Původ totalitarismu I–III

Tohle byla hodně hutná kniha. Někdy si jí budu muset zopakovat, protože nejde napoprvé všechno vstřebat. Ale rozhodně se hodí číst, takovýto pohled na totalitarismus jsem nečetl, byť zpětně viděno některé myšlenky od Arendtové mě v minulosti potkaly. A já mám od ní další knihu, byť ta první nebyla tak složitá na pochopení, nebo si to aspoň myslím, byl to Eichmann v Jeruzalémě.

Arendtovej Pôvod totalitarizmu je (žiaľ) opäť aktuálnym žurnálom tragikomedickej a súčasne veľavravnej Slovenskej politickej scény, plnej demagógie, nápadných pokusov obmedziť nežiadúce masmédiá, zásahov do slobody slova, apatických vzťahov k inteligencii a v neposlednom rade vodcov, ktorí by bez más sotva existovali. Napriek tomu, že Arendtová vychádza vo svojej analýze totalitarizmu z archívu nacistického Nemecka a doplňuje materiálom komunistického Sovietskeho zväzu, jej postrehy a paralely majú potenciál slúžiť ako platné univerzálne varovania, ktoré sa objavujú akosi pozvoľna v samo sebou znudenej demokracii. Je pre mňa nezodpovedanou a pozornosť pútajúcou otázkou, ako je možné, že režim, ktorý vychádza z nefunkčného, avšak je pravda, že "lesklého" ideálu beztriednej spoločnosti nedokázal nikto zastaviť, že "lúza" neváha uzavrieť dočasné spojenectvo s elitou a elita ho obratom pečatí. Ako je možné, že dodnes nájdete toľko stále oduševnených obhajcov režimu, ktorý doviedol Palacha alebo Zajíce k hrdinskej obeti? Možno prekvapení, a možno ani nie dodatočne zisťujete, že dotyčný súdruh/súdružka ani netuší, kto tí chlapci sú, čím Vám našepkajú ako úžasne hlboko do vnútra človeka totalita dokázala zájsť a pútať jeho pozornosť na to "podstatné". Odbijú vás klasickým zoznamom - nebolo toľko duševných porúch, mladomanželské pôžičky, sociálne istoty, každý pracoval, nikde žiaden bezdomovec - no krajina blahobytu, kde tu a tam niekto "z nejasných" príčin odbehol obzrieť biedu západných susedov. Najčastejšie cez Juhosláviu a v mnohých prípadoch s jednosmerným úmyslom. Výborným pokračovaním Arendtovej je podľa môjho názoru Richard Pipes, ktorý vo svojom Komunizme s citeľnou mierou irónie zachytáva podstatné:
"Režim, ktorý žiadal, aby sa všetci vzdali súkromných výhod pre spoločné dobro, skončil v situácií, keď sa každý staral len sám o seba, vediac, že na nikoho iného sa nemôže spoľahnúť."

Predpokladám, bez akéhokoľvek hlbšieho bádania, že Pôvod totalitarizmu patrí k základným prameňom, ktoré sa zaoberajú totalitnými režimami. Dostal som sa k nej trochu neskôr, no z mnohých iných zdrojov - či už išlo o citácie a parafrázy z iných kníh alebo iba sprostredkované myšlienky - mi Hannah Arendtová nie je už dlhšie neznáma.

Obsah diela a odkaz, ktorý je prostredníctvom textu sprostredkovaný, rezonuje medzi mysliteľmi doteraz. Analýza toho akým spôsobom bolo (a v podstate stále je) možné ovládnuť a mať pod kontrolou krajinu spolu s jej inštitúciami ma miestami šokovala (a to v tejto téme nie som úplný nováčik). Detailný popis procesov vďaka ktorým sa podarilo Stalinovi a Hitlerovi dostať sa k moci a následne udržiavať túto moc prostredníctvom rôznych opatrení a revízií, mal podobný nádych ako nejaký dystopický sci-fi román, s tým rozdielom, že na rozdiel od beletrie sa bavíme o skutočnosti. Je to o to šialenejšie, že konkrétne kroky a aplikácie - napríklad tvorba fikcie a kŕmenie obyvateľstva informáciami o objektívnom nepriateľovi -, sa až priveľmi podobajú na politiku dnešných dní. Teda obsah knihy ma ešte viac utvrdil v mojom subjektívnom pesimistickom postoji - a to som ani pred Pôvodom totalitarizmu nebol žiadny optimista - že hrôzy prvej polky 20. storočia neboli žiadne historické omyly, ktoré by sa už nemohli zopakovať, keďže sme túto kapitolu ako civilizácia prekonali…. To si veru nemyslím.
Pôvod Totalitarizmu je rozdelený na tri časti. Antisemitizmus, imperializmus a totalitarizmus.

