali - ako že naši milovaní vrátení zo záhrobia musia byť zlí, telesne aj duševne znetvorení a chcieť zabíjať ľudí, oživovanie je fuj (bože, takých poučení som už čítala na tisíce!) a tiež mi riadne dvíhalo obočie, že si rodina adoptuje dievča, ktorej rodičia sú nezvestní a adoptívni rodičia boli poslední, čo ich videli. To im vari byrokracia dovolila?

5 09.12.2023

Ak by to skončilo uzavreto, bolo by to na tri hviezdy, ale takto, žiaľ, viac, nemôžem dať. Začalo sa to sľubne, čítavo, zaujímavá zápletka, zaujímavé prostredie. Lenže potom to prešlo do monotónneho duchu. Mala som pocit, že scény sa opakujú, rozhovory jeden ako druhý, postavy príliš slabo odlíšené, chýbalo viac napätia, gradácia, zžitie. Často som krátko po otvorení knihy zaspala. A na záver sklamanie - buď je mimoriadne otvorený, alebo bude pokračovanie, ani jedna z týchto možností ma však neteší.

1 06.12.2023

Ak čakáte typický vianočný gýč, kde sa všetky problémy vyriešia a všetko skončí absolútne dokonale, bez ohľadu na to, aké je to nerealistické, je to kniha pre vás. Ja mám ale radšej uveriteľnejšie príbehy so sympatickejšími postavami - tu mi prekážala hlavne postava Ello, ktorá bola príliš šialená ešte aj na pubertiačku a jej "kamarátky" takisto. Začiatok sa celkom dal, ku koncu to bolo na smiech.

04.12.2023

Tak toto som fakt nedala. Kvôli absolútne neznesiteľnej osobnosti hlavnej postavy som po začiatku zvyšok knihy len prelistovala, aby som vedela, kam to speje (okrem toho, že to speje k poučeniu, to je u kníh tohto typu jasné nabetón). Áno, Olive je duševne chorá, je jasné, že jej myslenie musí byť iné ako myslenie nás ostatných. Autorke sa však nepodarilo priblížiť mi jej pocity tak, aby som sa do nich vedela vcítiť. A navyše aj keď bola "normálna", bola pre mňa jedna z najcudzejších a najnepochopiteľnejších postáv, aké som kedy čítala. Nemala som s ňou spoločné absolútne nič, každá jej myšlienka, každý jej čin bol doslova inverzný s tým, ako by som uvažovala ja. Nenávidela som ju z celej duše, ale nevedela som pochopiť, prečo nenávidí ona seba. Nenávidela sa totiž jedine za tie veci, za ktoré sa nemá prečo nenávidieť - že je chorá, že jej narodenie bolo ťažké... preboha, ako tak niekto môže uvažovať?! A k tomu partička pubertiakov, ktorí sú na jednej strane strašne vyspelí, na druhej strane len teraz objavujú Ameriku, čo sa tiež riadne spolu bilo. Jediná hviezdička za to, že to neskončilo extrémne sladko.

27.11.2023

Veľa autorov sa už pokúsilo beletristicky "objasniť" záhadu Ďatlovej výpravy a Erika Jarkovská prispela svojou troškou do mlyna. Kladmi knihy sú určite dobrá faktická príprava (aspoň myslím, nakoľko ja túto záhadu poznám skôr len z beletrie), vysvetlenie aj mrazivých skutočností, ktoré iní autori opomínajú, ako chýbajúce oči a jazyk či rádioaktivita, ako aj stupňujúca sa zaujímavosť a čítavosť. Vysvetlenie zároveň nie je príliš fantasmagorické, hoci ani úplné - na druhej strane, čo sa dá čakať, keď rozprávačmi príbehu sú ľudia, ktorí počas neho umrú? Z dvoch románov a jednej poviedky, ktoré som na túto tému zatiaľ čítala, je toto asi najlepší počin. Nie však bezchybný. Najmä na prvých stránkach som neraz mala pocit, že repliky postáv sú občas neprirodzené, slúžili evidentne na odovzdanie informácií čitateľovi, ale sotva by sa tak bavili mladí ľudia medzi sebou (aj keď ktovie, v tej dobe?). Tento problém sa postupom knihy zmierňuje, ale nestráca sa úplne. Okrem toho som nejako necítila tú správnu atmosféru, chýbalo mi tajomno, mrazivo, strach. Nevedela som sa vcítiť do postáv, neprežívala som to s nimi. Možno za to mohla štylistika alebo azda prílišná doslovnosť niektorých vyjadrení. Tak či onak ale ide o jednu z tých lepších slovenských kníh.

