Prípad Monte Christo / Diablove utorky

14.03.2020

Prípad Monte Christo sotva možno nazvať detektívkou, keď vyšetrujúci komisár je iba bábkou v rukách mocných politikov, ktorí potrebujú zakryť svoje špinavé kriminálne činy, a i on sám je slaboch, u ktorého telesné slabosti víťazia nad cťou a profesionalitou. (Lenže: veď keby bol čestný profesionál, nikdy by si ho pre zvolenú úlohu „najvyššie miesta“ nevybrali).
Vrážd je tu oveľa viac než jedna a odhalenie páchateľa neprekvapí. Zaujímavá je však motivácia a prepojenie literárneho príbehu s autentickou realitou doby jeho vzniku, predovšetkým možnosť nazrieť do praktík vysoko postavených verejných osobností Talianska tých čias.
Objemné a dosť zdĺhavé dielo reagovalo na tragický stav talianskej spoločnosti v 70. rokoch 20. storočia: výbušné sociálne napätie, ostrý politický boj na hrane občianskej vojny, atentáty, politické intrigy, otvorený teror skupín Červené brigády a ďalších ilegálnych bojových zoskupení, hlboká a vládnucou „elitou“ trvalo ignorovaná celospoločenská nespokojnosť.
Autor nielenže sa týmto románom vyjadril k stavu svojej krajiny, ale do úst jednej z postáv vložil aj ironický posudok stavu súdobej talianskej literatúry a vydavateľských praktík (ktoré sa podnes len málo zmenili):

„ ... veľdielo – predovšetkým najmenej päťsto strán. A potom štýl. Duchaplný, oplývajúci bohatstvom myšlienok, vznešený, pôvabne zmätený. Veľa neologizmov, starostlivo volených slov, nijaké efektné frázy, veľa opisov, prirodzené dialógy. Dôležitým prvkom je dialekt .... A téma veľdiela? Musí mať, pochopiteľne, zápletku, i keď zápletka v moderných románoch je čosi podobné, ako živočíšny druh ohrozený vyhynutím. Nie je na škodu, ak sa do nej nejakým spôsobom dostane vojna. Či už priamo, alebo v podobe hrôzostrašných výjavov, utrpenia nevinných obetí, atď., alebo nepriamo v podobe márne vyčkávajúcich sivovlasých materí, morálneho rozkladu porazeného národa, čestných partizánov, podlých fašistov, bohatých pohlavárov. A nad všetkým sa vznáša psychoanalytický portrét hlavného hrdinu, jeho spomienky, jeho duševné i politické zápasy. Humor je uprostred toľkých mŕtvol len veľmi sporadickou prísadou a jazyk ju ledva postrehne. Slovom – autor dá svojmu veľdielu tragický začiatok, tragický priebeh, a pritom pevne verí, že kniha sa nebude potom aj rovnako tragicky predávať. Ale všetko je trochu inak. Nad všetkým, teda aj na psychoanalytickým portrétom hlavného hrdinu tróni totiž psychoanalytický portrét vydavateľa, jeho obratnosť, skúsenosti, finančné a daňové zápasy, jeho neúprosná správna rada. A potom? Potom dielo predstavia v tlačových strediskách po celej krajine ako veľdielo európskej literatúry 20. storočia, perohryzovia z kultúrnych rubrík zborovo spustia nadšené ovácie, reklamná mašinéria sa rozbehne na plné obrátky a v každom kníhkupectve tróni nad ostatnými knihami vysoký štôs výtlačkov ako šéf miestnej mafie na sviatok patróna miestneho kostolíka. A v tejto chvíli stačí len oznámiť, aj keď to ešte zďaleka nie je pravda: Osemdesiattisíc výtlačkov v priebehu troch týždňov! Alebo: Predalo sa už dvestotisíc výtlačkov! Celkom to stačí na dokonalé rozpútanie masovej hystérie. Normálny človek predsa nemôže do omrzenia počúvať „A už si čítal ...?“ a necítiť sa pritom zúfalo osamotený. Požičať si ju nemá od koho, lebo práve vyšla, je poriadne hrubá a všetci ju ešte čítajú. Neostáva mu iné, ako zájsť do kníhkupectva.“

Na románe ma zaujala ešte iná vec: súčasné talianske internetové zdroje, ak vôbec tohto autora a jeho literárnu tvorbu zmieňujú, tak román „Il caso Montecristo“ zo zoznamu jeho diel vynechávajú. Žeby už ani sám so sebou nesúhlasil?