I: Antisemitizmus. V prvej časti nám autorka načrtne historický kontext nenávisti, ktorá prenasleduje židov už niekoľko stáročí. Miesto atribútov, ktoré sa sústreďujú na fenomény rasové alebo religiozity tu máme predstavený skôr politicko-ekonomický model. V 16 storočí v Európe sa isté židovské vrstvy, teda rodiny, podieľali na spolufinancovaní chodu štátu. Práve vďaka Židom, ktorý ako jediný investovali do štátu, infraštruktúry a rozvoja, prostredníctvom pôžičiek, ktoré poskytovali vládcom, mohol pokrok nabrať ten smer, ktorý nabral. Samotná šľachta - hoci disponovala kapitálom - nepatrila k tým najaktívnejším investorom absolutistického monarchu. Vďaka tejto spolupráci získali niektorí židia (ani zďaleka nie všetci alebo majorita z nich) isté privilégia, hoci sa nikdy sa žiadnym spôsobom nesnažili získať moc alebo vstúpiť do politiky. Teda boli úspešný ale nemali moc. Na naše prekvapenie, toto je práve istý spúšťač podozrenia. Bolo a je bežné, že ekonomický úspech chodí spolu ruka v ruke s mocou. Alebo ak nie mocou získanou, tak aspoň minimálne s túžbou po nej, ktorú práve židia necítili. Táto nejasnosť, absencia moci, mohla byť zdrojom a substrátom pre rozvoj konšpiračných teórií, ktoré si zakladajú na tajuplných šedých eminencií - teda niekto v zákulisí ťahá za šnúrky.

V tejto časti ma ešte zaujala definícia luzy. Tento termín má veľmi negatívnu konotáciu a skôr sa využíva na diskreditáciu a dehonestovanie istej časti populácie. V skutočnosti má však svoje špecifiká. Tie by sa dali opísať nasledovne. Luza je skupina v ktorej sa nachádzajú všetky spoločenské triedy. Bola prítomná pri všetkých veľkých revolúciách. Odlišovala sa tým, že miesto konkrétnych krokov k zmenám volala po charizmatickom vodcovi. Nepotrebovala riešenia vychádzajúce zo spoločnosti keďže samotnú spoločnosť nenávidela s pochopiteľných dôvodov, keďže z nej bola vylúčená, respektíve neparticipovala v nej - napríklad keď je bez zastúpenia v parlamente. Preto aj dnes politici, ktorí sa snažia získať priazeň luzy, volajú po referendách cez ktoré sa dostanú k moci inak ako je štandardný spôsob.

Záver prvej časti autorka venovala bizarnej a nespravodlivej Dreyfusovej afére. V skratke: išlo o vykonštruovaný súdny proces namierený na jedinca židovského pôvodu, ktorý sa neskoršie pretavil do škandálu. Zároveň s ním prudko vzrástol antisemitizmus a nič na tom nezmenil ani fakt, že dôstojník Dreyfus sa nedopustil činov za ktoré ho stíhali a na základe ktorých si odpykával trest. Prekvapivo aj po odhalení - a niekoľkoročnom pokúšaní sa o nápravu - sa istá časť verejnosti búrila proti napravenému rozsudku a jeho obhajcom - ktoré vyústili až do násilia voči Židom - takmer žiadna verejne činná osoba do tohto škandálu nechcela vystupovať. Na tejto téme sa ešte istú dobu priživovali niektorí francúzky verejný činiteľia. Jeden z nich bol napríklad novinár a spisovateľ Charles Maurras, ktorý sa na úteku po porážke Francúzska počas druhej svetovej vojny, zaľúbil do astrologičky, ktorá mu vyveštila odporúčanie aby sa spriahol s nacistami. Nesprávne rozhodnutie.