2 16.11.2023

Tak som sa tým napokon prehrýzla na základe tipu, že druhý diel je lepší ako prvý, ale neviem, nepovedala by som. Svoje iste spôsobil aj veľký odstup, v akom som knihy čítala a vinou ktorého som z tej hromady postáv a pojmov veľa zabudla. Ale keby som aj nezabudla, politiku galaxie som zjavne nemala šancu pochopiť, pretože autor nevysvetlil základné veci, ktoré mali čitatelia poznať z iných jeho ság (a ja som nepoznala). Netuším napríklad, kto sú to akcelerátori, alebo akú úlohu hrajú v príbehu mimozemšťania a už vôbec nie, prečo je ich tam tak nezapamätateľne veľa rozličných druhov. V týchto pasážach mne nenaskakoval „ani obraz, ani zvuk“, preto ma, pochopiteľne, nudili. Až na záver sme sa konečne dozvedeli, o čo Žijúcemu snu vlastne ide. Nepoznám ani Paulu, ani Oscara, ani neviem koho ešte z tých, čo tam vystupovali, preto mi boli úplne ľahostajní – nespravili nič, na základe čoho by som to mohla dohnať a utvoriť si k nim vzťah.

Len veľmi vlažne som sa zaujímala o línie Justine a Araminty, o chlp viac o líniu Iniga a Corrie-Lynn a najviac o líniu Edearda, z prostého dôvodu – ako jediná bola evidentne vystavaná úplne od nuly a neopiera sa o čitateľove znalosti autorových predošlých diel. Querencia je dobre prepracovaný svet so sofistikovaným zlom, množstvom detailov a veľkou dávkou uveriteľnosti. Je určite prepracovanejší a uveriteľnejší než zvyšok Galaxie. Aj v ňom mi ale dojem veľmi kazil fakt, že všetky postavy série mi boli buď ľahostajné, lebo o nich nič neviem, alebo veľmi nesympatické, vrátane Edearda, ktorý mal byť zjavne klaďas č. 1. Ženské postavy v oboch líniách boli ešte horšie. Napriek napínavému záveru som preto dosť skeptická v tom, či siahnem aj po poslednom dieli. Moje tri hviezdy treba brať skôr ako dva a pol.

1 06.11.2023

Projekt Mercury ma veľmi zaujíma. Z doteraz dostupných materiálov aj dokumentárnych filmov som predpokladala, že mám celkom slušné znalosti. Táto kniha však bola šok. Rozbila moje doterajšie predstavy na také malé kúsky, až si nie som istá, či jej mám vo všetkom veriť.

Prvé, čo musím rozhodne skritizovať, sú pravopisné chyby v názvoch nebeských telies. Slnko, Zem aj Mesiac sú v preklade písané malými začiatočnými písmenami!

Všetko okolo prvých astronautov bolo zobrazené veľmi odpudzujúcim spôsobom. Počnúc astronautmi samotnými. Viem, že americké filmy zobrazujúce ich ako bezchybných superhrdinov, ktorými (aj podľa tejto knihy) v očiach väčšiny verejnosti boli, nie sú úplne dôveryhodný zdroj. No v podaní Toma Wolfa boli prví astronauti jednoducho hajzli. Neviem na to nájsť vhodnejší výraz. Bezohľadní hajzli bez lásky a úcty k vlastným ženám a deťom, ktorých zaujímali len pôžitky a preukázanie, že majú „to pravé“. Nielen obsah, ale aj formulácia, všetko vyznieva nadmieru nesympaticky. Niet komu fandiť, niet s kým súcitiť. Wolfe vyťahuje v súvislosti s Projektom Mercury len negatívne pocity. Všetko prostredie, v ktorom sa postavy pohybovali, bolo špinavé a horúce a upotené a po všetkých stránkach nedôstojné. Človek by očakával bázeň a úžas pri vzostupe novej éry. Našiel však len hnus a dôvody na pohŕdanie.

Obočie mi pri tejto knihe dvíhalo viacero noviniek. Ale dobre, nepoznám tematiku do takej hĺbky, aby som s čistým svedomím mohla vyhlásiť, že ide o blbosť. Len tá nuda počas vesmírneho letu, to naozaj neberiem.

1 26.10.2023

Stojí za prečítanie, ale je to podľa mňa slabší príbeh ako dva diely z Enderovej série, ktoré som zatiaľ prečítala. Má pritom dobré predpoklady byť silný a emotívny, lenže je príliš skratkovitý, nejde až tak do hĺbky, nedoťahuje sľubné nábehy na emócie. Na príliš malom priestore toho zobrazuje priveľa: svet budúcnosti, svet Kolumbovej éry a navyše všetko vo veľmi dlhom časovom rozpätí. Na opisy neostalo vôbec žiadne miesto, v budúcnosti okrem možnosti pozerať sa do minulosti a akýchsi klimatologických staníc je všetko rovnaké ako v súčasnosti, a vývoj postáv prebieha zväčša tiež akosi skokovo. Hrdinovia z budúcnosti, ktorí išli zachraňovať minulosť, trpeli veľmi a pritom mali toľko možností (už so súčasnými technológiami) ako netrpieť. Neviem, prečo boli takí masochisti. A masochistom sa ťažko fandí...


