Zima v Štokholme

13.05.2013

Formou jednoznačne zvláštna kniha. Je zbierkou krátkych zápiskov zo života bezmennej ženy, ktorá ich sama pre seba nazvala „Sto dní“, počas ktorých písala, kým čakala až sa odplaví jej bolesť a zabudne. Podľa jej vlastných slov: „Písanie jej pomáhalo zakaždým, keď nevedela ničím iným otupiť bolesť, keď sa aspoň na chvíľku potrebovala zbaviť nervozity.“ Niektoré zápisky majú len jednu či dve vety, iné zas niekoľko strán. Opisuje svoje spomienky, detstvo, dospievanie i dospelý život, analyzuje a rekapituluje svoje vzťahy, ale aj zvláštny vzťah medzi svojimi rodičmi. Niektoré zápisky sú len citátmi, ktoré si vypísala z kníh, alebo výroky rôznych osobností s ktorými sa v danej chvíli stotožňuje. Forma pripomína denník, ale čo je zvláštne, aj keď je to denník jej pocitov, zápisky nie sú písané v prvej osobe, akoby to urobil pisateľ denníka, ale v tretej osobe, akoby ich písala tretia nezaiteresovaná osoba. Sú zmesou minulosti a prítomnosti, ale nie sú nijako datované, takže chvíľku trvá, kým sa čitateľ zorientuje a zoradí si jednotlivé udalosti. Používa minulý i prítomný čas, niekedy celkom nelogicky, o prítomnosti píše v minulom čase a minulosť opisuje v prítomnom čase, napriek tomu to robí tak nenásilne, že je to sotva postrehnuteľné. Kniha celkovo neohromí, ale ani neurazí. Opäť by sa mi zase raz hodilo väčšie rozpätie hodnotenia. Nakoniec dávam Agnete Pleijelovej za Zimu v Štokholme 3,5 hviezdičky - najmä za nápad ohľadne formy.