Čistá právna náuka

Právnikom hádam ani netreba predstavovať meno jedného z najdôležitejších právnych teoretikov „rakúskej školy“. Dielo Čistá právna náuka, prvý krát vyšlo v slovenčine a možno povedať, že bolo na čase. Čistá právna náuka totiž stojí ako základný kameň renesancie v práve. Renesancia s názvom právny pozitivizmus a jeho jadra v podobe čistej právnej náuky predstavuje „povinnú jazdu“ každého právnika. Čo je veľmi zaujímavé, je možno skonštatovať, že teória z tridsiatych rokov 20. storočia je svieža aj dnes a dokáže prekvapiť či už právnych praktikov, či teoretikov práva.

V čom spočíva čistá právna náuka v podaní Hansa Kelsena? „Čistá právna náuka chce oslobodiť právnu vedu od všetkých pre ňu cudzích prvkov. To jej základný metodický princíp. ... Jurisprudencia sa absolútne nekritickým spôsobom zmiešavala so psychológiou a biológiou, etikou a teológiou. Dnes už neexistuje takmer nijaká spoločenská veda, do oblasti ktorej by juristi nepovažovali za prípustné preniknúť...“ Samozrejme, pre správne chápanie je potrebné vychádzať z doby keď tieto myšlienky vznikali, ale predsa: „Ide tu predovšetkým o to, uvoľniť právo z oného spojenia, ktoré ho oddávna spojovalo s morálkou. Tým sa prirodzene vôbec neodmieta požiadavka, že právo má by morálne tj. dobré.“

Kelsen približuje právo ako: „ spoločenský fenomén, spoločnosť je ale predmetom, ktorý sa úplne líši od prírody, pretože je úplne odlišným spojením prvkov. Ak právna veda nemá zaniknúť v prírodnej vede, treba právo čo najpresnejšie odlíšiť od prírody“. Právne niečo pochopiť nemôže znamenať nič iné, než niečo chápať ako právo...norma je ale kategória, ktorá v oblasti prírody nenachádza uplatnenie.“ Rovnako tak aj spravodlivosť v právnom zmysle. „Spravodlivosť je výrazom pre naskrz správne sociálne usporiadanie. Usporiadanie, ktoré dosahuje v úplnosti svoj cieľ, pokiaľ uspokojuje všetkých. Túžba po spravodlivosti je - chápané psychologicky- večnou túžbou človeka po šťastí, ktoré sám ako jednotlivec dosiahnuť nemôže, a preto ho hľadá v spoločnosti. Spoločenské šťastie sa nazýva „spravodlivosť“. „vo svojom vlastnom, od práva odlišnom význame znamená „spravodlivosť“ hodnotu absolútnu. Jej obsah čistá právna náuka zistiť ale nemôže...rovnako je nemožné zodpovedať otázku, v čom spočíva spravodlivosť.“ „Spravodlivosť je iracionálny ideál. Akokoľvek by bol nenahraditeľný pre ľudské chcenie a konanie, ľudskému poznaniu zostáva neprístupný. Poznaniu je dané či presnejšie povedané vyhradené, len pozitívne právo.“ Autor tiež „útočí“ na prirodzenoprávny dualizmus teda na rozdelenie práva medzi právo „ľudské“ a „božie“ s odôvodnením, že: „čo treba vždy opakovane zdôrazniť – v zásade bolo (prirodzenoprávne teórie využívané na) odôvodnenie konzervatívnej legitimity pozitívneho práva“

Či ďalej: „Stanovisko čistej právnej náuky je naproti tomu nasrkz objektivisticko-univerzalistické. Zásadne smeruje voči právu ako celku a skúma každý jeho jednotlivý jav len v systematickej súvislosti so všetkými ostatnými, aby v každej časti práva uchopila funkciu práva ako celku. V tomto zmysle predstavuje skutočne organistické poňatie práva. Ak sa právo chápe ako organizmu, nerozumie sa tým nejaká individuálna, nadempirická, metafyzická entita biologickej alebo psychologickej povahy, nerozumie sa tým predstava, za ktorou sa väčšinou skrývali eticko –politické postuláty, ale výlučne a len to, že právo je usporiadaný systém, a že teda všetky právne problémy treba formulovať a riešiť ako problémy usporiadania systému.“

Za jeden z najzaujímavejších momentov považujem teóriu o protiprávnosti noriem. „Pozitívne právo ráta s protiprávnym právom a jeho existenciu potvrdzuje práve tým, že prijíma rozličné opatrenia, aby sa tomu zabránilo alebo aby sa tento jav aspoň obmedzil. Pokiaľ sa to deje, pokiaľ z akéhokoľvek dôvodu, hoc aj neželaná norma zostáva platiť ako právo, nadobúda tento jav skutočnú povahu protiprávnosti.“ „....(protiústavný zákon) potom túto skutočnosť nemožno vyložiť inak ako tým spôsobom, že ústava predpokladá platnosť nielen ústavne súladného, ale aj v určitom zmysle tiež „protiústavného“ zákona; v opačnom prípade by sme nemohli hovoriť o „platnosti“ toho druhého z nich. To, že ústava ale počíta s platnosťou tzv. protiústavných zákonov vyplýva z toho, že nielenže predpisuje, že zákony majú byť vydávané určitým spôsobom a majú alebo majú mať určitý obsah....nemožno na naň v nijakom prípade nahliadať ak ona neplatný zákon.“ Ak by sme mali pokračovať, tak aj ústavný zákon, ktorý je v rozpore s ústavou je zákonom platným, pokiaľ nie je zrušený. Tento pozitivistický prístup k platnosti právnych noriem napríklad korešponduje s teóriou demokracie, podľa ktorej je zákon prejavom vôle zvrchovaného suveréna tj. ľudu.

Hans Kelsen sa dotýka aj interpretácie práva a to vskutku pozitivisticky: „Obvyklá teória interpretácie sa usiluje presvedčiť o tom, že na konkrétny prípad aplikovaný zákon by mohol prinášať vždy len jediné správe rozhodnutie a že táto pozitívnoprávna „správnosť“ tohto rozhodnutia je založená samotným zákonom. Uvedená teória podáva interpretačný proces tak, aby v jeho prípade šlo o intelektuálny akt objasnenia či porozumenia akoby bolo možné vylúčene rozumovým poznaním uskutočniť z pohľadu pozitívneho práva správnu voľbu jedinej, pozitívnemu právu zodpovedajúcej možnosti a to z celel množiny existujúcich možností...Zo samotného pozitívnoprávne orientovaného stanoviska nevyplýva kritérium, na základe ktorého by bolo možné v aplikovanou normou vymedzenom rámci dať prednosť jednej z interpretačných možností pred inými...“ Asi najzávažnejšie je tvrdenie: „Márne je úsilie pokúšať sa „právnicky“ odôvodniť jednu z nich na úkor druhých. To, že obvyklé interpretačné nástroje a to argumentum a contrario a analógia sú úplne bezcenné, vyplýva v dostatočnej miere už z toho, že obidva vedú k protichodným výsledkom a neexistuje nijaké kritérium, ktoré by umožňovalo rozhodnúť, kedy treba použiť jeden alebo ... viac na http://oprave.blogspot.com/