Na druhej strane sa ale skláňam pred autorovými znalosťami minulosti a sugestívnymi predstavami, ako by sa mohli vyvíjať dejiny, ak by to s Columbovou výpravou bolo inak. Riešia sa aj nejaké filozoficko-morálno-kauzálne problémy cestovania časom, v tomto smere je to tiež dobre podchytené. Ale kniha by si zaslúžila oveľa viac priestoru, aby bolo všetko spracované a zdôvodnené k mojej spokojnosti. To som, ostatne, tvrdila aj o Enderovi.

1 19.10.2023

Pre čitateľa, ktorý už má za sebou nejeden moderný horor, je to slabá zbierka. Jazyk väčšiny poviedok je zastaraný, priamočiary a neumelecký, pointy predvídateľné, alebo dokonca chýbajúce a podanie neveľmi desivé. Zopár poviedok, napríklad od Bradburyho alebo Wellsa, sa oplatí čítať, napriek tomu sa k tejto zbierke už nevrátim.

1 04.09.2023

Ako neznalec histórie, ktorého tieto témy samé od seba nezaujímajú, musím pochváliť, ako pútavo ich autorka dokázala priblížiť. Rekonštruuje nielen udalosti, ktorých prejavy sme videli navonok, ale aj pravdepodobné vnútorné pochody aktérov, ktoré ich k tomu viedli. Podáva tak pútavý a aj dojímavý obraz nedokonalých anglických panovníkov. Určite siahnem po ďalších knihách od nej.

Dejovo Modrá anomália pripomína zakončenie kultovej knihy 2001: Vesmírna odysea. Misia vyslaná kvôli ďalekej prírodnej abnormalite, jediný muž v kozmickej samote, cesta bez návratu, osudné splynutie so zdrojom podivnosti. A predsa je iná. Autor neklame, keď píše, že príbehu dominuje prísna veda. Vedecky zdôvodnený a vyriešený je každý aspekt výpravy. Veľmi pozitívne hodnotím vysvetlenie modrej anomálie.

Lenže informácie treba vedieť dobre podávať. Pasáže, v ktorých hlavný hrdina premýšľa a spomína, sú, povedzme, ešte v poriadku. Znejú síce neveľmi ľudsky, ale dobre vieme, že osoba dobrovoľne navždy odtrhnutá od zvyšku ľudstva nemôže byť obyčajným človekom, ale takpoviediac biologickým robotom. Bohužiaľ, na dávkovanie informácií si autor povolal aj ďalšie osoby, ktoré by mali byť oveľa bližšie nám ostatným. Lenže nie sú. Ich vysvetľovacie dialógy pôsobia umelo a nevierohodne. Hoci cítiť, že sa autor snažil poľudštiť ich, účinku sa to míňa. Za veľa hovorí už len to, že replika každej z postáv má v počiatočných vysvetľovacích fázach dĺžku celého priemerného odseku. Navyše, všetci odborníci sú len muži. Ženy (počítačové programy so ženským hlasom nerátame) sú zobrazené len ako zadubené figúrky nastrčené vyslovene na to, aby im muži mohli ozrejmiť, ako čo funguje.

Potom ale prichádza záverečná časť románu a s ňou chvíľka nadšenia, no najmä sklamanie. Fyzikálne procesy v ňom sú naďalej logické, objavujú sa však trhliny v logike deja a kauzalite.

24.07.2023

Knihu som prečítala dvakrát, prvý raz asi v šestnástich. Silne na mňa zapôsobila. Neoznačila by som ju však ani tak za desivú ako skôr za smutnú. Naozaj veľmi, veľmi smutnú. Zúfalstvo rodiča po smrti svojho dieťaťa a schopnosť urobiť nemožné pre šancu, akúkoľvek malú, že sa mu život dá vrátiť späť, sú opísané naozaj sugestívne. A ďalší vývoj deja tragickosť len prehlbuje...

Dobre rozohrané, začítala som sa s veľkou chuťou. Zhruba od polovice to ale začalo slabnúť. Napätie nestúpalo tak, ako by malo, gradácia slabá, emócie tiež čím ďalej tým slabšie a rovnako aj presvedčivosť. A tie sladké konce väčšiny dejových línií... čakala som skrátka oveľa dramatickejšie vyústenie. Fieldingová má aj lepšie knihy.

