Slovensko a kultúra

24.11.2019

Na slovenské pomery v istom zmysle priekopnícke sociologické (a kulturologické) dielo zo začiatku 20. storočia, usilujúce o objektívnu analýzu slovenského socio-kultúrneho prostredia. Lajčiakov spis je pozoruhodný nielen z hľadiska archivácie príznačných (a často nelichotivých) sociálnych pomerov zo slovenského okolia (mestského i vidieckeho) z predvojnového obdobia, ale aj pokusmi o aplikáciu moderných vedeckých poznatkov (z oblasti sociológie či psychológie) na skúmanú problematiku. A tak sa v diele stretneme s odkazmi na Darwina, Wundta či Nietzscheho. Na jednej strane pôsobí Lajčiakovo dielo neobyčajne sviežo a na svoju dobu nesmierne "modernisticky" (zvlášť pri kritike pomerov v slovenskej spoločnosti, ktorá častokrát vo svojej národnej či intelektuálnej (ne)angažovanosti iba "hlivie"; taktiež pri zdôrazňovaní dôležitosti emancipácii žien a dôležitosti feminizmu vôbec). Na druhej strane, ani on pri svojej sociálnej kritike nie je skrz-naskrz "liberálom" (v dnešnom zmysle slova)", ale svojským spôsobom vytyčuje hranice "tradičných hodnôt", neodpustí si moralizovanie a občas z jeho analýz prenikajú lúče subjektívnych preferencií či zaujatostí. Napr. pri analýze náboženstva - ktoré v vníma iba cez prizmu kresťanstva (sic!) - ostáva v zajatí svojho profesíjneho konfesionalizmu (pokrok vo vzťahu náboženstva a spoločnosti vidí v akejsi "teologizácii cirkvi") a implicitne odmieta vedecké (t. j. nie-náboženské) posudzovanie religiozity (napr. skrze kritiku Šrobárovho textu "Viera a veda"). Lajčiakova sociologická analýza Slovenska a kultúry napriek tomu ostáva výnimočným počinom, ktorá v období pred vznikom ČS republiky nemala v slovenskom prostredí obdoby.