Jazz na klavíri

JAZZ — slovo, ktoré od svojho vzniku až dodnes vyvoláva na jednej strane vzruch a nadšenie, kým druhú stranu provokuje a dráždi. Azda žiadne iné umenie či oblasť umenia nebola svedkom tak veľkej lásky a tak hlbokej nenávisti ako práve jazz. Tých krátkych šesťdesiat rokov existencie jazzu je históriou víťazného boja jedného z najmladších umení dvadsiateho storočia. A ak dnes — teda po viac ako polstoročí — môžeme hovoriť o jazze ako o umení, ktorému sa napokon predsa len podarilo dosiahnúť legitímneho uznania, je to zásluhou najmä toho, že ide o umenie mladé, umenie zdravé a progresívne. Sociálne podmienky jeho vzniku mu dali do vena revoltujúce tendencie, ktoré si zachoval dodnes, ktorými bojoval proti konvencii, falošnosti a pozlátku salónnej spoločnosti a salónnej hudby. Jazz je drsný a bezprostredný. No svojou drsnosťou, bezprostrednosťou a schopnosťou vyjadriť v pomernej skratke mnohostrannosť techniky a mechanizácie Či atomizácie nášho storočia, pocity a nálady dnešného človeka, zachováva si pre neho svoju vzrušujúcu prítažlivosť a spoločenskú oprávnenosť. A hoci stále zvyšovanie umeleckých nárokov v zložke skladobnej a interpretačnej ho dnes podstatne odlišuje od podoby, akú mal vo svojich začiatkoch, jeho popularita stále narastá, a to i napriek vedomému a zámernému odputávaniu sa od všeobecne obľúbených foriem modernej tanečnej hudby. No vzájomné ovplyvňovanie sa a akási apriórna spätosť týchto dvoch oblastí stále trvá a bude trvať so všetkou pravdepodobnosťou aj naďalej. Jazz vznikol ako hudba funkčná — určená predovšetkým k tancu —, a hoci vo svojich dnešných a najčistejších podobách už túto pôvodnú funkčnosť nemá, ba dalo by sa povedať, že skôr opak je pravdou, lebo jazz sa stále viac a viac stáva hudbou posluchovou, jazzových hudobníkov vždy priťahovali dobré známe a populárne tanečné melódie, na témy ktorých potom tvorivo aplikovali svoje jazzové cítenie. Pretože pravlasťou jazzu je Severná Amerika, chápeme ako prirodzený dôsledok aj okolnosť, že prevažná väčšina typických jazzových tém, ako sa hrajú na celom svete — v Paríži, Stockholme, Moskve, Budapešti či v Tókiu — sú amerického pôvodu. No kým donedávna sa tento stav považoval za nemeniteľnú samozrejmosť, dnes — a to najmä zásluhou československých jazzmanov — sa v Európe ukazujú tendencie oprosťovania sa od epigónskeho kopírovania amerických vzorov. Ako témy na improvizované jazzové pretlmočenie sa čoraz častejšie uplatňujú vhodné skladby domácich autorov. JAZZ na Slovensku — napr. v pomere k českému jazzu — nemá ešte bohatú tradíciu. Je mladý tak, ako mladými sú ľudia, ktorí ho hrajú či inak sa mu venujú. Nemá ani profesionálnu základňu, akú napr. už dávno má jazz v Čechách. No je tu rovnaké nadšenie a rovnaká obetavá láska k veci. Jazzu sa začína aj na Slovensku venovať zvýšená pozornosť, rastie počet vyškolených a vzdelaných hudobníkov i teoretikov, ktorí sa mu dali do výhradných služieb. Popri mnohých mladých nadšencoch je tu aj skupina skladateľov modernej tanečnej hudby tzv. strednej generácie, ktorej tvorba má svoje korene zapustené v jazze a v jeho typickom kompozičnom prejave. Tu vznikajú dobré predpoklady pre zdravý rozvoj slovenského jazzu. Mladí jazzoví hudobníci uvedomele siahajú po tvorbe svojich starších kolegov-skladateľov, ktorí im podávajú svoju skúsenú ruku; osvojujú si ich témy a vytvárajú na ich melodickom a harmonickom podklade — ozajstný slovenský jazz. Je máj - slow-fox - Ján Siváček / Vladimír Dvořák Pekné je mať rád - foxtrot - Pavol Zelenay / Vít Ílek Bratislavské blues - Ľudovít Štassel / Ľudivít Štassel Tak dávno to už viem - foxtrot - Tomáš Seidmann / Ivo Martin Serpentíny - foxtrot - Ivan Horváth Svitanie - slow-fox - František Havlíček / Ivo Martin Blues - Milan Novák Rozhovor - foxtrot - Ladislav Gerhardt ... celý text