Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna

Druhá byzantsko-pečenežská vojna (1083-1091) Monografia sa zaoberá vyvrcholením vzťahu medzi Byzantskou ríšou a nomádskym národom Pečenehov, ktoré nastalo koncom 11. storočia v rámci druhej byzantsko-pečenežskej vojny, a zároveň predstavuje pokus o zasadenie daných udalostí do kontextu obnovy moci Byzantskej ríše v období po bitke pri Mantzikerte roku 1071. Byzantská ríša v rámci diplomatických stykov nadväzovala dlhdobé vzťahy s rôznymi nomádskymi etnikami. Pečenehovia, nomádi tureckého (turánskeho) pôvodu, boli jedným z nich. Od konca 9. storočia do približne prvej tretiny 11. storočia boli Pečenehovia poväčšinou spoľahlivými byzantskými spojencami. Po roku 1027 sa táto situácia začala meniť a Pečenehovia sa stali pre byzantské územia na Balkáne trvalou hrozbou, najmä po roku 1046, kedy vo veľkom množstve prekročili dunajskú hranicu ríše a usadili sa na sever od pohoria Haimos. Najkritickejšou sa situácia stala v priebehu 80. rokov 11. storočia, kedy Pečenehovia podnikali nájazdy na juh do Makedónie a Trákie. Cieľom monografie je poskytnúť podrobnú analýzu týchto stretnutí na základe dobových prameňov a podrobne popísať a definovať jednotlivé fázy v poradí druhého a posledného byzantsko-pečenežského konfliktu. Dôležité je aj prehodnotenie chronologickej postupnosti kľúčových udalostí, ktorému sa v monografii dostalo zvýšenej pozornosti, pretože mnohé otázky zostali dovtedajším bádaním nedoriešené. Dôraz sa kladie aj na vojenské aspekty celého konfliktu, keďže táto vojna predstavovala bod obratu vlády cisára Alexia I. Komnéna. Vďaka porážke Pečenehov na jar 1091 pri Lebuniu v Trákii Alexios Komnénos dokázal obnoviť vojenskú prestíž a silu Byzantskej ríše, zabezpečil si vojensky územie Balkánu, a od tej chvíle mohol znovu nasmerovať svoju energiu a dôvtip na znovuovládnutie stratených byzantských území v Malej Ázii.... celý text