II: Imperializmus. Druhá časť sa začína nasledovným výstredným citátom “Anektoval by som aj planéty keby som mohol. Celkom jasne opisuje imperializmus 19 storočia - čo je v istom zmysle politické vyjadrenie akumulácie kapitálu, inak povedané, počas priemyselnej expanzie sa nazbieralo priveľa voľného kapitálu, čo majiteľom podnikov úplne nevyhovovalo. Výsledkom snahy bola expanzia do nekapitalistických krajín, ktorá sa - a to nechcem obhajovať Marxa ale v tejto téme s ním čiastočne súhlasím - skončila vtedy nie úplne najideálnejšie pre pôvodných obyvateľov. V dŕžavách ako India alebo veľká časť afrického kontinentu boli ľudia triedení podľa rasy. Mali rozdielne práva a vzťahovali sa na nich určité rozdiely. Za prvé, to bolo pre kolonizátorov z Európy veľmi príťažlivé, lebo pokiaľ spĺňali rasovú kategóriu, mohli sa identifikovať ako výnimoční jedinci kedy nezáležalo na tom aký socioekonomický status mali vo svojej rodnej krajine. Za druhé bolo veľmi náročné, ba až nemožné, zosúladiť spoločenskú zmluvu, respektíve pravidlá a zákony, ktoré platili v Európe tak, aby ich začali dodržiavať v kolonizovaných krajinách domorodé obyvateľstvo s diametrálne odlišnou kultúrou. Preto mali kolonizátori vlastné zákony a domáci svoje. Imperializmus bol počas priemyselnej revolúcie odlišný práve touto polarizáciou. Tak na porovnanie: Rímska ríša, práve naopak sa snažila v témach kultúry a viery o fúziu s kolonizovanými územiami.

Anglické kolónie nepripustili to, aby bolo týmto domorodcom udelené občianstvo. Z pohodlného dôvodu vyhýbaniu sa konfliktov ponechali vo väčšine ich zvyky aj zákony. Nemecko dokonca zakazovalo svojim klonizátorom zmenu občianstva.
Prekvapivou časťou bola pre mňa kapitola o kolonizovaní južnej Afriky a prerodom kolonizátorov, ktorý si prisvojili skôr život domorodých obyvateľov najmä pre neefektívnosť celého aparátu. Využívanie černošského obyvateľstva na prácu skôr komplikoval proces, keďže obyvateľstvo nevedelo vykonávať prácu, ktorú kolonizátori žiadali, nebolo motivované osvojiť si návyky (a v podstate nezáleží na tom či im nebolo umožnené vstrebať spôsob života kolonizátorov, alebo im to bolo iba cudzie). Majitelia statkov si ledva zarobili na svoje živobytie. Prístup k bohatstvu bol obmedzený a do svojich kruhov skôr nových hráčov nepúšťali. Kolonizátori sa svojho času považovali za vyvolených, to však zmenil príchod židovskej populácie, ktorí sa tiež považujú za vyvolený národ a hoci neboli pripustení k bohatstvu, v rámci možností (ak sa nemýlim tak iba obchodu a služieb) začali popri ťažobnom priemysle participovať a celkom sa im darilo. Toto istá časť pôvodných kolonizátorov - Búrovia - akoby nedokázala prehltnúť a tak sa odsťahovala hlbšie do vnútrozemia a osvojila si život a správanie pôvodného obyvateľstva. Podobne ako niektorá časť plebsu v starovekom Ríme sa títo biely obyvatelia cítili byť dotknutí, najmä preto, že neboli vypočuté ich domnelé práva, ktoré si prisvojili pre svoj - už nie tak dôležitý - status.

