Rodná strecha

Život sovietskej robotníckej triedy, preniknutý poéziou práce, mravnou veľkosťou, je stále v stredobode živého tvorivého záujmu sovietskych spisovateľov. Ku knihám s touto tematikou patrí aj román známeho uzbeckého spisovateľa Rachmata Fajziho Rodná strecha, ktorému predsedníctvo Všezväzovej ústrednej rady odborov a sekretariát Zväzu spisovateľov ZSSR udelili roku 1972 druhú cenu v súťaži o najlepšiu knihu o robotníckej triede. Fajziho román prináša čitateľovi autentický príbeh rodiny kováča Machkama Achmedova, ktorý za Veľkej vlasteneckej vojny prichýlil do svojho domu pätnásť vojnových sirôt. Tento príbeh svojím významom prerastá rámec individuálnych osudov a objasňuje podstatné stránky spoločenského života tých čias. Na individuálnom osude kováča Machkamaku a osudoch ďalších postáv románu ukazuje autor uzbeckú robotnícku triedu, ktorá svojou obetavou a nadľudskou prácou kovala zbrane víťazstva v dielňach a evakuovaných závodoch. Svojich hrdinov vykresľuje v pohybe ich charakterov, v ich duchovnom raste. V tomto ohľade je pozoruhodná postava kováčovej ženy Mechrinisy. Jej ľútosť a láska k osiroteným deťom poznačeným hrôzami vojny prerástli v lásku, a láska sa naplnila pocitom zavŕšeného šľachetného diela. Čím viacej sa rozvíja dej románu, tým výraznejšie zaznievajú v ňom tóny utvrdzujúce krásu a šľachetnosť ľudských sŕdc. Rodičovské city obidvoch hrdinov sú také prirodzené, že ku koncu príbehu si ich už nevieme predstaviť mimo osudov adoptovaných detí. Uplynú roky a desaťročia, no vo vďačnej pamäti ľudí bude večne žiť spomienka na hrdinstvo tých, čo v nedávnej strašnej vojne zachránili a vychovali osirotené deti. Sociálnu a morálnu podstatu tohto činu vyjadril kováč Machkam v záverečnej časti románu: „Ak ma sily neopustia a budem môcť byť podkovou pre svoje deti, ak sa na ceste životom nebudú potkýnať, nebudú padať, ak budem počuť ich pevný, istý krok — znamená to, že som dosiahol svoj hlavný cieľ."... celý text