2 16.07.2023

Nedočítané. Vzdala som to za stranou 500. Už bolo totiž viac než jasné, že obrovský rozsah knihy je absolútne nevyužitý. Ak niekto napíše knihu s rovnakým dejom, ale z pohľadu inej postavy, očakávam, že autor má k tejto téme ešte veľa čo povedať. A mala som plno nápadov, čo sa ešte k tejto téme dalo vypovedať. Ale Meyerová uvažovala inak. Nevyužila tento mamutí počet strán na to, aby svojej sérii dodala čo i len trochu hĺbky, uveriteľnosti a zaujímavosti. Temnota i komplikovanosť hlavného hrdinu, ktorými sa anotácia chvastá, sú jednoducho klamstvom. Edward nie je zložitý. Je plytký a divný. Základným problémom je, že nenávidí to, čím je. Nemal by radšej cítiť nenávisť ku Carlislovi, ktorý ho premenil na upíra? Áno, chápe jeho dôvody, ale aj tak trochu zlosti na neho by sa dalo čakať. No kdeže, tej nemá voči svojmu nevlastnému otcovi ani kvapôčku. Edward nenávidí len seba. Absolútne bezdôvodne. Po prvé, nemôže predsa za to, že je netvor a po druhé... nie je netvor. Na každej stránke síce omieľa, že je netvor a aký je strašne nebezpečný, lenže klame. A rovnako klame aj o tom, ako veľmi trpí. V celej tejto zúfalo dlhej knihe je opísaný iba jediný prípad chvíľkovej straty sebaovládania a malé muky na začiatku, inak nič. Len veľmi únavná sebanenávisť a neprirodzené, nezdôvodnené kladenie Belly na piedestál.

Sústavne som si pritom hovorila, prečo sa ten chlap nemôže mať ani kúsoček rád? Prečo si nechce dopriať ani kúsoček ničoho? Prečo nevidí žiadny klad na tom, že je upír? Nesmrteľnosť, supersila nič? Ako môže cítiť takú obrovskú lásku, keď nemá v sebe ani štipku sebalásky? A prečo nemôže byť trochu odlišnejší od Belly, ktorá má tiež nízke sebavedomie? Edward, ako zistíme v tejto knihe, je vlastne Bella v nohaviciach. A celá séria Súmrak je absurdný príbeh dvoch milencov, ktorí nezmyselne nenávidia sami seba, ale paradoxne, ľúbia sa ako kone.

Tiež ma pobavilo naivné, striktne young adultové asexuálne, nenásilné a nevulgárne podanie. To by sa dalo ešte ako-tak prehltnúť v hlavnej sérii, ale v tejto knihe už je trápne hneď z troch dôvodov: po prvé, Edward je chalan už desaťročia vo veku vrcholiacej sexuálnej túžby, po druhé, vidí do zvrhlých hláv iným ľuďom a po tretie, Meyerová si je zjavne vedomá toho, že túto knihu budú čítať hlavne fanušíkovia zvyšnej série, ktorí za tých pätnásť rokov od vydania prvého dielu vyrástli a dospeli. Tak prečo si stále myslí, že slovíčka ako sex či znásilnenie by si títo dávno dospelí ľudia museli ešte vyhľadávať v slovníku? Ak sa teda budeme tváriť, že si ich museli tí čitatelia v slovníku vyhľadávať, keď boli v puberte Aj všetko ostatné je podané ťuťu muťu spôsobom s takou okatou cenzúrou, že je to na smiech.

Kniha k príbehu nič nové nepridá, s výnimkou pár nudných, emočne plochých historiek Edwardovej rodiny. Je to strata času a posledných zvyškov uveriteľnosti.

1 11.07.2023

V porovnaní s priemerom kníh, ktoré som prečítala, ide o nadpriemerné dielo, ale v rámci tejto série mi pripadá výrazne slabšie ako predošlý diel. Dej sa začína posúvať oveľa miernejším tempom, u postáv Brienne a Sansy sa prakticky až s výnimkou ich poslednej kapitoly vôbec nič nové nestane. Pridávam sa tiež k tým čitateľom, ktorých nenadchli Greyjoyovci a Dorne mi tiež nebolo dvakrát pochuti. Arya, tá toľko obdivovaná postava, ktorá si zaslúžila hromady súcitu, zrazu začína byť divná a prestávam jej fandiť. Nepochopila som, čo s ňou robia a prečo si to ona necháva robiť namiesto toho, aby sa snažila dostať k Jonovi. Samwell bol na tom lepšie, ale jeho kapitoly boli tak hlboko depresívne, že som do nich tiež nemala veľkú chuť. Najzaujímavejšie boli pre mňa kapitoly písané z pohľadu Jaimeho a Cersei. Ale zakladanie nových dejových línií v takto pokročilej fáze série ma znepokojuje rovnako ako skutočnosť, že o to menej miesta zostáva na rozplietanie tých starých.