III: Totalitarizmus. Tretia záverečná časť je vrcholom tohto diela a prvé dve - inak tiež úchvatné - pôsobia ako povinné prednášky pred tým, než nakukneme do tejto pandorinej skrinky (pôvodne síce nešlo o skrinku ale džbán ale to nie je podstatné) 20 storočia. Keďže som našiel mnoho podobností s tým ako prebiehal proces totálneho ovládnutia prostredníctvom určitých ideológií v Hitlerovskom Nemecku a Sovietskom zväze súdruha Stalina a tým čo sa deje aktuálne vo svete aj u nás, a akým spôsobom konajú niektorí verejní činitelia, som sa práve preto rozhodol sústrediť na opis istých fenoménov akoby som tu mal zaznamenať masívny výklad tejto časti.
Aj keď totalitné režimy môžeme vnímať ako chyby a neúspechy skôr minulosti, autorka upozorňuje, že totalitné riešenia môžu bez úhony prežiť pád totalitných režimov v podobe silného pokušenia, ktoré sa môže objaviť kdekoľvek a kedykoľvek, kde sa bude zdať nemožné zmierniť politickú, sociálnu, alebo ekonomickú biedu spôsobom hodným človeka.
Autorka odhaľuje aj typ človeka, ktorý je pre takýto typ režimu najvhodnejší - a to ma trochu desí, keďže mi to pripomína aktuálnu politickú situáciu a následnú reakciu obyvateľov Slovenska -, že ani verný nacista ani verný komunista nie sú pre totalitný režim tým základným kameňom (priveľa slepej dôvery občas dokonca škodí) ale človek, ktorý stratil cit pre chápanie reality - respektíve nerozlišuje medzi fikciou a realitou.

Jedným z najsilnejších nástrojov totalitného režimu je propaganda. V tomto diele je rozpitvaná na mikročastice. Totalitná propaganda nepotrebuje zdieľať pravdu či reálne prekážky spoločnosti, jej sila je v útoku, ktorý sa neštíti pred ničím. Používa zbrane odporcov a nepriateľov. Neobsahuje nadväznosť, mení podľa potreby históriu. Môže uraziť zdravý rozum, ale len tam kde stratil platnosť. Dokonca si predpripraví nasledujúce kroky, ktoré v budúcnosti môžu vyznieť ako proroctvo, no propagandou nepoškvrnený jedinec takýto výklad nemusí pochopiť. Uvediem aj príklad: Hitler v jednom zo svojich prejavov, ešte pred konečným riešením, povedal, že ,,ak židia rozpútajú svetovú vojnu, budú vyhladení. Vojnu rozpútal on, teda získal zámienku na vyhladenie židov. Totalitná propaganda zovšeobecnením vytvára svet schopný konkurovať tomu skutočnému, ktorého zásadnou nevýhodou je, že nie je konzistentný a organizovaný. Propaganda si vytvára taký, ktorý bude do seba jasne a zrozumiteľne zapadať do nimi vytvoreného sveta.

Jeden z mnohých cieľov totalitného režimu bola úplná likvidácia individualizmu, slobody a existencie, teda stopy po jedincovi, ktorí nezapadal do predstáv alebo bol označený alebo vylúčený s režimu. Nato slúžili aj pracovné a vyhladzovacie tábory - ktoré boli určené prevažne pre nevinných ľudí. Teda tých, ktorí neboli trestne stíhaný za zločiny ako krádež, vražda atď. Keďže vinný si dokážu udržať svoju identitu práve tým, že vedia prečo sú umiestnený, teda prostredníctvom toho vzťahu viny a trestu dokážu udržať spojenie s realitou. Nevinný netuší prečo bol umiestnený, prečo je on práve tu, no a paradoxne táto iracionalita úplne destabilizuje jedinca. Iracionalita a nelogickosť plynových komôr napríklad zapríčinila to, že sa ľudia sa nebránili vstupu do nich. To preto, že nepredpokladali, že by sa niečo také mohlo stať, respektíve aj keď počuli desivé historky, nechceli veriť, že by niečo takéto v takejto forme bolo vôbec možné. Tá nelogickosť, neuveriteľnosť a nepodstatnosť ľudského života bola empiricky vyjadrená v nízkej miere samovrážd v týchto zariadeniach smrti. Keďže samovražda je istá forma vzdoru sebaprezentácie seba, alebo pokojne môžeme zjednodušene povedať, že je to upozornenie okolia na situáciu okolo jedinca, nič z toho sa v pracovných a vyhladzovacích táboroch nenachádzalo. Jedinec bol iba nepodstatné číslo, ktorému odcudzili identitu, vymazali ju. Boli bez známych, bez priateľov, bez rodného listu, bez hrobu. Vzdor samovraždy tým stratil podstatu.

