Edita Steinová

17.01.2021

Múdra, inteligentná, sčítaná, vzdelaná. K tomu židovský pôvod, pátranie po pravde, ochota vybrať si ťažšiu cestu. (Aj) týmto mi Edita Steinová imponovala v čase, keď som si vyberala birmovnú patrónku, a (aj) preto sa mi ňou stala. Už vtedy som si chcela prečítať nejaké pútavé dielo o nej – v kníhkupectvách ani v knižnici som také nenašla, neskôr mi jedna milá sestrička venovala stručný a skôr pre mladších čitateľov písaný životopis nie príliš veľkej literárnej hodnoty, ktorý zatiaľ vlastním zo sentimentálnych dôvodov, zrejme ho však časom posuniem ďalej. Toľko o mojom vzťahu k danej svätici, ktorý akiste ovplyvnil aj toto moje hodnotenie, a teda:

Keby som na túto knihu od Kochovej natrafila skôr (trebárs v zmieňovanom období), ktovie, či by mi bola Edita sympatická viac alebo menej, v súčasnom životnom období a rozpoložení som však mala pocit, že buď bola táto svätica na môj vkus príliš racionálna (a, až sa to hanbím napísať, nudná) alebo ju tak skrátka videla a vykreslila Ursula Kochová. Staré fakty boli v tomto dielku oživené novým pohľadom (vlastne hneď deviatimi, lebo toľko rozprávačov tento útly román má), čo bola asi najväčšia pridaná hodnota, zároveň som sa však občas nemohla zbaviť dojmu, že čítam zručne komponované štylistické cvičenie, nie dielo, do ktorého autorka vložila srdce.

Chvíľami som bola v pokušení knihu jednoducho zavrieť – som však rada, že som to nespravila, posledná tretina bola totiž omnoho pútavejšia, strhujúcejšia a silnejšia než tie predošlé dokopy. Práve vtedy si kniha aj jej hrdinka začínali skutočne získavať moje sympatie a za seba by som nedbala, keby sa Kochová (či iný autor, autorka) rozhodla vyrozprávať Editin príbeh nie „od Adama", ale trebárs od čias vstupu do kláštora.