Vilkovia
Ivan Medeši
Dystopická vízia trpkého údelu mužnej lenivosti kvíliacej pod ostrou čižmou emancipácie. Aké šance má tradičná dobrosrdečnosť autentických lajdákov proti železnej usilovnosti vysnených spasiteliek, bravúrnych gitaristiek a ostrieľaných špeditérok? Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Přidat komentář
No, neviem kam sa tá laťka posúva, ale fakt je, že Medeši dosiahol nové výšiny. Alebo dná. Jedenie fungovalo. Poviedková forma ho nezväzovala, dovolila mu viac experimentovať, viac odpúšťala takpovediac. Absurdné situácie som si užíval, nemal som potrebu racionalizovať, všadeprítomné hovná fungovali ako vyjadrenie odporu voči systému, spoločnosti, zaostalosti. Vilkovia sú podobní, no dve novely o sto stranovej dĺžke fungujú podstatne horšie. Medeši svoju hravosť nedokázal pretaviť do dlhšieho textu, niektoré pasáže pôsobia zbytočne, zdĺhavo, silene, (výlet do Ukrajiny napr.) hovná už tiež nebavia ako predtým, a niektoré extrémne scény sa už len veľmi ťažko dajú brať s nadsádzkou, ako pri Jedení (slávna scéna jedenia napr.) Medeši by chcel kritizovať spoločnosť a zároveň experimentovať so žánrom a formou, no tu ten správny pomer nenašiel. Som zvedavý, s čím ďalším príde, ale týmto smerom už cesta nepovedie.
Tak totok je teda porádný hardkor, ha! Normálne som sa červenal. Len pre otrlých čitateľov, už poučených.
Nemám slov. Som úplne rozobratý, takto tuná ani nikde inde fakt NIKTO nepíše. Medeši posúva laťku stále vyššie a vyššie. Keby písal po francúzsky a žil v Paríži, tak je z neho literárna superstar!
Vilkovia
Knižka sa skladá z dvoch šialených noviel, ktoré spájajú spoločné témy. Utrpenie pseudointelektuála v slabo platenom zamestnaní, vyzretosť nad všetkými ostatnými, túžba po lepšom živote a antisystémovosť. Najsilnejší aspekt noviel je určite štylistika a vyjadrovacie prostriedky. Autor písal úplne bez zábran – vulgárne, surovo, šokujúco, ale zároveň pokojne, lebo je to napokon realita. V niektorých ohľadoch mi to pripomínalo Bukowského, no vo Vilkoch bol väčší dôraz na individualitu človeka a jeho vnútorné zápasenie so sebou samým. I keď môžu novely na prvý pohľad vyzerať šokujúco, verím, že vystihujú každodennú realitu až smutne veľkého počtu ľudí.
Príbeh nie je až taký dôležitý, ide o vyjadrenie myšlienok, pocitov a komunikáciu so sebou samým, zmierenie sa so stavom vecí. Všetko zaobalené do prestrelených až absurdných situácií, ktoré všetky tieto vážne témy komicky odľahčujú.