Na rozhraních fenomenologie
Dominique Janicaud
https://www.databazeknih.cz/img/books/41_/410631/na-rozhranich-fenomenologie-fSd-410631.jpg
4
1
1
Edmund Husserl vytyčil nové filosofické téma: pole samotné zkušenosti. Když Emmanuel Levinas hovoří o Touze a Druhém, jakým zkušenostem tato okázale pronášená slova vlastně odpovídají? Dá se ještě tvrdit, že se jejich domnělý obsah stává předmětem sledovatelné filosofické úvahy? A navazuje současná fenomenologie ve Francii na Husserla, nebo na Levinase? Takto lze schematicky shrnout jádro stále živé polemiky, kterou v roce 1991 rozvířil Dominique Janicaud publikací „Teologického obratu ve francouzské fenomenologii“. Ve stati „Otevřená fenomenologie“ z roku 1998 se pak Janicaud k tématu vrátil a upřesnil pozitivní jádro sporu úvahou o chápání fenomenologie u Heideggera, o vztahu fenomenologie a hermeneutiky a o vyhlídkách „minimalistické fenomenologie“, jež by se vzdala metafyzických nároků a využívala škály inspiračních zdrojů od Husserla, Sartra a Merleau-Pontyho po Wittgensteina, Dennetta a Deleuze.... celý text
Přidat komentář
Štítky knihy
Na rozhraních fenomenologieKniha Na rozhraních fenomenologie je v
| Přečtených | 1x |
| Knihotéce | 2x |
| Chystám se číst | 3x |
| Chci si koupit | 2x |
Problém so Janicaudom je nasledovný: Hľadanie teologických základov v dielach súčasných filozofov je obľúbená činnosť každého filozofického začiatočníka, ktorý je čo i len trochu podkutý v religionistike. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Nechcem Janicauda urážať, ide mi len o to, že pri podobných vyjadreniach som opatrný, pretože aj mňa občas baví hľadať u Bakunina vplyv noumenalistov a čítať Marxa cez prizmu radikálneho protestantizmu.
Ale chápem, Janicaudovi išlo o iné. Aj v prípade metodológie by som však bol opatrný. Mne sa zdá, a odkazujem sa tu na práce Petra Práška, že ten minimalizmus a transcendencia v imanencii sú prítomné aj u zmienených autorov. Falque tu výstižne hovorí o obrate k suprafenomenalite, kedy sa skúma to, čo subjekt presahuje a konštituuje preňho zmysel sveta. Už tu teda nemáme ozveny Husserlovho silného teoretického transcendentálneho subjektu, ale to predsa neznamená, že sa tu ad hoc postulujú nejaké transcendentné entity. Nemusí ísť nutne o čisté dávanie a tvár, ale napríklad aj o Maldineyovu a Romanovu udalosť a subjektove existenciálne krízy, v ktorých ho prichádzajúce extaticky konštituuje nanovo. Ten vtip o tom, že Husserl vo svojich knihách popisoval 50. ročného nemeckého profesora filozofie je tu trefný. To, čo robia spomínaní autori je potom ani nie tak otváranie nových oblastí výskumu, ale popisovanie sveta cez prizmu úplne iného modusu skúsenosti, skôr skrz radikálnu otvorenosť voči svetu (dávaniu, udalosti, Druhému atď. atp.), ktorý ma presahuje. V tomto ohľade sa mi páči Práškov termín udalostný obrat. Zdá sa mi to výstižnejšie a je to aplikovateľné na omnoho väčšiu vzorku francúzskych filozofov.
Prečo však dávam knihe také vysoké hodnotenie? Zdá sa mi, že práve polemickosť Janicaudovho spisu, je jeho najväčšia prednosť. Otvorila tento diskurz vytrvalému skúmaniu, kontroverziám a výrazne ho oživila. Takže už len z tohto hľadiska to bolo úspešné "vrhnutie bomby" do skúmanej oblasti.