Eseje - Logika rozpadlého světa

Hermann Broch (1886-1951) bol rakúsky spisovateľ a esejista, v slovenskom prostredí je viac menej neznámou osobou. Zborník esejí vydavateľstva Dauphin a obsahuje niekoľko zaujímavých esejí, ktorých záber je pomerne široký.

Knihu možno odporučiť pre ozajstnú myšlienkovú bohatosť a zároveň nemeckú strohú precíznosť. Broch vo svojich prácach ponúka zaujímavú myšlienkovú sústavu z ktorej jednoznačne vyplýva obrana koncepcie základných ľudských práv a slobôd. Práve pre súčasnú upadajúcu razanciu týchto spoločenských vymožeností, nezaškodí priblížiť si v čom je hodnota demokracie, slobody, ľudskej dôstojnosti a pod.

Logika rozpadajícího se světa - pojednáva, pomerne abstraktne o problematike pravdy, snažení a pod. Z tejto eseje vzhľadom k veľmi cibrenej striktnosti a bohatej obsažnosti možno priblížiť niektoré myšlienky jedine citáciou. „Rovnako ako zlo zahrňuje lož, zahrňuje dobro pravdu: a tak ako poznanie síce narastá skúsenosťou, ale nie je skúsenosťou riadené, rovnako tak sa mravné konanie či akékoľvek konanie vôbec, silí pod vplyvom strachu, ale riadené môže byť nie strachom ale jedine pravdou.“ „Medzi absolútnym zlom a absolútnym poznaním sa rozpína človek, a pokiaľ je mu vlastný nejaký hodnotiaci znak, tak je to určite „dobrý“ alebo „zlý“, „správny“ alebo „nesprávny“ ktorého prostredníctvom ľudské vedomie dohliada na seba samé a vykonáva „hodnotenie“ svojho života a myslenia, a práve toto hodnotenie – na základe vnútorných skúseností – tak výlučne podriaďuje život jedinej hodnotovej kategórií, kategórií etiky.“ „Každý myšlienkový a hodnotový systém riadiaci sa nejakou najvyššou hodnotou , je dialektický a pokúša sa prostredníctvom dedukcie dosiahnuť nekonečnosť.“ „Človek, kedysi verný obraz Boha, niekdajší vyznávateľ tej najvyššej hodnoty, prepadol hodnote, ku ktorej dospel náhodou. Jeho ľudská dôstojnosť klesla na dôstojnosť človeka profesného a etické prikázanie k prevzatiu povinností, ktoré i pre neho stále platí, sa stalo obyčajným návodom pre stopercentné plnenie úloh v zamestnaní.“

Pamflet proti prěceňovaní člověka – v eseje Broch tvrdí, že: „dôstojnosť človeka je tím najvyšším cieľom, o ktorého dosiahnutie musí usilovať každé filozofické myslenie, každé básnické videnie, skrátka každé etické konanie.“ A taktiež, že: „Pojem človeka je platónskou ideou a nemá s jeho telesným bytím nič spoločné ... tragika človeka vyplýva z poznania, ne umierania, a jeho dôstojnosť je apriori bezčasová ... Jedinečné a neochvejné, neprístupné a osamelé Ja, to čisté vedomie ako platónska idea človeka, nie však ľudskosť obecná, dodáva lesk i tomu poslednému a najúbohejšiemu indivíduu útrapami stíhanej ľudskej zveriny, oproti tomu, pojem ľudskosti, onen hriešny pojem „celého človeka“, „skvelého človeka“ „krásneho ľudstva“, ktorý bol odvodený a vyťažený z empirickej skúsenosti, teda z potupného hemženia dvojnožcov, je zatuchnutý a obmedzený – a to i vtedy, keď mu ako paradigma slúži človek najvznešenejší, svätec.“

Život bez platónské ideje – V uvedenej eseji sa zaoberá, čo so svetom, v ktorom zaniká cirkevná schéme a uprázdnené miesto sa snažia zaplniť všakovaký šarlatáni. „Okamih, keď sa veľký spolok cirkvi rozpadá...je to okamih zrodenia filozofie, v tom zmysle zase ďalšieho náboženstva, je to hodina zrodu intelektuálneho človek ako nositeľa platónskej ideje, rozumu a slobody.“ „Vnútri cirkevnej organizácie nie je pre hrdinského človeka miesto, môže existovať len ako anonymný Boží bojovník, rozhodne však nie je nositeľom všeobecne záväzných idejí. Hrdina, ktorý nezapadá do platnej myšlienkovej schémy sa stáva Don Quijotom.“

„Keďže však po zrušení duchovnej autority musí existovať nejaká pozemská náhrada a keďže potrebu slobody už nemožno odvodzovať rozumom (!)...“ „Pravdepodobne len on sám si uvedomuje svoje donquijchotstvo, ale i keby si ho neuvedomoval, jeho bláhovosť je úplne zjavná, lebo prevzal neriešiteľnú úlohu rozšíriť svoje pozemské bytie o platónsku ideu slobody, nastoliť platónsku ideu nie len symbolicky, ale úplne konkrétne v hraniciach svojej osoby a celého pozemského sveta. Alternatíva „sloboda“ alebo „smrť“ ktorá je sub specie religionis je čisto logickou antitézou, obsahuje z náboženského hľadiska ako požadovanú hodnotu nekonečnosti, tak v súčasnosti vždy rozhodovanie v prospech slobody, zatiaľ čo v pozemskom a teda i v hrdinskom vymedzení môže alternatíva „sloboda alebo smrť“ ktorej výzva patrí k hlavným rekvizitám každého hrdinstva, bez platónskej ideje slobody obsahovať jedine rozhodnutie pre smrť...hrdinstvo je tak v neustálom očakávaní slobody alebo smrti zároveň, a v tom do istej miery trvale udržovanie napätia medzi prapólmi pozemského bytia, v tomto do istej miery metafyzickom nepohodlí, ktoré síce hrdinstvu sluší, ale zároveň spôsobuje utrpenie...“. Broch ďalej tvrdí, že: „po každom období cogito musí nastať obdobie primitívneho žitia, aby sa z jeho sum mohlo vzísť zase nové cogito.“ Záverom Broch zdôrazňuje, že sloboda sa spája s rozumom, teda nie je metafyzickou ideou.

Teorie demokracie – Broch v uvedenej eseji upriamuje pozornosť na problematiku demokracie v predvečer druhej svetovej vojny, a možno povedať, že mnohé problémy demokracie zostali dodnes nevyriešené. Na margo Spoločenstva národov a jeho zámerov uviedol, že sa spája s presadzovaním „ľudskej dôstojnosti“, „práve potlačením ľudskej dôstojnosti možno získať vnútri štátu maximálny politický vplyv. Ďalej sa ukázalo, že diktátorské štátne útvary sú priamymi odnožami demokracie, čo znamená, že demokracia nepreukázala vecnú ani formálnu schopnosť akokoľvek proti tejto skaze, ktorá vzišla z jej stredu, brániť: vytváranie nejakej humánne zameranej štátnej teórie by bolo obyčajnou utópiou“

„Demokracia, ako sa často stáva, nemala byť zamieňaná za formy, akými je prezentovaná v parlamente.“

K voličstvu sa vyjadril nasledovne: „volič, ktorý sa nedokáže vyznať v záujmoch svojho...viac na http://oprave.blogspot.com/