Vzdělání jako provokace

Vzdělání jako provokace https://www.databazeknih.cz/img/books/39_/391819/bmid_vzdelani-jako-provokace-bN6-391819.jpeg 4 16 4

Všichni mluví o vzdělání. Stalo se sekulární naukou spásy, od níž si slibujeme řešení všech problémů – od potírání chudoby až k integraci migrantů, od změny klimatu až k boji proti teroru. Zatímco se však „vzdělání“ jako heslo stalo všudypřítomným, vzdělanec, vlastní cíl všech těchto vzdělanostních snah, nejen zmizel ze slovní zásoby, ale každý vážný nárok na vzdělání se dokonce stal provokací. Důvody, proč se tak stalo, jmenuje Konrad Paul Liessmann v této knize. Proto se pouští jak do nížinné krajiny stran, tak do mělčin sociálních sítí, přemýšlí o morálním diskursu ducha doby a o tom, proč je tak nepříjemné potkat vzdělaného člověka.... celý text

Žánr:
Fejetony, eseje , Filozofie , Vzdělávání

Vydáno: , Academia
Originální název:

Bildung als Provokation , 2017


více info...

Přidat komentář

Hanzee
11.03.2023 4 z 5

Téměř dokonalý Liessmann. Pasáže o vzdělanosti jsou jako vždy skvělé (mohu konfrontovat se svojí pedagogickou praxí). Přesto jsem občas cítil tíhu a spletitost některých formulací. Liessmann dokáže být stručný a výstižný na pár stránkách i komplikovaný svými složitými termíny. Hodina duchů je prostě dokonalosti blíže.

Benedikt
30.11.2019

Ďalšia kniha rakúskeho filozofa, či skôr sociálneho komentátora „Vzdělání jako provokace“ predstavuje veľmi unikátny rozbor týkajúci sa viacerých súčasných a zároveň zásadných tém. Kniha je rozdelená na 3 základné okruhy/kapitoly. Ako už názov napovedá leitmotívom bude práve vzdelanie a vzdelanosť v súčasnom svete. V úvodnej kapitole „K záležitosti vzdelania“ Liessmann dopodrobna pitva problematiku vzdelania a nášho prístupu k vzdelaniu ako európskemu dedičstvu. Aj keď som uviedol, že tak činí dopodrobna, lepšie by bolo uviesť do hĺbky, až na kosť, hoci jeho ťahy skalpelom predstavujú jednoduché a zrozumiteľné výklady takých pojmov ako sčítanosť, vzdelanec, vzdelanie a pod. Liessmann prostredníctvom nich demaskuje náš infantilný prístup k vzdelávaniu, ktorý nemožno nazvať inak ako povrchný a hlúpy. Ako poznamenáva, namiesto vzdelávania sme sa rozhodli posúvať kompetencie a zo samotného vzdelávania sme si urobili modlu sekulárneho sveta. Vzdelanie v oblasti sexuality, imigrácie, multikulturalizmu, extrémizmu, finančná gramotnosť vzdelanie tu, vzdelanie tam, ako keby malo byť vzdelanie spása sama o sebe. Samotné vzdelávanie ale nesmie byť vylučujúce, diskriminačné či zaujaté, každý má právo na dobré známky v škole, akoby len zlí učitelia a zlé školy bránili v ich exceletnosti každého jedného žiaka. Liessmann tvrdí, že sme nastúpili na cestu reforiem školstva pričom každá budúca je horšia od tej minulej, nakoľko cieľom vzdelania nie je učiť ľudí ako byť sebavedomí, slobodní, kritickí, rozmýšľajúci, samozdokonaľovací či estetický, ale potrebný pre také a onaké pracovné odvetvie, kompetentný v komunikácií, flexibilný pre pracovné prostredie avšak servilný, rýchlo sa učiaci stroj pre potreby hospodárskej mašinérie. Človek má „právo“ na vzdelanie ktoré zároveň musí mať ekonomický význam aby sa tak sám človek stal ekonomickým statkom. V tomto ponímaní je niečo ako hudobná, výtvarná či literárna výchova tragickým plytvaním ekonomického potenciálu, každého žiaka. Žiaci majú zvládať úlohy, monitor, maturita, Pisa testy hoci by im tieto schopnosti nemali byť na nič. Celá táto maškaráda však podľa Liessmanna začína mať zvláštne horkú pachuť. Pikettyho Kapitál totiž na základe rozsiahlej analýzy (zatiaľ nevyvrátenej) totiž prináša nepríjemne veľa dôkazov o tom, že vzdelanie ako také nepredstavuje dostatočný prostriedok k prelomeniu majetkových či sociálnych pozícií. Jedným z akcentov ktoré uvádza Liessmann je odtrhnutie vedy od učenia. Uvádza, že gymnaziálny profesor v 19. storočí bol fakticky považovaný za vedca, ktorý vedné disciplíny sprostredkoval na vyššej škole. Hegel údajne diktoval svojim 15 ročným žiakom svoje základy Logiky. Uvedené znamená, že výučba sa zo strany vyučujúceho skrátka nemôže považovať za len schopnosť podať základné výsledky určitého odboru či vedy ale, že by sa sám mal na procese vedy aktívne zúčastňovať.

