Myslitel a bojovník II

21.06.2013

Rousseau obšírne a veľmi správne odôvodnil v Emilovi, prečo by sme sa mali vyhnúť náboženskej otázky vo výchove. Deti nie sú tak duševne a psychicky vyspelé, aby chápali náboženstvo, ktoré je zrkadlom dospelých ľudí. Deti nie sú pripravené žiť v civilizácii, v ktorej prevláda pohodlie, konzum, absencia odvahy žiť/pomáhať a byť za seba zodpovedný. Náboženstvo je potrebné, vraví Voltaire, na skryté zločiny dospelých ľudí, ktorí už žijú v spoločnosti. Vo svete, kde sa v najčítanejšej knihe kníh píše hromadne o vojnách a majetku, žijú ľudia, ktorí navrhujú podávať drogy, pripravovať masakre a vraždy, pobiť ľudí, a keby autor dopisu pre istého jezuitu nepoužíval náboženskú terminológiu, povedala by som, že autorom je ten, ktorému sa neskôr poskytlo oslovenie mafián. Prípad Jeana Calasa pôsobí ako otras tej časti mozgu, ktorá má na starosti psychické riadenie, no pri procese 16ročného rytiera de la Barrea sa človek ani nedokáže zdržať a vyroní nejednu slzu. Veľmi ťažko sa čítajú dejiny cirkvi. Veľmi ťažko človeku, pri ktorom sa nedodržala Rousseauova prosba o vynechanie náboženskej výchovy v detstve. Áno, vieru treba, či ľuďom, ktorí nemajú odvahu, ľuďom, ktorí sa boja, alebo tým, ktorým hlava zostáva v tieni aj po osvetlení, to je jedno. No poviem, že by som sa hanbila byť súčasťou cirkvi s takouto s ničím vo svete porovnateľnou povesťou. A ja viem, že to, o čom písal Voltaire ma často pramálo spoločného s tým, s čím začínali Ježiš a ďalší apoštoli, proroci a svätci. Starý zákon je pre mňa rovnakým sklamaním a nemusím poznať ani tisíc významov a chápaní slov a výrokov, aby mi bolo v hrubom zrejmé, o čom sa svätá kniha zaoberá, kedy a kto. A prečo. Pretože na jednu vec je hriech sa pozerať jedným pohľadom. Voltaire trochu inak podotkol poznámku o Nerových útokov na kresťanov ako Sienkewicz, tu však poviem, že Quo vadis mi dal viac nie priamo podaných informácií... Ľudia v tej dobe žili ako veľké a zvrátené hovädá, zbytočne sa Voltaire oháňa rímskymi cnosťami, Rím potreboval nutne v tej dobe výprask a kresťania boli na správnom mieste a v správnom čase. Dejiny majú zrak ako orol, ale aj ako had v tom istom bode a priestore, a preto dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu, ak sa snažíme z dejín niečo získať. Zatiaľ čo podlieham smútku a nešťastným dojmom, v istom bode vo mne svieti radosť, že sú tu ľudia, ktorí sa tešia obľube ako paprade vo viktoriánskom Anglicku. O františkánoch som nečítala jediné krivé slovo. Sv. František so svojou dogmou zostáva pre mňa vzorom a neverím, že sa to v budúcnosti zmení, on je istota dobra, viery, nádejí a všetkého dobrého ducha. S Kantom. Viem, že to, čo chce byť, alebo chce spieť k dokonalosti a dobrote, nemôže mať čistý register, sú však vzormi znášanlivosti, spravodlivosti a lásky v civilizácii, bohužiaľ nie ľudí žijúcich prírodnými zákonmi. Voltaire správne hovorí, z prírodného zákona ľudia zavretí kláštoroch sú neužitoční a nespĺňajú to, čo príroda káže. Lenže žijeme v civilizácii a možno sme sa v dejinách uchránili od ešte širšieho fanatického genómu.
To, že sú ľudia ľahko manipulovateľní a jedna idea ich vie dobre pripraviť na činy, je absurdné spochybňovať. V našej dobe sme buď málo odvážni a ťažko sa dokážeme do niečoho tlačiť, Slováci, buď veľmi odvážni a za to získavajú všeobecný posmech, Američania, ale každý kto by rád prišiel s ideou, ktorá by páchala zločiny, má viac prekážok než v minulosti. Zákonov, ktoré chránia zločiny všeobecné (Voltaire) je už na svete dosť, čo však záleží aj od krajiny, z ktorej by opovážlivec pochádzal. Svet by si preto mal dávať pozor na týchto opovážlivcov. Nie je to vtip, ale nebezpečenstvo. Nemáme pranier, ani lámacie koleso, gilotínu, ale niečo, čo by predstihlo aféru Jeana Calasa, a týkala by sa štvrtiny, či polovice ľudstva na Zemi. Vojna však patrí k podnikaniu, toto krásne umenie (Voltaire) je nutnosťou a preto niet miesta na vtip. S francúzskou, európskou hrôzou si uvedomujem, že nezmyselná smrť šľachtického dieťaťa de la Barrea, ešte z nezmyselnejších dôvodov, slúži ako materský prípad tisícok ďalších a my, ktorý v sebe nosíme súcit, by sme spoločne nevyronili počet sĺz, v ktorom sú obsiahnutí zavraždení v celej histórii ľudstva pre náboženské spory.