Krátke listy jednému mestu

« Keď je človek ešte malým človekom, vidí veľa krásnych malých a bezvýznamných vecí.

Zo svojej perspektívy na krátkych nôžkach má bližšie k detailom. Dychtivo hľadí na každý kamienok, pohodený zdrap papiera, farebné skielko, šrám na bráne, zhrdzavený pánt.

Pretože ešte nemá o čom veľkom rozmýšľať, zapamätá si ich.
Navždy. »

--

Myslel jsem, že letos jsem nestihl žádnou poezii, která by stála za řeč, ale vlastně tohle je velká poezie, nenechte se mýlit volným veršem. Magda Vášáryová v roce '88 napsala tuhle poctu svému rodnému městu, nejmagičtějšímu městu na Slovensku, a Slavo Haľama je nafotil tak, že se zastaví čas, když se na ně zadíváte. Je to krásné a silné, vždyť podívejte se na ukázky, tam je to všechno.

--

« Veľký zvon vo veži Starého zámku zvonil iba dva razy do roka. Na Veľkú noc a na Vianoce.

Mal hrubý a drsný zvuk. Zvonil tak hlasno, že prerušil kroky koledníkov na snehu, ba aj domový zvonček.

Jeho hlas vypĺňal skoro celý krátky zimný podvečer a mesto sa vtedy zmenilo na ozajstný betlehem.

Hory sa len matne črtali proti čiernej oblohe. Všade spod snehu vykúkali svetielka a blikali. Na hlavnej ulici svietili pouličné lampy a okná boli čierne.

Všetky mali zatiahnuté rolety, aby starý Zachar zvonku nevidel stromčeky, ozdobené guľami a sviečkami na štipcoch.

V ten podvečer sme boli málokedy spolu.

Kým druhí sedeli pri sviatočnom stole, poobúvali sme si s mamou snehovky a išli na prechádzku.

Pamätám si oblohu s Veľkým vozom, sviečky na cintorínoch, tmavé veže, vzduch s obláčikmi pary,

otvorené dvere kostolov, sneh na zábradlí a chladom stuhnuté kolená.

Pamätám si samé sentimentálne veci a banálne slová, ale pamätám si to všetko presne. »