Posledná časť na mňa zapôsobila silným dojmom. Prekvapilo ma ako dokázala technicky zručná v neustálom pohybe pôsobiaca mašinéria vytvoriť také podmienky prežitia, ktoré mali jedinca absolútne v hrsti. Tieto zápisky ukončím slovami autorky, ktorá v ňom zachytila podstatu toho, ako je možné, že niečo takéto ako totálne zotročenie individuálnosti, neprebehlo už v minulosti: Dôvod prečo neboli dôvtipné nástroje totalitného vládnutia, s absolútnou a neprekonateľnou koncentráciou moci v rukách jedného človeka vyskúšané už predtým je ten, že žiadny obyčajný tyran nebol dostatočne šialený na to aby pohrdol všetkými obmedzenými lokálnymi hospodárskymi, národnými, ľudskými, vojenskými záujmami , v mene čisto fiktívnej reality v nejakej čisto neurčitej vzdialenej budúcnosti.

Jediné čo tejto knihe môžem vytknúť je nevídaný nepomer medzi pútavým obsahom a nudnou historickou povinnosťou. Niektoré časti berú dych a niektoré na ne nestíhajú. Tento nepomer sa strieda s pravidelnosťou.

Abych byl upřímný, necítím se dostatečně inteligentní, abych tento opus komentoval, dovolím si však několik drobných poznámek.
1. Antisemitismus
Autorka v této části předkládá čtenářům ve své době možná i dnes poněkud skandální tezi a sice odmítnutí "věčného antisemitismu" tedy to, že jsou Židé obětní beránek, objektem věčné nenávisti, z toho vyplývá, že jakkoli zrůdný čin vůči Židům, je "legitimován" právě tímto věčným antisemitismem.
Arendt tedy za pomoci historických skutečností dokazuje, že se mohli vůči hrůzám, které i přesto, že je nemohli v plném předpokládat, tak se pro ním za pomoci svých značných finančních prostředků zabezpečit.
Židé udělali osudovou chybu, že se nedokázali přizpůsobit novým poměrům, vzniklých imperialismem na konci 19. století, zkrátka nedokázali přetavit své finance v politickou moc. Během tzv. zlatého věku (cca 1870- 1914) těchto apolitických postojů využila buržoazie.
Vzestup antisemitismu je také v nepřímo úměrném vztahu s úpadkem národních států, což v například v kontextu národního socialismu, může znít na první pohled paradoxně, dává to však smysl, jelikož vlivem nových společenských poměrů, došlo k nadprodukci kapitálu.
Velmi zajímavá je také analýza Dreyfusovi aféry.
2. Imperialismus
Jak jsem již zmínil v předchozí části komentáře, buržoazie vznikla v důsledku imperialismu, nalezl se nové odbytiště kapitálu velmi zajímavá je taká analýza rozporu mezi národními státy.
Dále vznik sporu mezi imperialismem a pan- hnutími, který přetrvává dodnes v onom sporu mezi mořskými a zemskými národy, prezentovanou Duginem a podrobnou koncepci měl Carl Schmitt ve svých Großraumech, takže velmi zajímavé sledovat historický vývoj těchto geo- politických teorii, které bohužel stále ovlivňují dnešní svět. Analýza rasismu je také velmi užitečná. Poslední poznámku si dovolím Hobbesovi, kterého Arendt nazývá "prvním teoretikem buržoazie."
3. Totalitarismus
Vůdcové totalitních hnutí se opírají o sílu mas. Z mas vzniká atomizovaný jedinec, jedinec bez sociálních vazeb, totalitní společnost můžeme tak chápat jako souhrn atomizovaných jedinců.
Z tohoto ovšem logicky vyplývá že tomuto souhrnu stačí, jakožto cíl pouhé vítězství, jelikož nemá žádné vlastní zájmy.
Arendtová také uvádí že definiční rys totalitních hnutí je násilí, do doby vzniku těchto hnutí, tyrani využívali násilí pouze nástroj k likvidaci politických odpůrců. Totalitní hnutí, však využívají násilí, jakožto prostředku k vládnutí.
Poslední poznámku si dovolím k pojmu ideologie.
Samotné slovo ideologie - idea ( myšlenka) a logos (věda) tedy věda o myšlence. Dává jakékoliv myšlence nehledě nato, jak zrůdné, nálepku vědeckosti, což nás vede k tomu že:Pokud se řekne A musí se říct celá vražedná abeceda až dokonce." Jinými slovy pokud si na začátku stanovíme axiom, jakožto pravdiví musíme v něm deduktivně pokračovat bez ohledu na to kam nás vede, slovy Camuse: ,,Na konci každého racionalismu je masový hrob."
Ono obecně zajímavé, že na tom, že Osvícenství "vedl do plynové komory", se shoduje Arendt, postmoderna, Frankfurtská škola a Camus. Což je prostě fascinující.
Abych to shrnul kniha i přes svou náročnost rozhodně stojí za přečtení! Je v ní totiž mnohem víc myšlenek, než těch, které jsem zvládl pochopit a v tomto komentáři nastínit!