Liessmann pomerne tvrdo kritizuje súčasnú predstavu pedagogiky ktorú označuje veľavravným pojmom „romantická pedagogika“. Pod ňou možno chápať predstavu, že pedagogika: „chce v každom novorodencovi vidieť zväzok talentov, ktoré majú byť privedené k rozkvetu...“ Tiež veľmi tvrdo doráža na zaužívané spoločenské mýty: „tak sa napríklad rozšírila myšlienka, že demokratické spoločnosti môžu fungovať len so vzdelanými občanmi. Vzdelanie má pôsobiť proti nevraživosti voči cudzincom, právnemu populizmu a totalitným pokusom všetkého druhu ako preventívne očkovanie, na ktorého aplikácií nie je nikdy príliš skoro. I keď to odporuje historickej skúsenosti, patrí viera vo vzdelanie, ako opatrenie spoločenskopolitickej hygieny k arzenálu neskoro osvietenskej legitimácie vzdelania“ k čomu dopĺňa, že: V digitálnom veku školy, vo svojich triedach s tablety nevzdelanými deťmi a mladistvými nevedú ku svojprávnym občanom, ktorí by mohli odporovať totalitným pokusom internetových koncernov, namiesto toho z nich robia ich agentov.

V ďalších častiach Liessmann filozoficky pojednáva o Európe z pohľadu farby, tónov, slova, architektúry či štátnického umenia. Tiež približuje svoju skepsu k inováciám ktorú možno priblížiť pasážou: „Potom si spomenieme na svetové zamerané meta štúdie, pre ktoré bolo spracované mnoho tisíc dát a ktoré došli k prekvapivému výsledku, že pre procesy učenia je rozhodujúci osobný pomer medzi učiteľom a žiakom. To však platilo už i pre Sokratovu dobu. Len papyrus bol nahradený tabletom. Všetko ostatné, vyhrotene formulované, zostalo rovnaké.“

Ďalšou mimoriadne zaujímavou časťou je Liessmannov pokus o rozbor buržoázie tj. meštiactva. História meštiactva je až fascinujúco strohá: „V roku 1789 sa meštiactvo konštituovalo ako tretí stav a prehlásilo sa za národ. V tejto konfigurácií dominovalo 19. storočie. Na počiatku 20. storočia meštiactvo ako homogénna spoločenská a politická sila takmer zmizlo.“ Už Marx uviedol, že: „buržoázia mala v dejinách nanajvýš revolučnú rolu. Kde buržoázia došla k moci, tam zničila všetky feudálne, patriarchálne, idylické pomery“. Sama postmeštiacka epocha prechádzala viacerými podobami a to „nutného štátu“(po 1945)-„walfare state“(60 roky)-„žravý štát“(70 roky)- „rozmarný štát“ – „tretia cesta“ pričom v súčasnosti sa čoraz viac pretláča tzv. „priateľský štát“ ktorý možno chápať ako liberálny paternalizmus, najlepšie reprezentovaný politikou nudgingu (postrkovania), ktoré však útočí na samu podstatu slobody a participácie občanov na štáte. „Demokracia existuje už 2.500 rokov, ale v rôznej podobe. Od prehľadnej vlády občanov, ako dočasne určovala antická polis, cez rímsku res publica až k novovekým formám parlamentarizmu sa mení podoba idei, ktorá a to sa zdá rozhodujúce, chápala politiku ako verejnú, spoločnú záležitosť, a vládu ako ľudom legitimovanú a kontrolovanú formu vykonávania moci....Pozorujeme nie len eróziu a oslabovanie demokratických inštitúcií, ale vôbec zatlačovania toho politického ekonomickým záujmom...Moderná demokracia spočíva na dvoch predpokladoch: teritoriálnom štáte a národe, .... viac na http://oprave.blogspot.com/


KapitánSmrt
08.11.2019 3 z 5

Slabší výběr několika úvah. Předchozí knihy jsou myšlenkově bohatší a zajímavější. Přesto na několika místech pěkně rozvíjejí Liessmannovo kritické myšlení, zvláště v částech o dnešním školním systému.

los
11.02.2019 5 z 5

pronikavé myšlenky vynikajícího filozofa, vyjadřujícího se bez pokrytecké, líbivé korektnosti k aktuálním politickým, sociálním a kulturním otázkám současnosti