Autorka se čte chvílemi výborně a čtenář je do děje úplně vtažený, ale pak jsou části, které jsou naprosto šíleně nudné. Vůbec nevím, čím to je. Celkově se kniha četla docela dobře.

Upřímně jsem nečekala, že to vůbec dočtu, protože přibližně až do čtyřsté strany mě to moc nebavilo a autorka není vždy úplně čtivá a někdy ani v myšlence čitelná. Samotnému totalitarismu - tedy bolševismu a nacismu - se začne věnovat až v poslední části knihy.

Ten konec za to ale rozhodně stojí.
Kniha dlouze popisuje psychologii toho, jak člověka totalita zcela promění, jak se v totalitě realita zcela smývá s fikcí, jak jednotlivec a jeho život dokáže zcela ztratit smysl v kontextu historického údělu lidstva a taky jak se stalo, že se Hilter a Stalin vůbec mohli být produkty této masové mašinérie a kam se fanatismus mas ztratil po jejich smrti.

Jestli vás tohle téma oslovuje, klidně si z knihy vytáhněte jen tu třetí část.

vynikajuca kniha, ktora ide hlbsie pod povrch a dava odpovede na otazku "preco"

Perfektní kniha.

"Podstatou veci je, že Hitler i Stalin sľubovali stabilitu, aby tým prekryli svoj skutočný zámer vytvoriť stav trvalej nedtability."

Od Hannah Arendt je to už druhá kniha, ktorú som prečítal a ani Pôvod totalitarizmu nesklamal. Názov je trochu nepresný, pretože sa v knihe nevenuje len totalitarizmu, ale aj antisemitizmu a imperaliazmu. Kniha sa venuje politickej situácii pred 1.sv vojnou, počas oboch vojen a medzi vojnovom období.

Antismitizme sa autorka venuje židom, ich pôsobenie v politickej a ekonomickej sfére Je to zamerané hlavne na bohaté židovské obyvateľstvo. Aby človek pochopil situáciu proti židom, ktorá nastala počas 2. sv. vojne, by si mal prečítať túto časť knihy. Sama autorka je židovka, a v knihe tvrdila, že za všetko si môžu židia sami. V tejto dobe by pravdepodobne táto kniha nevznikla. Židia financovali vojny ešte pred 1.sv. vojnou a preto mali vždy nad sebou nejakú vplyvnú osobnosť, ktorá ich chránila, no po 1. sv. vojne sa všetko pre židov mení.

Imperializmus sa venuje hlavne kolonizačným mocnostiam ako Anglicko a Francúzsko. Tu sa vysvetluje politika imperialistických štátov. Neskutočné ako sa Anglicko chovalo k svojim kolóniam a hlavne jeho agresívne správanie v Indii a Egypte. Celá politická sféra Veľkej Británie a Francúzska bola prehnita. Tu sa ukazuje trochu iná tvár krajin, ktoré sú v tejto dobe vzorom liberalizmu.

Totalitarizmus sa venuje hlavne Hitlerovi a Stalinovi, možno trochu Taliansku, ale Mussolini viedol trochu inú politiku. Hitler i Stalin hrali politiku chaosu. Klamali svojich ľudí a držalo svoje obyvateľstvo v neustálom strachu. Hitler mal svoje koncetračné tábory a Stalin svoje gulagy. Tieto priestory najprv fungovali ako väzenie pre svojich politických oponentov.

Totalita nevzniká zo dňa na deň. Hannah Arendt s mrazivou presnosťou opisuje, čo jej predchádza a varuje pred tendenciami riešiť spoločenskú, morálnu a ekonomickú krízu týmto spôsobom. Pretože tieto tendencie sa črtali už pred šesťdesiatimi rokmi, keď túto knihu dokončovala. Bola to žena s prenikavým vhľadom, vedela, že "človek môže uskutočniť pekelné fantázie bez toho, aby spôsobil pád nebies alebo otvorenie zeme" a vedela, ako sa to môže stať. Inak, toto nie je kniha na jedno čítanie. Toto je na štúdium a mala by sa povinne študovať a prediskutovávať na všetkých univerzitách. Aby sme si už nikdy nemuseli klásť otázku, ktorú autorka kladie v úvode: Ako sme to mohli dopustiť?

Člověk si před tímto geniálním počinem Hanah Arendtové připadá poněkud méněcenný, neví jaksi, co by ke knize napsal, protože kniha je na straně jedné dost složitá na to, aby si člověk myslel, že ji bez dalšího pochopil v každém jejím ohledu (člověkem míním „já“, samozřejmě), na straně druhé je příliš komplexní ve svém celku, aby ji bylo jednoduše popsat, vyjádřit, vyložit. Pokusím se tak jen částečně shrnout co jsem si z textu odnesl a, možná moc expresivně, vyjádřit své pocity. Přísně vzato budu knihu spoilovat, ač nevím, jak by vyzrazení závěru odborné knihy mohl někomu vadit, zvláště, když je dost tušený a předvídaný, ale stejně na to raději upozorňuji.

V zásadě lze patrně říci toto: Hannah Arendtová, coby německá židovka a velká filosofka, pokouší se o to, o co se pokoušel vlastně téměř každý po čtyřicátém pátém roce a sice vyrovnat se s noční můrou nacismu, která se přehnala přes Evropu a stalinistickým terorem, který v Evropě ještě řádil. Snaží se o to uchopením nacismu a samozřejmě bolševického totalitarismu, pochopením jejich genese, systému, filosofie (či spíše mysticismu) a psychologie. A co si budeme, z hrubých charakteristik výše nastíněných je patrno, že měla k danému cíli dobré predispozice.

O komplexitě díla můžeme hovořit už proto, že ač „Totalitarismus“ se jmenuje pouze poslední ze tří dílů, rozbor totalitarismu začíná už antisemitismem a sice počátky moderního antisemitismu, tedy pohybujeme se v hlubinách 19. století, ba dokonce ještě dále. Už tato část je mimořádně zajímavá, přednáší nám totiž důvody, proč byli židé tak jednoduchým cílem. Zde si dovolím skromně říci, že tvrzení, že na holokaustu nesou značný podíl viny sami židé, je dost nešťastné. To Arendtová neříká. Z takové interpretace totiž vyznívá, že si to židé takřka zasloužili, respektive aktivně přispěli k tomu, že bylo přirozené chtít se jich zbavit. To ovšem není pravda. Židé se pouze nešťastně postavili (a ano, z části svou vinou, z části historickými událostmi), do takové pozice, že byli nejjednodušším terčem pro všechny, kteří chtěli útočit na národní stát. A tak to schytali. Čili nejedná se o nějakou formu spoluviny, jakožto spíše o nešťastnou pozici a jistou nepraktičnost, kterou autorka velice detailně popisuje. Každopádně v daném dílu pro mne osobně nejzajímavější byl velice zajímavý pohled na Dreyfusovu aféru, kterou se autorka zaobírá velice detailně a která je opravdu velmi fascinující.

Další kniha řeší genezi a paradoxy imperialismu, potažmo vznik moderního rasismu a byrokracie. Nutno podotknout, že definice daných termínů jsou u paní Arendtové dost svérázné, takže musíte přistoupit na její filosofickou hru. Tento díl byl pro mě asi nejcizejší, nevěděl jsem o daném tématu de facto nic. A proto byl velice zajímavý. Patrně nejdůležitější pro celkové vyznění díla je samozřejmě kapitola o panslavismu a pangermanismu.

Ale důležité je, co je to vlastně ten totalitarismus? Genesi autorka opsala velice podrobně. Na řadě je tedy systém. Nu a ten je samozřejmě naprosto absurdní. Ztracený, osamocený člověk shluklý do mas našel svůj smysl v naprostém nesmyslu. Redundance v rámci organizace, její nestálost, hierarchie, která ve skutečnosti pozbyla mocenské návaznosti, nepredikovatelnost a znásilnění principu enumerativnost veřejnoprávních pretenzí, coby vůdčí zásady tohoto podivuhodného a neuvěřitelného kolosu. Něco nepředstavitelného a nepochopitelného.

Pokusila se tedy autorka o to, co je na díle patrně nejzajímavější. Pokusila se najít psychologii totalitarismu a pochopit psychologii jemu podřízených subjektů. Psychologii té šílené formy vlády sui generis, která ani nemá formu. 600 stran na kterých se o toto autorka pokouší a po jistou dobu to třeba i vypadá, že se jí to povede, ale člověk cítí, že to tak nějak stále není celé. Arendtová vám vysvětlí proč a vy obratem odpovídáte: Jasně, ale proč? A na to přijde ta nejhrůznější odpověď, odpověď podvědomě tušená, ale stále neuvěřitelná, nepřijatelná: I přes všechnu tu snahu dobrat se podstaty psychologie totalitarismu nacistického a bolševického, stejně jako podřízených subjektů daných totalit, musíme nezbytně dojít k závěru, že jejich specifikem je psychologie absentující. Podstatou, jedinou hloubkou, kterou v těchto režimech můžeme najít je destrukce, rozbití, roztříštění každého celku tak, aby z něj nic nezbylo. Tyto totalitarismy ovládají vše tím, že z něj udělají nic. Vrcholná, absolutní forma totalitarismu se vyznačuje kompletní a úplnou prázdnotou reálného světa, jediné co zbývá, je fikce, ídea jakéhosi fikčního světa.

A to je něco strašlivého. Arendtová v dosti katastrofickém závěru tohoto monumentálního počinu nám říká něco, co je absolutně mimo chápání lidského mozku. Mimochodem, stejnému závěru došlo i mnoho jiných filosofů. Ale de facto všichni (ti které znám já, odporný postmodernista), shodli se na tom, že to vše je vrcholem modernity, finální erupce osvícenství, která zasypala Evropu a na nás je se od ní odklonit. Shodují se na tom (neo)marxisté na straně jedné a postmodernisté na straně druhé. Arendtová mezi ně nepatří a i její metodologie je mezi nimi naprosto svérázná, což její dílo činí jen o to zajímavějším.

Tato kniha je pro lidstvo skoro tak důležitá jako bible. Nebylo jednoduché vše pochopit na první přečtení, v knize je přehršel informací. Nyní se na její přečtení chystám již počtvrté a opět se těším, že objevím něco nového....

Pochopil jsem tak 50%, ale i to málo stojí za to.

V historii lidstva existovaly jen dva totalitní systémy: německý nacistický a stalinský bolševický.
Totalitní systém nejdříve vytvoří iluzi, v jejímž zajetí pak drží nejen každého jednotlivce, ale i své elity, ideálně celý svět. Totalitní systém musí neustále "plynout", být neustále v "pohybu", být HNUTÍM a existovat na hraně a za hranou zákona, za žádných okolností se nesmí institucionalizovat v tradičním slova smyslu, nechat spoutat zákony, protože zákony mají tendenci narušovat celistvost iluze. V okamžiku, kdy se totalitní systém dostane k moci a ustaví svou iluzi coby jedinou realitu, je možno tuto iluzi prorazit jedině smrtí Vůdce, či jeho vojenskou porážkou.

Zajímavá je také analýza příčin holokaustu. Podle Arendtové na něm nesou značný podíl viny sami Židé. To by bylo řevu, kdyby kniha vyšla dnes.

Geniální. Co víc dodat...

http://www.youtube.com/watch?v=RLMEcxdsMew
Jean -Luc Godard v tomto ani nie osem minutovom videu číta z tejto knižky..dobre vidieť:)